nedeľa, 22 máj 2016 07:47

Antikrista

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)

Sme, kým sme, len kým nás niekto neodhalí. Sme úprimní aj falošní, veselí aj plačúci, dobrí aj zlí. Jednoducho sme. Ľudia.

Antikrista. Šokujúci názov. Práve preto som po knihe siahla. A preto, že ju napísala, pre mňa, jedna z najzaujímavejších autoriek, Amelie Nothomb. Amelie je Belgičanka, ktorá píše texty krátke a výstižné. Možno správne žánrové označenie by bolo skôr novely, ako romány. Spravidla do počtu sto až dvesto strán dokáže vtesnať všetko, čo chce povedať. A vy nemáte pocit, že je k tomu potrebné čokoľvek dodať.

Od Amelie Nothomb som prečítala zatiaľ dve knihy, Metafyziku trubícV ohromení a strachu. Na druhú spomínanú nájdete v citaj.to aj recenziu. Jej knihy sú nezabudnuteľné, a to už je čo povedať pri tempe 10 – 14 prečítaných kníh za mesiac. Na niektoré zabudnem takmer hneď, niektoré mi v pamäti ostávajú dlhodobo. Do druhej kategórie patria diela tejto belgickej autorky píšucej po francúzsky. Napriek tomu, že sú to neveľké dielka a výborne sa hodia na nosenie v kabelke, pretože takmer nič nevážia, ich váha spočíva v inom. Výber tém, spracovanie, jazyk. Všetko na výbornú.

Spravidla do počtu sto až dvesto strán dokáže vtesnať všetko, čo chce povedať.

„Telá majú tri možnosti, ako byť krásne: silu, pôvab a plnosť. Niektorým zázračným telám sa to všetko podarí. No moje telo nemalo ani štipku z tých troch zázrakov. Jeho materinským jazykom bol nedostatok: odzrkadľovalo neprítomnosť sily, neprítomnosť pôvabu a plnosti.“

Blanka je absolútne osamelé 16 ročné dievča, ktoré nemá priateľov. Z nejakého dôvodu sú jej odmietané všetky interakcie, ktoré sú v jej veku také bežné a normálne. Je jedináčikom, miluje knihy a nevie sa skamarátiť. Nikdy to nevedela, a preto nikdy nemala kamarátky. Nikdy nikto u nej doma nebol, nikdy u nikoho nebola ona sama. V šestnástich priam bezútešná situácia...

„Vždy som bola sama. Nebolo by mi to proti srsti, keby to bola moja voľba. Nebola to však moja voľba. Snívala som, že raz budem jednou z nich, hoci len preto, že si raz dovolím ten prepych a odpojím sa od nich.“

Blanka, dievča bez priateľov, netuší, ako priateľský vzťah vyzerá.

Hviezdou školského kolektívu je spolužiačka Krista. Veselá, pekná, obľúbená študentka so schopnosťou každého si omotať okolo prsta. Práve toto jej nadanie je mimoriadne dôležité. Krista sa rozhodne venovať omrvinky svojej pozornosti Blanke. Krista a Blanka? Kto vlastne je Blanka? Spolužiaci o nej v podstate živote nepočuli, tak veľmi neviditeľná pre nich je, a príliš sa to nezmení ani neskôr. Ostáva im v pamäti iba ako „kamarátka Kristy“. Akoby nemala svoju vlastnú osobnosť.

Blanka, dievča bez priateľov, v podstate ani netuší, ako priateľský vzťah vyzerá. Je vďačná za každý náznak náklonnosti, ktorý pre ňu znamená nesmierne veľa. Blanka robí, čo môže, čo Kriste na očiach vidí. Čitateľ však veľmi rýchlo pochopí, že Krista je jednoducho sebecká mrcha. Nesympatická, zákerná, falošná. Zneužíva svoju pozíciu, aby dosiahla, čo chce. Blanka je však inteligentné dievča a  Kristu pomerne skoro odhalí. V tom momente sa pre ňu Krista stáva Antikristou.

Krista sa stáva Antikristou...

„Bola tu Krista. Krista, ktorá ma videla. Nie, to by bol zázrak. Krista ma nevidela: videla, v čom je môj problém. A využila to. Videla dievča, ktoré hrozne trpí tým, že nejestvuje. Pochopila, že tú bolesť trvajúcu šestnásť rokov môže využiť.“

Spolužiačka sa však medzitým stihne stať súčasťou Blankinej rodiny. Rodičia sú ňou nadšení, presne takú dcéru by chceli. Veselú, komunikatívnu, žijúcu s ľahkosťou. Práve u mamy a otca Blanky sa najväčšmi prejaví schopnosť Kristy okúzliť ostaných a presvedčiť ich, že je práve taká, aká sa im zdá byť. Pod pláštikom priateľstva Antikrista postupne rozbije celý Blankin svet...

Kniha vzbudzuje zamyslenie. Opäť raz. Koľko falošných a neúprimných ľudí chodí asi tak medzi nami? A vieme ich vždy odhaliť? Skôr, ako si z nás urobia posmech, oklamú nás, zneužijú na svoje ciele? Ľudia bažia po náklonnosti, bytostne potrebujeme vedieť, že nás niekto miluje a potrebuje. Že máme medzi ostatnými ľuďmi nejakú tú spriaznenú dušu. V mene potreby byť potrebný možno máme občas zahmlený zrak...
Amelie Nothomb mi aj v tejto knihe potvrdila, že je zaujímavou autorkou. Hoci pri čítaní Antikristy človek vopred tuší, ako to celé asi dopadne, vôbec to neznižuje chuť dielo dočítať a dozvedieť sa, či má pravdu.

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Amélie Nothomb
  • Národnosť: belgická
  • Knihu vydalo: Marenčin PT
  • Počet strán: 128
  • Dátum vydania: nedeľa, 01 január 2006
  • Žáner: dráma
Čítané 1140 krát

Súvisiace položky (podľa značky)

Viac z tejto kategórie: « Zákon krvi Hry vetra »

Napíšte komentár