Zo Žofky, ktorá bola v Planisku predstavená ako dievčatko, ktorej bolo neustále mnohými spôsobmi ubližované, sa v tejto knihe stane žena. Či je tento posun pre čitateľa atraktívnejší, závisí len a len od uhla pohľadu. Hneď na začiatku príde nečakaná správa. Žofka zisťuje, že je tehotná a s touto informáciou beží za Michalom, penzistom a otcom svojho dieťaťa. Toho však už nie je možné nájsť, a tak na všetko ostáva sama. Svoju povahovú črtu – zatnúť zuby a ísť aj cez mŕtvoly si však ponechala. Riadi sa ňou aj teraz a robí všetko preto, aby svoj život prežila v čo najlepších podmienkach. Klamstvo, faloš, široké lakte, pretvárka. Dáva okoliu všetko to, čo pocítila na vlastnej koži.

„Keď sa potom ráznym krokom vracala späť do školy, cítila v sebe takú silu, že už ani nepotrebovala nikomu dokazovať, akú veľkú. Smiala sa smiechom prekliatych. Rukou si chlácholivo pohladila bruško. Neopanovala ju však zodpovednosť za nového človeka, čo bude od nej závislý. Prehlušil ju pocit spolupatričnosti a absolútnej súdržnosti.“

Po tom, čo som o Žofke doposiaľ napísala, asi nikoho neprekvapí, ak dodám i to, že má poriadne ďaleko od typickej kladnej postavy. No aj napriek tomu ju budete svojim spôsobom milovať a držať jej palce vo všetkom, čo sa chystá urobiť. Veď je to za účelom šťastia, tentokrát nielen toho jej, ale aj človeka, ktorý sa na svet iba chystá.

Tak ako v Planisku, i tu nám je predostretý Žofkin emocionálny svet. Všetky skúsenosti sa v jej vnútri ukladajú, nabaľujú na seba a po čase vyplávajú na povrch, aby opäť zamiešali karty života. To všetko je krásne vsadené do príbehu, ktorý sa odvíja decentným tempom. Čitateľ tak vďaka tomu dokáže vstrebať všetky momenty a podvedome dovolí písmenkám, aby mu naskákali do duše. Skvelé opisy postáv a ich charakterov tento dojem ešte viac umocňujú.

„To, čo uvidela cez oblôčik kuchynských dverí, ňou však otriaslo viac ako akákoľvek spomienka. Uvidela prázdnu miestnosť. Nebolo tam ničoho, iba vodovodný kohútik kvapkal do odratej výlevky a pod ňou stála opretá jej fotografia z druhej triedy, zarámovaná v úzkom čiernom rámiku. Rozpačito sa na nej usmievala a vystavovala na obdiv svoje nové silónové šaty s bielym čipkovaným golierikom.“

Žofka v tomto románe odchádza z Dobšinej na východ krajiny, no i tam zisťuje, že predsudky voči Židom sa neprechovávajú iba v malých mestečkách. Stretáva sa s nimi v novej rodine aj na pracovisku. Práve v týchto momentoch u mňa kniha strácala na pútavosti. Ku koncu sa autorka až príliš venovala politike, pričom vybočila zo svojej cesty, na ktorú som si tak zvykla. Nie každý však túto zmenu môže vnímať v negatívnom svetle. Ja som sa však musela do čítania posledných stránok nútiť, i keď ma nemálo zaujímalo, ako sa Žofkin príbeh skončí.

Židovskú krv by som zhodnotila ako celkom vydarené pokračovanie predošlého diela. Silný príbeh bude vo vás doznievať ešte veľmi dlho. Ako aj otázky o tom, či je skutočne každý cieľ zrealizovateľný a akú cenu má ľudské šťastie.