pondelok, 07 marec 2016 17:36

Svetlo, ktoré nevidíme

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)

Pred mnohými storočiami istý princ našiel v koryte vyschnutej rieky modrý kameň, ktorý mu neskôr zachránil život. Ukáže sa, že kameň je Ohnivé jazero – vzácny diamant, dar z lásky bohyne zeme pre boha morí. Bohyňa sa rozhnevá, kameň i majiteľa prekľaje. A tak vlastník diamantu bude síce žiť naveky, kým ho bude mať pri sebe, no všetkých jeho drahých zato postihne nešťastie.

Anthony Doerr napísal na pozadí vojnových hrôz v podobe bombardovania, väznenia, útekov, hladovania a pod. dramatický román o ľuďoch, o ich túžbach, snoch, predstavách, o ich cítení i myslení, skrátka o nich samých. Fascinujúce rozprávanie sa točí predovšetkým okolo dvoch z nich. Na začiatku príbehu spoznávame šesťročnú slepú Parížanku a polosirotu Marie-Laure a sedemročného Wernera, nádejného vedca, žijúceho so sestrou v nemeckom sirotinci.

Rýchlo vyvstáva otázka, či je Marie-Laure statočná, alebo skrátka nemá na výber.

Obe deti, ktoré s príbehom pomaly dospievajú, vyrastajú v neľahkých životných podmienkach. Marie-Laure, dcéra zámočníka parížskeho Národného prírodovedného múzea ako šesťročná v dôsledku nevyliečiteľného šedého zákalu oslepne. Jej svet tak tvoria rôzne podoby tmy, verneovky, ktoré dostane od otca, zmenšený model štvrte, kde bývajú, aby sa vedela orientovať vonku a steny múzea, kde s otcom trávi všetok čas. Marie-Laure je však šťastná. A keď začne vojna, a hoci jej dôsledky nevidí, o to viac ich prežíva. S otcom sú nútení Paríž po obsadení opustiť, pričom útočisko nachádzajú v Saint-Malo u prastrýka, vojnového veterána z čias 1. svetovej, ktorý trpí chorobnou úzkosťou a z domu nevyšiel vyše dvadsať rokov. Rýchlo vyvstáva otázka, či je Marie-Laure statočná, alebo skrátka nemá na výber.

Werner je v sirotinci spokojný, riaditeľku ľúbi ako vlastnú mamu a okrem mladšej sestry sa stará aj o ostatných chovancov. Vášeň nachádza v opravovaní rádioprijímačov a sníva o tom, že raz bude študovať elektrotechniku a dokáže veľké veci. Každý je presvedčený, že Werner to dotiahne ďaleko a raz z neho niečo bude. Pravda, pokiaľ nebude musieť pracovať v bani ako všetci chlapci po dovŕšení 14 rokov. Werner však verí, že jeho osud je niekde inde a nie v bani, odkiaľ nikdy nevyhrabali zasypaného otca. Vďaka svojej šikovnosti sa dostáva na prestížnu školu, kde bude musieť žiť iba pre povinnosť, živiť ho bude domovina a povedané slovami despotického vedúceho, bude dýchať národ.

Živiť ho bude domovina, dýchať bude národ.

„Život, vážení, je jeden veľký chaos a našou úlohou je tento chaos eliminovať a nastoliť poriadok. Poriadok od samého základu, začína sa to už v génoch. Regulujeme evolúciu, vývoj nových druhov. Odstraňujeme podradné druhy, nehodné jedince, oddeľujeme zrno od pliev. To je základné poslanie ríše. Je to najväčšia a najťažšia úloha, na akú sa ľudstvo kedy podujalo.“

Osudy oboch, Marie-Laure aj Wernera, sa zvláštnym spôsobom prepájajú, až sa napokon v samom závere vojny ich cesty konečne pretnú. Hoci len na necelý deň. Hlavní predstavitelia sú na začiatku iba deti a nimi v podstate zostávajú aj po skončení vojny. Rovnako ako ostatné deti musia čeliť ťažkej dobe, kladú sa na nich vysoké nároky, ich konanie často rozhoduje o živote či o smrti. Takmer dennodenne bojujú so svojím vlastným presvedčením, vnútrom, kladú si otázky, či vôbec majú právo robiť, čo považujú za správne.

