Copy of Veronika Savarijová: Keď na Haiti padá dážď...

Veronika Savarijová sa narodila v Košiciach, je lekárka a momentálne žije v Prahe. Vlani jej vyšla prvotina Neskromná nádej a je veľmi úspešná. Román Keď v Haiti padá dážď je jej druhou knihou, ktorú napísala po niekoľkomesačnej lekárskej misii na tomto exotickom ostrove.

Kniha práve vychádza aj s bonusom – farebnou prílohou fotografií, ktoré autorka knihy nafotila na Haiti. Veronika o sebe hovorí, že má veľmi nezávislú osobnosť, miluje svoju rodinu a rada cestuje. Vo voľnom čase sa okrem písaniu venuje cvičeniu tchaj-ťi čchüan a štúdiu tradičnej čínskej medicíny.

Tvojej prvej knižke Neskromná nádej sa veľmi darí, aký je to pocit?

V každom prípade novýJ Už od detstva som písala prevažne poviedky, ktoré boli skôr mojím denníkom a ani mi nenapadlo obávať sa toho, čo na ne povedia ľudia. Písanie bol pre mňa čas, kedy som sa pravidelne stávala sama sebou a nemala som potrebu o tom nikoho informovať. Lenže v mojom živote sa za krátky čas veľa zmenilo a prechádzala som obdobím, ktoré ma nakoniec doviedlo k obrovskému šťastiu. Vtedy som začala písať Neskromnú nádej a dala som do nej veľa zo seba aj zo života okolitých ľudí. A to som si už nechcela nechať len pre seba. Preto ma nesmierne zahrieva pri srdci, keď sú jej riadky čítané. Je to zvláštne šťastie, ktoré sa dá ťažko opísať.

Predstav nám ju bližšie – o čom je?

Je o láske, ale aj o nenávisti a samote. Hlavní hrdinovia Klára a Samuel sú nútení vďaka vzájomnej láske pozrieť sa na svet inými očami. Spoločne bojujú proti vážnej Klárinej chorobe, menia svoje hodnoty aj názory a popritom každý z nich prežíva vlastnú cestu za slobodou. Klára postupne zisťuje, akú moc majú ľudské myšlienky a úprimná náklonnosť a že nemusí na všetko poznať racionálnu odpoveď. Samuel zasa neustále hľadá zmysel života a utieka sa k cudzím pravdám, až kým nepríde na to, že ho má vo vlastných rukách. Je to príbeh o tom, že aj negatívne veci majú v živote svoje pozitívne miesto.

Vchádza ti druhá kniha – veľmi atraktívna s názvom Keď na Haiti padá dážď, ktorá sa odohráva v exotike – na ostrove. Si lekárka, bola si tam na lekárskej misii. Bude to kniha o osudoch domorodcov, či ide o román, ktorý sa odohráva na tomto ostrove?

Ide o príbeh ľudí, ktorým sa vďaka vzájomnému stretnutiu zmení život a jeho veľká časť sa odohráva v Haiti - na mieste, kde som strávila niekoľko mesiacov na misii i ja sama. A hoci sa nejedná o autobiografický príbeh, miesta, situácie a problémy, ktoré hlavní hrdinovia na ostrove prežívajú, sa vo väčšine prípadov stali mne. Rovnako ako ich meniace sa názory na rozvojovú krajinu a to, čo si z nej odniesli. Dokonca aj ľudia, ktorých stretávajú, sú skutoční.

Čím ťa Haiti prekvapilo, šokovalo?

Každý deň na misii bol pre mňa prekvapením! Pobývala som na okraji menšieho mesta Jacmel na juhu Haiti a všetko bolo iné, ako som dovtedy zažila. Jedla som prevažne ryžu s fazuľou a kokosovou šťavou, mala som obmedzený zdroj tečúcej (nepitnej) vody, elektrina fungovala pár hodín denne a okolo kliniky sa hemžila miestna komunita ľudí, ktorí odo mňa neustále pýtali peniaze. Tam, kde som žila, bolo veľa iba prírodných ciest a odpadky číhali na každom rohu. Videla som chudobných a chorých ľudí, ktorí spali vo vlhkých chatrčiach bez postele a pitnej vody. Na druhej strane sa v kopcoch týčili haciendy. Do ambulancie chodili nahé deti plné parazitov, ale aj ženy, ktoré užívali antikoncepciu a ukazovali mi krásne namaľované nechty. Hoci tých bolo pomenej, aj tak sa môj život náhle odvíjal v samých extrémoch. No čím dlhšie som tam bola, tým radšej som trávila čas medzi chudobnejšími, a teda v komunite okolo misie. Navštívila som aj ľudí žijúcich v horách a počúvala o častiach Haiti, kam nevedie takmer žiadna cesta. Postupne mi chaos tejto krajiny začal pripadať ako raj, ktorý ma učil, čo je v živote dôležité. Cítila som sa slobodná a plná sily, aj napriek tomu, že okolo mňa bola bieda a strach... Nebolo to len Haiti, ktoré ma neustále prekvapovalo, ale aj moje pocity, ktoré sa pod jeho vplyvom menili.

