Copy of Andrea Rimová: Pri písaní zabúdam na všetko okolo seba!

Má iskrivý pohľad, napísala štyri úspešné romány. Príbehy ich hrdiniek pri písaní naplno prežíva a verí na osud. Jej druhým domovom je krásny ostrov Cyprus a patrí k nej všetko, čo je adrenalínové a nezvyčajné. Mladá spisovateľka ANDREA RIMOVÁ práve dokončila novú knižku, ktorou nás poteší už v lete!

Aký kus seba vkladáš do svojich románov?

Pri písaní sa neviem úplne odosobniť a ani nechcem. Situácie, do ktorých privádzam svoje hlavné hrdinky, sú často emočne prisilné. Slová, ktoré im vkladám do úst, by som možno použila v reáli aj ja, keby sa mi prihodilo niečo podobné. Ale možno nie. Neexistuje však postava, s ktorou sa úplne stotožňujem a budem sa opakovať- ani nechcem. Moje hrdinky sa často ocitajú v strašnej pozícii a v závislosti od toho aj konajú.

Tvojou prvou knižkou bola Amnestia na zradu. Ako dlho si ju tvorila?

Amnestia na zradu je mojou srdcovou záležitosťou. Vznikla na Cypre necelý rok po mojich promóciách na Prešovskej univerzite. Jej písanie mi trvalo zhruba 9 mesiacov. Prechádzala som vtedy veľmi zložitým životným obdobím a v písaní som nachádzala únik, keď mi bolo ťažko. Hlavná hrdinka Lívia bola v tom období mojou najlepšou kamarátkou. Chladná žena, ktorá využíva, aby nevyužili ju, sa zamiluje do charizmatického Adama. Ten však prevráti jej život naruby.

Ako veľmi si prežívala osud Lívie pri písaní?

Nuž, veľmi. Striedavo som plakala a smiala sa, nenávidela Líviu a potom ju ľutovala – a veľmi ma teší, že moji čitatelia majú pri čítaní tejto knihy rovnaké pocity. Amnestiu milujem a môj vzťah k nej sa nikdy nezmení. Touto knihou sa pred takmer tromi rokmi rozbehla spolupráca s vydavateľstvom Motýľ, ktorému sa rukopis zapáčil hneď po zaslaní. Som vďačná za šancu, ktorú som dostala ako začínajúca autorka a za cenné rady, ktoré mi veľa dali, dávajú a verím, že budú dávať ešte dlho.

Vydala si štyri úspešné knihy, tou najnovšou je Dáždnik pre Tamaru. O čom je?arimova3

Je to príbeh, v ktorom sa snažím poukázať na hriechy minulosti a ich dosah. Pred rokmi Viktória podľahne pokušeniu a vyspí sa so snúbencom najlepšej kamarátky Tamary, ktorá sa jej rozhodne kruto pomstiť. Sama však nakoniec skončí v psychiatrickej liečebni, kde počas dvoch rokov píše Viktórii listy. Kniha rozoberá postavy do hĺbky a ukazuje, že každá minca má dve strany. Poukazuje na hodnoty, ktoré ja sama uznávam.

Dá sa na Slovensku uživiť písaním kníh?

Dalo by sa, ak človek vie písať a ak sa sústredí iba na to. Dôležitým faktorom je tu však životný štýl daného autora. Vysoké čísla predajnosti mojich kníh ma, samozrejme, veľmi tešia. Rovnako aj honorár, ktorý mi umožní urobiť si radosť kúpou niečoho, po čom túžim, alebo zaujímavým výletom. Avšak správy od čitateľov, ktorí mi píšu o aktuálnych pocitoch po dočítaní kníh, vnímam ako to najlepšie ohodnotenie. Veľmi si ich vážim.

Jedna z kníh ti onedlho vyjde aj v češtine. Ktorá to bude?

Zmluvu s českým vydavateľstvom som podpísala týždeň pred svojimi narodeninami, takže to bol pre mňa prekrásny predčasný darček. Bude to kniha Nech prší, keď plačem, ktorá sa umiestnila v prvej desiatke ankety Kniha roka 2012. V Čechách sa bude mať zrejme trošku iný názov. Veľmi sa teším, že sa moja tvorba prostredníctvom Nakladateľstva Brána dostane na český trh.

