štvrtok, 22 august 2019 19:32

Výkrik do tmy

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)

Z vraždy mladého študenta obvinili jeho spolužiačku. Franziska si ale na udalosti nespomína, má výpadok pamäti. Tak veľmi túži zistiť, čo sa stalo, až sa sama ocitne v smrteľnom nebezpečenstve.

Dospievanie vôbec nie je jednoduché obdobie. Ani pre tínedžera, ani pre jeho okolie. Často za výkyvy nálad, výbušnosť, nerozhodnosť môžu práve hormóny, ktoré sa hlásia o pozornosť. Mladý človek chce zapadnúť do partie, patriť niekam, kde ho okolie bude rešpektovať, kde sa naučí, ako sa presadiť, ako byť súčasťou niečoho väčšieho. Žiaľ, ak sa dostane do takej partie, ktorá ho zvedie na nesprávne chodníčky, môže to mať ďalekosiahle následky. A to si, žiaľ, mnohí ľudia v tej chvíli neuvedomujú. Tínedžer v snahe zapadnúť, robí často rozhodnutia, ktoré neskôr môže veľmi trpko ľutovať.

Tínedžer v snahe zapadnúť, robí často rozhodnutia, ktoré neskôr môže veľmi trpko ľutovať.

Sama

Francizka Krausová sa s rodičmi presťahovala do mesta Priena. Nové prostredie, nová škola, rodičia stále v práci. Príliš veľa zmien v krátkom čase. Jej otec si prenajal malú benzínku na okraji mesta a mama mu v podnikaní pomáhala. Nemali žiadnych zamestnancov, aby aspoň čo-to zarobili. Aj tak nemali peňazí nazvyš a každý cent si strážili. Francizka nastúpila do miestnej školy. Háčik bol v tom, že ju navštevovali deti z bohatých rodín. Jej spolužiaci nosili drahé značkové oblečenie, rodičia ich vozievali na drahých autách, každý rok si dopriali exotické dovolenky, rodiča pravidelne organizovali večierky a charitatívne akcie a ich obľúbenými koníčkami vo voľnom čase boli golf a jachtenie.

„Ani po troch týždňoch som nenašla nikoho, kto by sa chcel so mnou bližšie zoznámiť. Bola som vzduch. Okolo Mauricea som chodila oblúkom, pretože som netúžila po ďalšej frustrácii – určite by sa ku mne správal rovnako ako všetci ostatní. Každý deň som viac a viac nenávidela svoj život a svojich rodičov. Všetko bolo také malé a úzke a meštiacke, nech už sme robili čokoľvek – či sme nakupovali koberce, nábytok alebo tapety, vždy išlo o každý cent a mimoriadne ponuky, nikdy nie o to, čo sa nám naozaj páčilo.“

Čo myslíte, ako sa cítila Ziska? Chodila v jednoduchom, ale praktickom oblečení, do školy jazdila na bicykli, jej rodičia neboli známi ani bohatí. Nemali priateľov. Cítila sa mizerne. Kto by sa tak necítil? Spolužiaci jej dávali otvorene najavo, že k nim nepatrí. Aj keď vynikala v matematike, nič to nemenilo na fakte, že medzi spolužiakov nezapadla. Veľmi si to priala, no vedela, že je to len sen. Bola uzavretá, no stále dúfala, že sa po čase niečo zmení a ona si nájde kamarátky. Raz sa náhodou ocitla v skúšobni dievčenskej kapely. Tvorili ju jej spolužiačky – Leona, Vivian a Maya. Na predchádzajúcej škole mala vlastnú kapelu. Veľmi túžila opäť spievať a niekam patriť. Keď dievčatám predviedla svoj spev, vzali ju medzi seba. Natešená Ziska sa vrátila domov, prvýkrát s pocitom, že to tu predsa nebude až také zlé. Ten pocit jej vydržal až do chvíle, kým jej Leona neoznámila, že musí prejsť skúškou. Celé to boli proti jej vôli, ale nevedela si predstaviť, že sa vzdá priateľstva kvôli svojej zbabelosti. Ako sa ukáže neskôr, túto skúšku mala vnímať ako varovanie pred tým, čo malo prísť.

Háčik bol v tom, že ju navštevovali deti z bohatých rodín.

