piatok, 16 október 2015 07:19

Jeden deň Ivana Denisoviča

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)

Mráz. Hlad. Strach. Neistota. Práca. Dôstojnosť. A zvláštny druh spolupatričnosti. Posledných osem rokov prežíva Ivan Denisovič Šuchov každý deň rovnako. Prežime s ním aspoň tento jeden deň. Jeden deň obyčajného človeka. Deň, aký si nedokážeme predstaviť ani v tej najzvláštnejšej a najdesivejšej nočnej more...

Túto knihu som si nevybrala ja. K menu v kolónke ju náhodne priradil jeden profesor histórie. A dobre urobil. Sama by som sa k nej zrejme nedostala, a to by bola škoda. Len málo kníh vo mne vyvolalo naraz toľko pocitov: záujem, hnev, strach, úzkosť, smútok, sympatie a ešte jeden hlbší pocit alebo skôr myšlienku, ktorá sa nedá definovať jediným slovom... je to akési nevyhnutné akceptovanie skutočnosti, že čo sa stalo, už sa nikdy neodstane – istý druh zmierenia. Niečo podobné zrejme cítil aj Ivan Denisovič, keď sa dokázal zmieriť s bezvýchodiskovosťou svojej situácie a zameral sa výlučne na to, aby si zachoval ľudskosť a aby sa dožil ďalšieho dňa.

Autor príbehu, Alexandr Isajevič Solženicyn, bol však iný. Kritizoval veci, s ktorými nesúhlasil, a to aj napriek tomu, že sa mu to neraz vypomstilo. Bol vojakom od roku 1941 až do februára 1945, keď jeho sľubnú kariéru kapitána Červenej armády navždy pochoval list, v ktorom kritizoval Stalina. Väznili ho osem rokov. Za protištátnu činnosť. Čo na to povedať? Ani Puškinov názor na cára ako na „plešatého fičúra“ sa nestretol práve s porozumením... Dva roky zo svojho trestu strávil Solženicyn v gulagu. A práve táto časť jeho života je pre nás kľúčová.

Solženicynovu sľubnú kariéru kapitána Červenej armády navždy pochoval list, v ktorom kritizoval Stalina.

Solženicyn vytvoril literárnu postavu, voči ktorej cítil isté sympatie. Bol to skutočný človek, a každá jedna postava v knihe mala svojho dvojníka aj v reálnom živote... Keď sa hovorí o ľudských obetiach, zväčša sa spomínajú ako čísla alebo ako senzácia. V tejto knihe sa na obete nespravodlivosti a zúfalej povojnovej situácie môže čitateľ pozerať len a len ako na ľudí, pretože práve tak sú opísaní, a pretože nič iné ani neboli...

Ivan Denisovič Šuchov nebol mimoriadne inteligentný, ani neuveriteľne charizmatický a vzbudzujúci rešpekt. Bol to len obyčajný statočný človek, ktorý mal v živote jednu veľkú smolu – kvôli nedorozumeniu sa dostal do nemilosti, a tak sa ho rozhodli odpísať ako jednotlivca a spraviť z neho nepatrné koliesko vo veľkej mašine nazývanej „industrializácia“. Šuchovovi práca neprekážala, bol to pracovitý a šikovný remeselník. Tento deň sa však začína inak ako predošlé – Šuchov sa necíti dobre a najradšej by celý deň nevstal z postele.

„Šuchov nepatril medzi tých, čo obľubujú ošetrovňu a Vdovuškin to vedel. Ibaže podľa predpisu mal ráno právo uznať iba dvoch – a tých už uznal.“

Nech by som z deja prezradila čokoľvek, čitateľ by sa aj tak nedozvedel, o čom kniha naozaj je. Atmosféra, poznámky, myšlienky a život človeka, ktorý nikdy neje s čapicou na hlave a vychutnáva si každé sústo riedkej kaše z ovsa, ktorým predtým, keď ešte nebol len väzňom a číslom, kŕmil kone... na to je každá recenzia prikrátka. V tomto prípade môžem prispieť iba tým, že sa pokúsim sformulovať do viet, čím ma Solženicynova kniha zaujala najviac.

