streda, 17 december 2014 12:19

Pieseň osudu

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(8 hlasov)

Neúspešný pokus o oživenie fantasy žánru na slovenskom knižnom trhu.

Začnem hneď z ostra. Obálka je otrasná. Avšak, ako sa hovorí, nikdy nesúď knihu podľa obalu. Nebudem teda hodnotiť obal a formu, ale obsah. Bohužiaľ, ten na tom nie je o nič lepšie.

Kniha rozpráva príbeh o čarodejnici menom Rianna a jej magickej melódii, ktorou ukladá okolie na spánok. Touto zázračnou melódiou je privábený aj Tar, corvid a prekliaty Takaičan. Hneď po ich stretnutí ich vyhľadá posol jedného z dračích lordov, ktorý ich požiada o pomoc. Mladí zaľúbenci sa tak vydávajú na cestu plnú dobrodružstiev a nástrah a zisťujú, že pred minulosťou sa síce dá utekať, ale nikdy jej nedokážeťe utiecť.

Príbeh pokračuje, postavy prichádzajú a odchádzajú, všetko je nemastné neslané a akési pofidérne.

Takto nejako by vyzeral krátky obsah deja na stránke prezentujúcej túto knihu snažiac sa privábiť čitateľov. Teraz si však povieme, o čom to naozaj je.

Hlavné postavy, čarodejnica a bojovník, sa stretnú, vidia sa prvýkrát v živote a na konci prvej kapitoly (strana 29) sú do seba zamilovaní a hovoria si veci typu, že ich láska je osudová a podobné zlátaniny. Žiadne dvorenie, žiadne konflikty, žiadne napätie. Nič. Jednoducho sa stretnú, strávia noc v jednom dome (v oddelených miestnostiach) a ráno sú z nich najväčšie lásky pod slnkom. Wau. Tlieskam. Story telling na majstrovskej úrovni. Nebudem klamať, prvá kapitola mi dala zabrať. Zaťal som však zuby a pokračoval.

Príbeh pokračuje, postavy prichádzajú a odchádzajú, všetko je nemastné neslané a akési pofidérne. Klišé a neoriginalita z toho len tak srší. Nájdete tu všetko, čo má byť v poriadnom fantasy príbehu. Draci, upíri, vlkolaci, dryády, začarovaný les, hadia čarodejnica. Až na to, že je to úplne nezaujímavé a naivne trápne. Pozor, nemám nič proti tomu, ak sa autor drží tradičných stereotypov a využíva známe fantasy motívy. Hlavne, ak ide hard core cestou a.k.a „krv, kosti, vnútornosti“ alebo to šľahne poriadnou dávkou humoru a satiry.

Logika sa na prvých 30 stranách nešikovne ukrývala, potom to vzdala, zbalila sa a odišla.

Dialógy sú kostrbaté a smiešne. Odporúčam autorkám, aby si ich prečítali nahlas. Postavy sú stupídne. Každý sa správa akoby ním triasla puberta a nevie čo so sebou. Každá stereotypná postava má tragickú minulosť (ako inak), aby sme ju mohli poľutovať a sympatizovať s ňou. Ale to je viac než nemožné. Čarodejnice, jednej z hlavných postáv, som mal plné zuby už po troch kapitolách.

Logika sa na prvých 30 stranách nešikovne ukrývala, potom to vzdala, zbalila sa a odišla. Príklad: Hlavný hrdina má schopnosť meniť sa na havrana, čo je jedna z mála originálnych, ale bohužiaľ nevyužitých vecí v príbehu. V jednej situácii visí na streche a hrozí mu pád. Namiesto toho, aby sa premenil na havrana a uletel, sa náš hlavný hrdina nechá zachrániť drakom. Lebo medveď. A takýchto „plot holes“ je v diele neúrekom.

Veci sa stávajú, pretože sa stávajú. Náhody vyriešia všetko. Pardon, drak vyrieši všetko. Objaví sa vždy, keď ho potrebujú, a potom bez slova zmizne.

Aby som nezabudol, všetci rozprávajú rovnako. Je jedno, či ide o čarodejníka, storočného draka, alebo lorda (jedinou výnimkou je mačkolak). Všetky postavy majú rovnakú slovnú zásobu a používajú identické vetné konštrukcie. Absencia akéhokoľvek slangu tak dodáva postavám šablónovitosť a neoriginalitu. Dej je predvídateľný na 15 kilometrov dopredu. K tomu netreba nič dodávať. Zdôrazňovať slová TAKTO (caps lockom) je lenivé a neodpustiteľné. Zdôrazniť slovo treba stavbou vety, poprípade kombináciou dlhých súvetí a krátkych úderných viet. Určite nie TAKTO.

Plusom sú opisy. Kvetnaté, ba až poetické opisy krajiny sú naozaj úchvatné. Škoda, že je to jediné, čo môžem knihe pochváliť.

„Nočnou diaľavou sa rozlieval indigový atrament. Posiaty jagavými hviezdami a korunovaný okrúhlou lunou schovával pod svoj plášť všetky dediny, lesy i chodníky vedúce cez ne.“

Pri čítaní tejto knihy neodporúčam počúvať žiadnu hudbu. Pretože vám to vôbec neodporúčam čítať. Ja som pri tomto trápení = čítaní počúval Hansa Zimmera, Boba Dylana či dokonca Nirvánu. Nič nepomohlo.

Aby som nebol iba arogantná sviňa, nehovorím, že autorky by mali prestať písať alebo niečo v tom zmysle. Je vidno, že písanie ich baví, tak nech v tom veselo pokračujú. Publikovať však niečo také, no to už je iná vec. Knihu, ako je táto, má doma v šuplíku napísanú každý fanúšik fantasy. Neoriginálne a zlátané zo všetkého, čo čítali. Preto by tieto prvotiny mali ostať v šuplíku, autorky by mali vziať načerpané skúsenosti a pustiť sa do ďalšieho, dúfajme, že kvalitnejšieho projektu.

P.S.: Budete po prečítaní rovnako kritickí ako ja? ;-)

Ďaľšie informácie

Čítané 1926 krát

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.