Letná slávnosť

Pri letnej slávnosti jej spolužiak Maurice otvorene vyzná lásku. Keď sa po koncerte jej kapely idú prejsť k neďalekému jazeru, stane sa niečo, na čo bude mať Ziska trpké spomienky. Keď sa preberie z bezvedomia, v rukách drží pádlo a vedľa nej leží Maurice. Mŕtvy. Ziska si však nepamätá, čo sa stalo. Obvinia ju z vraždy. Strávi dva týždne vo väzení a potom na psychiatrickej klinike. Má výpadok pamäti. Vraj je to obrana tela, aby sa lepšie vysporiadalo so skutočnosťou. Rok od tejto tragédie si stále nevie spomenúť na udalosti v lodenici. Trápi sa, premýšľa. Po tomto incidente sa musela s rodičmi z mesta odsťahovať. Stále chce zistiť, čo sa stalo. Rozhodne sa, že navštívi festival a dúfa, že nájde pravdu. Život jej do cesty privedie mladému novinára Benjamína, vďaka ktorému sa nielen dozvie pravdu, ale ktorý jej pomôže prežiť peklo, uprostred ktorého sa ocitne.

„Maurice ma podoprel a ja som cítila teplo a potom sme sa vybrali po lúke do tieňa stromov. Pripadala som si ako víla, čo sa vznáša v rozprávkovej krajine, ľahunká, nesmrteľná, krásna a šťastná. Náhle sa pred nami objavilo niečo veľké a temné. Až na druhý pohľad som spoznala lodenicu. Drevené trámy, ktoré sa v noci zdali byť čierne, kvetináče s muškátmi.“

Rok od tejto tragédia si stále nevie spomenúť na udalosti v lodenici.

Nie všetci sú priatelia

Smutno trpký príbeh toho, akí zlí vedia byť ľudia. Nielen tí dospelí. Pretože dievčatá chodili ešte len do školy a už boli schopné nepekne sa zahrať so Ziskou, ktorá len túžila mať kamarátky. Ak ste dospelý čitateľ, kniha je zaujímavá, no dej nie je dosť pútavý na to, aby ste knihu zaradili medzi svoje top hororové knihy vo svojej knižnici. Ak ste ale mladý čitateľ, kniha je určená práve pre vás. Pútavý a dynamický text, nie veľa postáv, ktoré často môžu spôsobiť mierny chaos, kto je kto. Páči sa mi, ako je opísaná hlavná postava, Franziska. Jednoduché dievča, ktoré si hľadá svoje miesto. Pasuje sa s mnohými pocitmi, traumami, ktoré si už v tomto mladom veku musela zakúsiť. V podstate vystihuje to, čo prežíva dnešný mladý človek, ktorý je stále na hranici medzi detstvom a pred dverami dospeláckeho sveta. Je zmätený, túži byť obdivovaný, chválený, potrebuje pocity istoty, že niekam patrí. Že má priateľov, ktorí mu rozumejú, pretože jeho rodičia sú podľa neho totálne mimo reality a žijú v inom svete ako on. Je to veľmi zraniteľné obdobie, kedy prežité situácie a skúsenosti formujú osobnosť človeka a kedy sa rozhoduje, akým smerom sa v živote vydá.

„Odrazu si uvedomím ďalší dôvod, prečo som sem za každú cenu musela prísť: kvôli priateľstvu. Nie je priateľstvo tým, na čom skutočne záleží? Listy z Kindingu mi toho toľko dali, keď som bola vo väzení a potom na klinike. Ukázali mi, že nie som sama. A čo ak to bolo len zo súcitu? Okamžite sa mi v hlave ozve pochybovačný hlas. Čo keď mi písali len preto, že ma ľutovali? Koľko toho také priateľstvo asi vydrží? Vydrží aj vraždu? Odpustia mi? Odpustia mi, že som zabila ich kamaráta?“

Kniha je malou jednohubkou aj pre tých, ktorí ešte neprišli na chuť dlhým a zložitým či psychologickým príbehom. Verím, že ak by som sa k tejto knihe dostala pred mnohými rokmi, keď som ešte ja mala sladkých pätnásť, istotne by som si ju pamätala. Nie preto, čo sa v nej píše, ale preto, že autorka necháva v knihe odkaz pre mladých, aby si dávali pozor na to, s kým sa stretávajú a či ich „priatelia“ do niečoho nútia. Pretože ak je niekto váš priateľ, nebude vás nútiť robiť nič proti vašej vôli. Ak stále nalieha, je dobré porozmýšľať, či je naozaj priateľom...

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Manuela Martini
  • Národnosť: nemecká
  • Knihu vydalo: Fragment
  • Počet strán: 208
  • Dátum vydania: štvrtok, 15 august 2013
  • Žáner: dráma
  • ISBN: 9788080896775
Čítané 89 krát
Viac z tejto kategórie: « Čisté zviera Pamäti gejše »

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.