Chcela by si sa tam ešte vrátiť?

Určite áno. Haiti už zrejme navždy ostane súčasťou môjho života, pretože mi dalo nesmierne veľa. Stále sa skrze média zaujímam o to, ako sa tejto krajine darí. Haiti má aj naozaj krásne oblasti plné prírody, výnimočné pláže a pozoruhodné zvyky. Tentoraz by som si ich však rada prezrela ako zvedavý turista a nie ako pracujúci lekár.

V čom vidíš význam týchto lekárskych misií?

haiti 4Môj pohľad a názor na ne sa stále mení. Inak som prácu v rozvojovej krajine vnímala pred misiou v Haiti a inak, keď som sa vrátila domov. Ľudia v rozvojových krajinách obvykle nemajú kvalitnú zdravotnú pomoc, potravu a možnosti vzdelávania. Nevedia sa postaviť na vlastné nohy a navyše si myslia, že peniaze by ich problémy vyriešili. A veľakrát si to myslíme aj my sami, preto im pomáhame. Lenže, podľa mňa to nie je tak celkom pravda. Je skvelé, že chudobným ľuďom poskytujeme zdravotnú starostlivosť a jedlo, že ich zamestnávame do vlastných organizácií a pre opustené deti staviame sirotince. Spoločnosť sa predsa nikdy nemôže posunúť ďalej, ak polovica planéty zomiera od hladu! Problém však vidím v tom, že nerešpektujeme ich prirodzenú osobnosť a prostredie. Učíme ich, že keď niečo zmenia, budú šťastní. Ale prečo im neukážeme aj to, že zatiaľ môžu byť šťastní s tým, čo už majú? Prečo by mali ľudia umierať od hladu, keď nevyčerpali všetky možnosti? Aj v Haiti pôsobia organizácie, ktoré učia ľudí pestovať plodiny, utiekať sa k prírode a stavať si prirodzené prístrešky. Títo ľudia sú tak omnoho šťastnejší, ako tí, ktorým vtĺkame do hlavy, že musia mať kvalitné asfaltové cesty. Takýchto organizácií je však v Haiti pomenej a je to škoda.

Rada cestuješ, ale si známa aj tým, že sa veľmi orientuješ na východ, k áziskej kultúre, filozofii, športu... Inklinuješ k čínskej medicíne... Prečo? Čo ťa k tomu viedlo, prípadne kto?

Už počas štúdií na lekárskej fakulte som stále častejšie stretávala ľudí, ktorí sa vyliečili vďaka alternatívnym postupom liečby. A tým nemám na mysli len čínsku medicínu, ale aj napríklad ajurvédu či homeopatiu. Keď som už začala pracovať ako lekárka, môj pocit, že neexistuje len jediná správna odpoveď, sa začal zintenzívňovať. Mala som šťastie na skvelých ľudí, ktorí mi ukázali, že nie je jedno, akým spôsobom žijeme. Chcela som vedieť viac. Začala som cvičiť tchaj-ťi čchüan, ktoré ma zbavilo nielen dlhoročných bolestí chrbtice, ale ma aj priviedlo k tradičnej čínskej medicíne a v podstate k úplne inému životu.

Čím ťa dostala čínska medicína a kde vidíš jej význam? Myslíš si, že je vo svete docenená?

Dostala ma svojím dokonale prepracovaným systémom, ktorý funguje už tisíce rokov. Je to úplne iná medicína, ktorá nezahŕňa len akupunktúru a bylinky, ale aj iný životný štýl. Vníma človeka ako celok, rešpektuje zákony prírody a konštitúciu každého človeka. Navyše, súhlasím s mnohými jej názormi, ako je napríklad to, že nie je normálne pracovať osem hodín denne. J Žiaľ, veľa ľudí si toto základné pravidlo nemôže dovoliť. Ja som sa rozhodla nakuknúť do jej tajov a uvidím, kam ma nakoniec dovedie. Teším sa, že princípy tradičnej čínskej medicíny sa vo svete berú vážnejšie každým dňom a začínajú spolupracovať so západnou medicínou. Som si istá, že raz to príde aj k nám. Ale bude zrejme trvať ešte dlho, kým si pacient bude môcť vybrať, či chce byť liečený západnou medicínou alebo čínskou (ako je to napríklad v Číne). Nie je to však len problém v legislatíve, ale aj v nedostatočne prepracovanom vzdelávaní a v nízkom počte kvalitných terapeutov.

Žiješ v Prahe. Neplánuješ vrátiť sa na Slovensko, do Košíc, kde si vyrástla?

Na jednej strane by som rada povedala, že sa chcem vrátiť hneď teraz. Mám rada Slovensko, chýbajú mi naše zvyky, ľudia a vtipy, ktorým rozumieme len my. Lenže všetko má asi svoj čas. Niekedy sa človek ocitne na mieste, kde sa musí chvíľu zdržať, aby nasal atmosféru a niečo sa naučil. Ja to prežívam s Prahou každý deň. Fascinuje ma jej rozmanitosť, kreativita a nespočetné množstvo príležitostí. Je teraz mojim domovom.

(red)

Foto: archív V. Savarijovej

haiti 3