Je o tebe známe, že krsty tvoji

ch kníh vždy sršia energiou, adrenalínom... Prečo?

arimova4Prvotina Amnestia na zradu mala krst v meste, kde som sa narodila- v Humennom. Krstila mi ju sestra Katka, ktorá je mojou kritičkou, v reštaurácii Modrý kocúr, keďže modrá je moja najobľúbenejšia farba. Keď sa na trh dostala druhá kniha Nech prší, keď plačem, bola som na Cypre a mala som nutkanie uviesť ju oficiálne do života práve tam, keďže tento ostrov milujem. Úlohu krstného otca prijal môj výborný dlhoročný anglický kamarát Simon, ktorý ma zasvätil do tajov podmorského sveta, pretože má vlastnú potápačskú školu. Zorganizovali sme krst knihy v hĺbke 10 metrov v Zelenej lagúne, kde som pred rokmi absolvovala svoj prvý ponor. Kniha Kámasútra našich klamstiev vstúpila do života v lietadle nad mestom Prešov, kde som študovala na strednej a vysokej škole. Krstným otcom sa stal môj kamarát spevák Robo Šimko a krstili sme whisky, ktorú som dostala ako darček od kamarátov z Libanonu v čase, keď som dopisovala poslednú kapitolu. Aby boli živly kompletné, ostával už len oheň.

A ako to bolo s románom Dáždnik pre Tamaru?

Milujem kontrasty, preto sa mi páčilo pokrstiť knihu s názvom Dáždnik pre Tamaru plameňmi. Krstnými mamami boli moje dve učiteľky slovenčiny zo základnej školy - Renáta Ondrášiková a Anna Mihalovová, ktoré ma naučili písať a čítať a podporovali ma v písaní. Všetky m

oje krsty boli netradičné, pretože som si tieto dni chcela vryť do pamäti čo najhlbšie. Vydanie knihy je pre mňa vždy veľká udalosť, pretože je za tým kopec náročnej práce.

Nedávno si si splnila ďalší sen, mohla si pracovať v štábe pri na

arimova1

krúcaní filmu v Česku. Tým sa však asi tvoje filmové sny nekončia...

V septembri minulého roka som mala šťastie a dostala som sa do štábu českého režiséra Michala Samira, ktorý tvorilo spolu s hercami 120 ľudí. Film Hany sa natáčal v Plzni a je to generačná výpoveď vekovej kategórie 18-30 rokov, ktorú sám Michal označil spojením absurdná komédia. Hovorí o otrávenosti mladých ľudí, ktorí majú síce svoje sny, ale uviaznu v kolobehu nudy, čo vedie k agresii. Navyše, je to prvý český film na jeden záber, ktorý zachytáva plynutie v čase, takže som sama zvedavá na výsledok. Premiéra je ohlásená na 1. máj, v lete film príde aj do slovenských kín. Bola to pre mňa zaujímavá skúsenosť a viem, že sa v budúcnosti chcem venovať popri písaní práve tejto branži. Navyše sa vo filme trochu mihnem aj ja - zahrala som si mamičku, ktorej hlavný hrdina pomáha vyniesť kočiar z električky.

Kedy sa ti píše lepšie – keď si smutná, alebo máš dobrú náladu, prípadne si čerstvo zamilovaná... V čom hľadáš inšpiráciu?

Najlepšie sa mi tvorí, keď mám v hlave úplne jasnú predstavu, o čom chcem písať. Bez ohľadu na to, či som smutná, šťastná, zamilovaná... Vtedy zabúdam na všetko okolo seba. Nechám sa pohltiť slovami a potom zistím, že sa vonku stmieva a ešte som nič nejedla. S inšpiráciou je to jednoduché. Veľa času som strávila na Cypre, kde som spoznala množstvo ľudí rôznych národností. Každý si žije svoj vlastný príbeh. Pozerám sa okolo seba, počúvam, čo ľudia hovoria, premýšľam, čo cítia. Navyše verím v osud a sama som zažila situácie, ktoré by som nebola schopná vymyslieť. Proste sa stali, lebo sa stať mali. Život je sám osebe inšpiráciou.

(red)

Foto: FiaLenka a archív A. Rimovej

O autorke:

Andrea RIMOVÁ pochádza z Medzilaboriec, vyštudovala odbor masmediálne štúdiá na Prešovskej univerzite. Niekoľko rokov žila striedavo na Slovensku a na ostrove Cyprus, ktorý je jej srdcovou záležitosťou. Miluje vôňu mora, potápanie, históriu a cestovanie. Napísala 4 romány: AMNESTIA NA ZRADU, NECH PRŠÍ, KEĎ PLAČEM, KÁMASÚTRA NAŠICH KLAMSTIEV a DÁŽDNIK PRE TAMARU. Verí v osud a súhlasí s tvrdením: „Niektorí ľudia cítia dážď, iní iba zmoknú“. Svoj život si bez písania nevie predstaviť. V budúcnosti by chcela zhmotňovať svoje predstavy a fantáziu aj vo vlastných filmoch. Na jar jej vyjde kniha Nech prší, keď plačem aj v Českej republike.

rimova2