Dej románu je postavený na dnes tak veľmi populárnom prelínaní minulosti a prítomnosti, ale poďme pekne postupne. V roku 2012 sa v meste Danvers začnú diať čudné veci. Študentky zo súkromnej školy svätej Jany sa začnú jedna po druhej správať zvláštne, kričia, trasú sa, vypadajú im všetky vlasy, hovoria pospiatky alebo vykašliavajú špendlíky. Nikto nevie, čo sa deje a strach narastá. Colleen tiež navštevuje túto školu a vďaka extra domácej úlohe z histórie si spojí súčasný problém s tým dávnym. Ich mesto totiž stojí presne na tom istom mieste, kde bol kedysi slávny Salem a čuduj sa svete – pred 300 rokmi sa dialo čosi podobné...
mesto totiž stojí presne na tom istom mieste, kde bol kedysi slávny Salem a čuduj sa svete – pred 300 rokmi sa dialo čosi podobné...
„,Je to tak, ako som sa obával,´ vyhlási lekár.
Medzi zhromaždenými sa ozýva vzrušený šepot.
,Povedal by som, že tieto symptómy nedokáže vyvolať bežná choroba. Ide o nadprirodzený jav.´
,Čo to však znamená, doktor?´ opýta sa reverend Parris a ustarostene zopne ruky.
,Obávam sa, reverend Parris,´ odvetí lekár, ,že tieto úbohé dievčatá sú pod vplyvom zla. Všetky.´“
Stretávame sa aj s rozprávaním Ann Putnamovej, ktorá bola súčasťou podobnej nákazy na konci 17. storočia a tu začína to spomínané prelínanie. Spolu s tým, čo rozpráva pri spovedi ona a tým, čo zažíva maturantka Colleen, si čitatelia môžu postupne vyskladať celú problematiku a prichádzať na to, o čom to vlastne celé je.
Dobrá téma v nedobrej škrupine?
Sama neviem, kam by som toto dielo zaradila alebo komu by som ho odporučila. Nie je to ani historický román, ani tak celkom fantasy, aj keď k tomu by som sa priklonila asi najviac. Celé sa to prekrýva, avšak celkom uspokojení nebudú fanúšikovia jedného a ani druhého. To, že hlavné hrdinky deja sú teenagerky, by mohlo navádzať k tomu, že ide o román pre mládež a na druhej strane milovníci toho pravého fantasy, akým je Stopárov sprievodca galaxiou alebo Metro 2033, asi z Hystérie veľkú radosť mať nebudú. Nebudem autorke krivdiť, chytila sa atraktívnej tematiky, avšak podľa môjho skromného názoru trošku pokrivkáva v jej spracovaní. Miestami mi prišlo správanie hrdiniek alebo len spôsob písania trochu infantilný a neuveriteľný, miestami som zas musela v napätí čítať ďalej. Keby som mala bodovať ako v škole, tomuto počinu by som dala trojku, teda presný priemer.
Nebudem autorke krivdiť, chytila sa atraktívnej tematiky, avšak podľa môjho skromného názoru trošku pokrivkáva v jej spracovaní.
Nedovolím si ani tvrdiť, že čítanie ma vyslovene nudilo, ale trošku som sa niekedy k nemu musela prinútiť. Rozsah má Hystéria výborný, na úctyhodných 432 stranách sa autorka rozpísala tak, že iní by to zvládli na 150 (a sama neviem, či je to dobre alebo zle). Za plus považujem autorskú poznámku na koniec, vďaka ktorej sa môžeme dozvedieť, že inšpirácia bola čerpaná z reálnej udalosti v inom americkom meste a najmä z už existujúceho diela Skúška ohňom. Howeová však veľmi dobre spracovala aj rozdelenie minulosti so súčasnosťou, vďaka čomu bolo konanie postáv na danú dobu uveriteľné a umožnilo plynulé prepínanie medzi tým, čo bolo a tým, čo je.
Rozsah má Hystéria výborný, na úctyhodných 432 stranách sa autorka rozpísala tak, že iní by to zvládli na 150.
„,Čo ste sa ešte dozvedeli o Ann Putnamovej?´ opýtala sa ma.
,No.´ Hľadala som jednu konkrétnu poznámku. ,Obvinila každého, koho nakoniec obesili. Napokon vyhlásila za vinníkov viac ľudí ako Abigail Williamsová a jej otec Thomas podal väčšinu žalôb. To je nepochopiteľné. Prečo ju Arthur Miller vynechal?´
Pani Slaterová na mňa dlho hľadela. Potom pokrčila plecami. ,Presne tak. Prečo?´“
Hystéria asi knižnú hystériu nespôsobí
Zážitky z minulosti boli osviežením k rozprávaniu z prítomnosti a naopak. Autorke sa podarilo vymeniť dejovú líniu presne na tých miestach, kde to bolo žiaduce a vďaka tomu malo dielo istú formu dynamiky. S postavami sa ľahko zžijete, každá totiž prežíva to svoje vlastné osobné trápenie. Záver však neprekvapí. Hneď v priebehu niekoľkých strán som začínala mať isté tušenie, ktoré sa síce nepotvrdilo, ale ani ma ukončenie záveru nezhodilo zo stoličky, ako som dúfala počas prevracania stránok. Dúfala som totiž, že aspoň koniec bude mať kúsok toho, vďaka čomu sa niektoré knihy stávajú nezabudnuteľnými a môžeme ich čítať stále dookola. Hystéria stačila len raz, posúvam ju ďalej. Ale byť na vašom mieste, šancu by som jej dala.