Copy of Adriana Krištofíková: Pri písaní ma inšpirujú reálne zážitky

Poviedky a novely písala ADRIANA KRIŠTOFÍKOVÁ už od stredoškolských čias. Príbeh svojej obľúbenej hrdinky Klaudie, ktorá sa svojrázne prebíja životom v Londýne, poslala do vydavateľstva Motýľ, ktorý ho v r. 2012 vydal pod názvom Život (nie) je román. Vo svojom druhom románe Ako chutí voda sa venuje psychologickým témam, pretože psychológia patrí k jej koníčkom.

Jej posledná knižka Nočný chat a ranný fresh, ktorú napísala pre časopis Emma, je o láske cez internet v konfrontácii s reálnym vzťahom. Vyštudovala Filozofickú fakultu UK v Bratislave – slovenský, anglický a ruský jazyk. Striedavo žije s rodinou – manželom diplomatom a dcérou - na Slovensku a v zahraničí, kde sa venuje aj reprezentácii Slovenska. V cudzine taktiež nachádza nové charaktery a námety pre svoju tvorbu.

Vášho manžela diplomata sprevádzate na zahraničných misiách, v ktorých krajinách ste už boli?

Strávili sme po štyri roky vo Viedni, v Londýne a v Rige. Keďže Viedeň je za rohom, človek má stále pocit, že domov je na dosah, nemusí obmedziť rodinné ani priateľské vzťahy. Rakúsko mi navždy zostane spojené s eleganciou jemu vlastnou. Skutočné vyslanie v zahraničí som prežívala až vo Veľkej Británii. Londýn je mesto, v ktorom žije celý svet, to vari hovorí za všetko. Okrem zdokonalenia sa angličtine, ma obohatil o úžasný pocit slobody. Riga a Lotyšsko, ako aj Litva a Estónsko, boli pre mňa veľké neznáme. O tom viac som bola milo prekvapená a očarená pôvabom a životnou úrovňou baltských štátov.

Čerpáte pri pobyte v zahraničí aj inšpiráciu do svojich kníh?adri 1

Áno. V prvom románe Život (nie) je román som poslala svoju hlavnú literárnu postavu do Londýna a vrátila som sa na známe adresy vo West Ende a Kensingtone. Jedna z hlavných postáv v mojej druhej knihe Ako chutí voda, mama štyroch dievčat Marianna, je kópiou mojej holandskej kamarátky, ktorú som spoznala v Rige. V mojej najnovšej knihe som sa nechala inšpirovať mojou ruskou známou, ktorú som taktiež stretla v Rige. So svojim budúcim manželom – policajtom - sa zoznámila, keď jej ukradli auto J Aj vizážistka Denisa z tohto románu má základ v reálnej osobe. Líčila tanečnice v rižskom bare Coyote Fly. Okrem toho ma pri písaní sprevádza celková atmosféra krajiny, v ktorej sa príbeh či jeho časti odohrávajú, ale aj pocity, ktoré som vtedy prežívala, hudba, ktorá „letela“, a podobne.

Čomu sa venujete ako manželka veľvyslanca, keď ste na zahraničnej misii?

Doteraz som vždy počas vyslaní môjho manžela aj pracovala. Snažím sa nám v zahraničí vytvoriť domov, čo najmä v začiatkoch býva ťažké, kým sa človek zorientuje a ustúpi intenzívny pocit „vytrhnutia z koreňov“. Starám sa o bežný chod domácnosti, najmä o pohodu dcéry, ktorá si musí zvyknúť na nové prostredie, školu, nájsť si kamarátov. Až ďaleko od domova si človek uvedomí, ako veľmi na ňom lipne. Sprevádzam manžela aj na oficiálnych podujatiach a pomáham pri organizovaní tých našich slovenských. Taktiež som členkou Medzinárodného klubu žien a Klubu žien veľvyslancov a podporujem rôzne charitatívne projekty, ktoré zastrešujú. Za všetky sa oplatí spomenúť charitatívny Vianočný bazár, kde sme ponúkali naše slovenské kulinárske špeciality. Cigánska pečienka, medovníky, či makovník majú už v Lotyšsku svojich fanúšikov... (úsmev)

Aké meno má Slovensko v krajinách, kde ste pôsobili?

Celkovo môžem povedať, že Slovensko je vnímané ako mladá dynamická krajina s ambíciami a budúcnosťou. Časy, keď nás nemohli nájsť na mape Európy, alebo bolo treba spomenúť Československo, sú už za nami. Myslím si, že Slováci sa vedia v zahraničí presadiť a majú povesť srdečných ľudí s priateľskou povahou.

Ako manželka diplomata sa musíte zrejme prispôsobovať protokolu a obliekate sa oficiálne, ale čo nosíte najradšej v súkromí? Kde si nakupujete oblečenie?

V súkromí nosím najradšej rifle a tričká s krátkymi rukávmi v kombinácii so svetrom. Rada nakupujem v obchodoch Next, Reserved a H&M.

Zastihli sme vás tesne po dokončení novej knihy...