Anthony Doerr písal román Svetlo, ktoré nevidíme, v roku 2015 ocenený Pulitzerovou cenou, desať rokov. Treba povedať, že si dal záležať. Ide o rozsiahlu, kvalitne prepracovanú knihu so silným a nádherným príbehom. Smutný, tragický, naivný, bolestivý. Nesie v sebe dramatickosť, napínavosť a keď v nich aj autor poľaví, na dychtivosti čitateľa sa nič nezmení. Príbehu sekundujú rovnako kvalitné opisy, hlboké myšlienky, prichádzajúce len tak, akoby medzi rečou. O to väčšiu silu v sebe ukrývajú, zaútočia na nás, ani si to nestihneme uvedomiť.

Ich konanie často rozhoduje o živote či o smrti.

Román je zaujímavo kompozične riešený. Začína sa priamo in medias res, bombardovaním Saint-Malo, poslednej nemeckej pevnosti v Bretónsku, dva mesiace po vylodení v Normandii. Je rozdelený do niekoľkých častí, ktoré však chronologicky nenadväzujú. Časové roviny sa striedajú, no na celok to nepôsobí zmätočne – príbeh sa v závere spojí do plynulého a kontinuálneho rozprávania.

Ide o vzrušujúce čítanie aj keď sa autor miestami zmieňuje na prvý pohľad o banálnych veciach ako napr. oprava rádioprijímača. Pri Marie-Laure akoby sme cítili modely domčekov, čo jej vyrobil otec, alebo jeho lásku, keď jej pripravoval hlavolamy. Pri Wernerovi zase akoby sme počuli ľahký šum z vysielača, keď sa snaží naladiť vysielanie. Alebo akoby sme v rukách cítili váhu modrého briliantu v strede s jemným nádychom červenej, veľkosti holubieho vajca, ktorý majiteľovi prináša večný život, no zároveň pohľad na nekonečné utrpenie jeho blízkych. Anthony Doerr žiadne slovo v románe nenapísal zbytočne. Každé má svoje určené miesto a svoju funkciu. Každá metafora je podaná citlivo, aby nenápadne pôsobila na naše zmysly.

„Každý prichádza na svet ako jedna jediná bunka, menšia ako prachová čiastočka. Oveľa menšia. Potom sa delíme. Množíme. Dačo pribudne, dačo odbudne. Hmota strieda majiteľov, atómy prúdia sem i tam, molekuly sa otáčajú okolo vlastnej osi, bielkoviny sa zhlukujú, mitochondrie vysielajú príkazy na bunkové dýchanie. Človek začína ako mikroskopický elektrónový oblak. Pľúca, mozog, srdce. Po štyridsiatich týždňoch sa šesť biliónov buniek ocitne vo zveráku matkiných pôrodných ciest a už jačíme na plné hrdlo. V tej chvíli nás svet berie do parády.“

Všetko svetlo vlastne aj tak nemôžeme vidieť.

Nenapíšem, že Svetlo, ktoré nevidíme je román, ktorý si musíte prečítať. Musieť je príliš silné slovo. V každom prípade je dobré si ho prečítať. Nielen pre to, že získal mnoho ocenení. Získa si čitateľov, ktorí nevyhľadávajú romány idúce len tak po povrchu, ale obľubujú hlboké zamyslenia. Ďalej tých, čo nepotrebujú čítať niečo šokujúce a od napätia sa nevedia dočkať konca. Svetlo, ktoré nevidíme si vyžaduje trpezlivého čitateľa, ktorý bude vedieť oceniť jeho kvalitu, nebudú mu prekážať alebo ho nudiť krátke kapitoly, v ktorých sa zdanlivo nič nedeje.

A po dočítaní sa možno i vy zamyslíte nad slovami, vinúcimi sa celým románom, aby sme otvorili oči a sledovali nimi všetko, čo sa len dá, kým ich jedného dňa navždy zavrieme. Aj napriek konštatovaniu, že všetko svetlo vlastne aj tak nemôžeme vidieť.

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Anthony Doerr
  • Národnosť: americká
  • Knihu vydalo: IKAR
  • Počet strán: 576
  • Dátum vydania: utorok, 26 január 2016
  • Žáner: dráma
Čítané 1996 krát

Napíšte komentár