sobota, 15 september 2018 08:22

Scenár

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Po rýchlych, dynamických, ľahko čítaných knihách človek občas bytostne túži siahnuť po niečo inom. Spisovateľkou, ktorá mňa zaručene vždy privedie k hlbšiemu ponoru do vlastného vnútra, je Etela Farkašová.

Etela Farkašová nepíše fikciu, jej diela vychádzajú zo zažívanej reality. Videné a počuté dokáže pretaviť do príbehov, ktoré sú čitateľom ľudsky blízke. Ako pribúda vek jej, starnú aj jej protagonisti.

Jej príbehy sú čitateľom a čitateľkám ľudsky blízke.

Najnovšia Farkašovej kniha Scenár, ktorá bola nominovaná do desiatky najlepších kníh roka 2018 (cena Anasoft litera) a jej autorke napokon priniesla výhru a titul laureátky súťaže, je o dvojici starnúcich manželov. Trápia ich zdravotné problémy súvisiace s vekom, vážnejšie i menej vážne, tie však len dokresľujú celkovú atmosféru. Omnoho viac ich trápi samota vo dvojici. Od začiatku románu vieme, že majú deti, no netušíme, prečo sa cítia takí opustení a osamelí.

Manželka je akčnejšia, manžel akoby zmierenejší so všetkým, čo sa v ich životom udialo. On, Vojto, ešte chodí do zamestnania, je vedeckým pracovníkom vo výskume, no ťažoba veku na neho dolieha aj tam. V kurze sú mladí, draví, akční. Jeho skúsenosti nie sú pre spoločnosť výhodou, keďže sú zhromaždené v tele starnúceho muža. Keby tak mal polovičný vek a dnešné vedomosti, to by bolo terno! Ibaže to by už bola fikcia...

„Nedávno len tak mimochodom poznamenal, že má pocit, akoby za ním ostávala prázdnota, akoby jeho dlhoročná práca nestála za nič, zarazilo ju to, takéhoto ho nespoznávala, v ich dvojici bol doteraz vždy on tým, v kom bývalo viac energie, chuti do života, zatiaľ čo ona sa vždy života tak trochu bála.“

Farkašová otvára témy, s ktorými sa človek nevysporadúva ľahko.

Ona, Katarína, je prekladateľka. Už síce na dôchodku, ale občas ešte má nejakú zákazku a keďže pracuje z domu, obraz jej sveta je trochu iný. Obaja však milujú vážnu hudbu, ktorú s obľubou počúvajú spoločne. Pri každodenných činnostiach zostavuje každý z nich svoj vlastný scenár. Ale taký zvláštny: scenár hudobných skladieb, ktoré by mali znieť na ich pohreboch.

Možno to znie dosť netradične, no oni sú vo veku, kedy sa pomyslenie na smrť stáva súčasťou ich životov. Absolvujú pohreby priateľov a známych a uvedomujú si, koľko zbytočných a prázdnych slov na každom z nich zaznie. Oni to tak nechcú, nechcú slová. Chcú radšej nechať znieť skladby, ktoré o nich vypovedia viac.

„Starnúca žena akoby nejestvovala, stáva sa nezaujímavou, neviditeľnou, splývame s ulicou, so sivými domami, stĺpmi, o to ide, už dlhšie nad tým rozmýšľam, a dnes som dostala ďalší dôkaz, hovorí roztrpčene, sme neviditeľné.“

Katarína a Vojto majú spolu troch synov. Dvoch veľmi úspešných, a preto takých zaneprázdnených, že na svojich rodičov nemajú čas. Tretí syn je „čiernou ovcou rodiny“. Rozprávaním Kataríny si človek uvedomuje, ako sa ona snaží komunikovať s nimi tak, aby sa ich nedotkla, aby neranila ich city, no vďaka odstupu vnímame i to, že z ich strán voči nej rovnaká snaha nesmeruje.

Si starý, si neperspektívny. Tak uhni.

Staroba je tu predstavovaná tak trochu ako nadávka, ktorú používa okolitý svet. Si starý, si neperspektívny, mal by si uhnúť mladým, nebrániť im v rozlete. Oni sa však staro necítia, nie duševne, a tak ich skutočnosť, že pre vonkajší svet sú vo veľkej miere odpísaní, ubíja viac ako staroba samotná. Aj vzhľadom na to, že ani u vlastných detí nemajú oporu.

Dni všedné a opakujúce sa naruší nečakaná udalosť, ktorá manželov vyššieho veku najskôr mierne zaskočí, no v konečnom dôsledku im veľmi obohatí život. Aj staroba má svoje pozitívne stránky. Možno sa my mladí staroby bojíme práve preto, že si jednoducho nevieme predstaviť, že raz budeme stáť presne tam, kde teraz naši rodičia či starí rodičia. Čas je však neúprosný.

„Človek, ktorému okolie prestáva venovať pozornosť, tomu podľahne a sám sa začne vnímať ako niekto, kto nie je hodný videnia, nijakej pozornosti a sám začne pochybovať o svojej hodnote.“

Scenár bol presne takou knihou, akú som čakala. Pomalou a tichou, no i tak dobre sa čítajúcou. Farkašová otvára témy, s ktorými sa človek nevysporadúva ľahko. Nemožno však pred nimi zatvárať oči. A hoci uznávam, že v dvadsiatke človek vlastný vek a s ním súvisiacu smrteľnosť ešte nerieši, určite má rodičov alebo starkých, ktorých sa to už týka. Po prečítaní knihy možno za nimi zabehnete...

Ďaľšie informácie

Čítané 17 krát

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.