Môj nový román s názvom Keď utiecť, tak s tebou je rozšírenou verziou novely Nočných chat a ranný fresh, ktorá vyšla v októbri s časopisom Emma. Je to príbeh tridsaťročnej Denisy, ktorá hľadá únik od svojich skutočných problémov v manželstve a v práci v ideálnom virtuálnom vzťahu. Takmer súčasne sa zamiluje do záhadného detektíva, ktorý sa však nechce viazať. Jej citový život sa ešte viac zamotá, keď dá kvôli problémom s dcérou druhú šancu záletnému manželovi... Pri jeho písaní som sa inšpirovala reálnymi „dialógmi“ na internetových portáloch. Aj moje literárne postavy sa skrývajú pod originálnymi „nickmi“, spočiatku sa len hrajú so slovami, no postupne cez svoje pocity a názory odhaľujú svoju pravú osobnosť. Taktiež som mala nedávno možnosť nahliadnuť do sveta profesionálnej fotografky a vizážistky, čo som využila v druhej časti knihy a Denisu som u podobnej vedľajšej literárnej postavy zamestnala . Kniha je popretkávaná humornými situáciami z Denisinho prvého pracoviska, kde bojuje s nervóznym šéfom, či tragikomickými zážitkami z dovolenky v Taliansku.

Komu by ste ju odporučili?

Moderným ženám, ktoré obľubujú oddychové čítanie plné prekvapení, okorenené štipkou irónie. Samozrejme, tak ako moje predchádzajúce knihy, je aj táto o večnom hľadaní lásky. A Denisa, utekajúca do svojho vysneného sveta, si dlho nevšíma, že ju má na dosah...

Píšete knihy, no máte aj vy svoju obľúbenú spisovateľku?

Je ich viac, napríklad Isabel Allende. Naposledy som od nej čítala román Ostrov pod morom – príbeh otrokyne z Haiti, odohrávajúci sa na konci 18. storočia. Teraz mám na stolíku knihu Mariny Lewickej – Krátka história traktorov po ukrajinsky. Je to humorný a zároveň smutný príbeh zlatokopky z východnej Európy, ktorá sa vydá za osemdesiatročného Angličana, bývalého ukrajinského emigranta. Úskalia ich vzťahu opisuje jeho dcéra modernými vyjadrovacími prostriedkami a celý štýl písania je pre mňa veľmi inšpirujúci. Určite siahnem aj po jej ďalších knihách.

adri 2Dlho ste tvorili len sama pre seba, kedy ste nabrali odvahu ponúknuť svoje diela na knižné vydanie?

Obľúbila som si jednu poviedku, pridávala som kapitolu ku kapitole a zrazu som mala 200 strán textu. Tento proces trval asi dva roky. Písala som spontánne, vývin deja ma niekedy samotnú prekvapoval. V charaktere hlavnej hrdinky sa stretlo veľa skutočných postáv. Napokon som usúdila, že by bola škoda zatvoriť Klaudiu a jej strastiplnú cestu za šťastím opäť do písacieho stola. Takto nejako vznikol môj prvý román Život (nie) je román, ku ktorému mám dodnes zvláštny citový vzťah. V nemalej miere ma povzbudil aj úspech slovenského ženského románu na našom knižnom trhu. No a nakoniec úplne jednoducho: vždy som snívala o tom, že budem písať knihy. Som vďačná vydavateľstvu Motýľ, že sa mi tento sen splnil.

Ako píšete? Po večeroch, či si urobíte dovolenku a venujete sa celé dni čisto len písaniu?

Momentálne píšem po večeroch a víkendoch, keďže pracujem a starám sa o rodinu. No zvyčajne je to o inšpirácii: cítim, že prichádza a ja musím využiť čas, kým sa nevyčerpá. Píšem v krátkych intervaloch, po kapitolách, skôr hodiny ako dni. Kostru príbehu mám v hlave, ale mám pocit, že môj text si žije svojím vlastným životom. (úsmev)

Milujete lyžovanie, už ste stihli zjazdiť kopce aj počas tejto zatiaľ nepríliš vydarenej zimy?

Mojim najobľúbenejším športom je práve lyžovanie. Keďže táto zima bola doposiaľ na sneh skúpa, ešte som v tomto roku na lyžiach nestála. Pevne verím, že to v blízkej budúcnosti napravím: chystám sa na lyžovačku do Vysokých Tatier. Rada sa aj korčuľujem. Tieto športy patrili k akýmsi samozrejmým zimným činnostiach môjho detstva, užívali sme si s priateľmi nielen pohyb, ale aj zábavu.

Vedeli by ste nám odporučiť nejaký výborný valentínsky recept, ktorým môžeme prekvapiť svojho milovaného muža?

Valentín sa mi spája so sladkosťami, ale ten môj milovaný muž má rád mäsko! Uvarila by som mu preto môj osvedčený recept, ktorý by ho síce neprekvapil, ale určite potešil. Sú to hovädzie rezne „naopak“: hovädzie rezne jemne naklepeme cez igelitové vrecko, obalíme v strúhanke, v rozšľahanom vajíčku a opečieme v horúcom oleji z oboch strán. Poukladáme ich na plech, môžeme obložiť slaninovými plátmi a kolieskami cibule a zalejeme hovädzím vývarom, zmiešaným s trochou horčice a čiernym korením. Prikryté dusíme v rúre do mäkka, (pri teplote cca 170 stupňov), občas podľa potreby podlejeme vývarom. Podávame so zemiakovým pyré v tvare srdca J, tatárskou omáčkou a kyslou uhorkou.

(red)

Foto: archív A. Krištofíkovej

Adriana Krištofíková je autorkou 3 románov: Život (nie) je román (Motýľ 2012) a Ako chutí voda (Motýľ 2013) Nočný chat a ranný fresh (Spoločnosť 7 plus, edícia Emma Love, 2013). Tematicky ju oslovuje myslenie a konanie žien v hraničných životných situáciách. Za najväčšie šťastie považuje svoju rodinu a čas s ňou strávený. K jej záľubám patrí šport a všetky druhy umenia.