Tie najdrsnejšie scény Solženicyn opísal tak neuveriteľne vecne, až ma z toho miestami mrazilo.


Autor dokázal tak dokonale vystihnúť atmosféru pochmúrneho miesta, až mali na mňa jeho vety miestami účinok veršov. Kniha sa mi čítala ľahko, nebolo v nej cítiť horkosť – čitateľ má možnosť vidieť veci také, aké naozaj boli. Bez väčšieho citového podfarbenia. Tie najdrsnejšie scény Solženicyn opísal tak neuveriteľne vecne, až ma z toho miestami mrazilo.

„Eskorta nikdy neprikazuje odhodiť drevo v objekte, lebo aj oni ho potrebujú, no sami si ho nemôžu priniesť – nedovoľuje im to uniforma, a keby aj, ruky majú obsadené, veď nesú samopaly, aby mohli do nás strieľať.“

V každom podobnom tábore však majú obrovskú početnú prevahu väzni a nie ich strážcovia. Väzňa v gulagu nezastrelia, no napriek tomu ho môžu veľmi rýchlo zlikvidovať. Môžu sa rozhodnúť, či z neho za desať dní v „base“ urobia doživotnú kaliku – „tuberáka“, ktorý sa z nemocnice nedostane do konca života, alebo sa ho za pätnásť dní zbavia navždy. Napriek sile strážcov sú však dobré vzťahy so spoluväzňami životodarné.

Väzni v gulagu sa delia do niekoľkých skupín. Jednu tvorí najhoršia chamraď – skutoční kriminálnici, ktorí sú jedna ruka s najhoršími strážnikmi a spoločne s nimi terorizujú ostatných väzňov. Ďalšou sú žalobaby, ktoré sa od ostatných väzňov síce dištancujú, no napriek tomu už pár z nich prebodli nožom, ktorý však nik nenašiel... Zvyšné skupiny tvoria väzni podľa svojich fyzických a psychických možností.

Šuchov je pracant, ktorého drží pri živote myšlienka na jedlo a spánok. Oboje mu dodá silu na ďalšiu prácu. A keď mu skončí trest, možno ho aj naozaj pustia a ho pošlú domov. Dovtedy však musí prežiť a pracovať každý deň. A tak...

„Padá z nôh, no ťahá ďalej. Šuchov mal takého koňa, ešte kým neboli kolchozy. Opatroval ho, ale keď sa potom dostal do cudzích rúk, dlho nevydržal. A stiahli ho z kože.“

...čitateľ má možnosť vidieť veci také, aké naozaj boli.


Je až neuveriteľné, aký je osud postáv v tejto knihe cynický. Najrôznejší ľudia z rôznych krajín a spoločenských vrstiev sa spoločne ocitli na mieste uprostred nehostinnej prírody, tešia sa z toho, že sa oteplilo z mínus dvadsaťosem na mínus osemnásť stupňov, a tak sa im bude murovať jedna radosť.

„...človek, ktorý si myslel, že už do konca života bude chodiť so zlatými náplecníkmi, priatelil sa s anglickým generálom, a teraz spolu s Feťukovom vláči kalfasy.“

Miestami som nevedela, či sa mám smiať, alebo plakať. Ako čitateľ som však so Šuchovom prežila len jeden deň. On ich už predtým zažil takmer tritisíc. A tak sa podobnými úvahami veľmi nezaoberá. Šuchov nestráca nádej aj napriek tomu, že vie, čo sa okolo neho deje. Zamyslí sa nad tým, myšlienku si uloží medzi ostatné spomienky a po poslednom prepočítaní väzňov spokojne zaspí ako každý statočný človek, ktorý sa nemá za čo hanbiť.

Táto kniha je len pre čitateľa, ktorý má rád ľudí, chce sa s nimi rozprávať, je ochotný počúvať a schopný pochopiť.

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Alexandr Isajevič Solženicyn
  • Národnosť: ruská
  • Knihu vydalo: Slovenský Spisovateľ
  • Počet strán: 144
  • Dátum vydania: streda, 01 január 2003
  • Žáner: dráma
Čítané 2426 krát

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.