pondelok, 01 december 2014 19:31

Obyčajná tvár

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(6 hlasov)

27 operácií tváre od narodenia do veku desiatich rokov. Šokujúce číslo, čo poviete? Ešte šokujúcejšie je, keď po tomto všetkom tvár stále vyzerá, že na operáciu ešte len čaká. Stretávate sa na uliciach s tvárami, na ktorých sa zračí nejaký druh postihnutia, respektíve choroby? Odvraciate pohľad od ľudí s takýmito tvárami alebo sa naopak pokúšate ich majiteľom zahladieť sa do očí? A čo v nich vyčítate?

I keď názov knihy – Obyčajná tvár – znie tak bežne, že viac sa ani nedá, obsah knihy je jeho pravým opakom. Stretávame sa v nej s autentickým uhlom pohľadu hlavného hrdinu v prvej osobe. Tým je August – Auggie – desaťročný chlapec so znetvorenou tvárou. Dej sa začína symbolicky v auguste (autorka sa s týmto mesiacom v roku riadne vyšantila) nástupom Auggieho do školy.

„Mimochodom, volám sa August. Nebudem vám opisovať, ako vyzerám. Nech si predstavíte hocičo, v skutočnosti je to pravdepodobne ešte horšie.“

Svoju tvár často skrýval pod prilbou.

Do tejto chvíle chlapca vyučovala jeho mama, August si žil „bezstarostné“ detstvo so svojou mamou Isabel, otcom Natom a sestrou Olíviou, prezývanou aj Via. Svoju tvár často skrýval pod kozmonautickou prilbou, ktorú dostal od kamarátky svojej sestry. Teraz však nastala chvíľa, ktorá by prišla skôr či neskôr a tou je konfrontácia Auggieho s pohľadmi jeho nových spolužiakov – rovesníkov s obyčajnými tvárami. Neobyčajnú tvár autorka popisuje postupne, aby vygradovala predstavivosť čitateľa. Úprimne povedané, dospelí by mali problém chodiť na verejnosti s takouto tvárou, čo potom 10-ročné dieťa?

„Keby som našiel čarovnú lampu a mohol si niečo zaželať, chcel by som mať obyčajnú tvár, ktorú by si nikto nevšímal. Želal by som si, aby som mohol ísť po ulici bez toho, aby ľudia odvracali pohľad. Myslím si o tom toto: normálny nie som hlavne preto, že ostatní ma tak nevidia“

Úprimne povedané, dospelí by mali problém chodiť na verejnosti s takouto tvárou, čo potom 10-ročné dieťa?

V nasledujúcom priebehu deja čelí August klasickým scénam, ktoré sa v škole môžu odohrať – kto si sadne alebo nesadne s Augustom do školskej lavice a pri obede v jedálni. V jednotlivých častiach, na ktoré je kniha rozdelená, autorka rozpráva príbeh zakaždým z pohľadu inej hlavnej postavy – blízkej hlavnému hrdinovi. Ich vnímanie je prudko uveriteľné, prišlo mi vcelku reálne, snažia sa na veci a na Augusta pozerať z viacerých pohľadov, ich vyjadrovanie znie často až príliš dospelácky, čo je zase zárukou toho, že nejde o žiadnu rozprávku. Viacero viac či menej ústredných postáv sa počas rozprávania svojho príbehu pod vplyvom rôznych okolností postaví na Augustovu stranu, chránia ho pred neprajníkmi, až ho na konci príbehu ani niet pred kým chrániť. Dej príbehu je teda viacmenej očakávateľný, čo miestami uberá na jeho dramatickosti a ani pokusy o zápletky v podobe rôznych Augustových zážitkov na napínavosti príbehu nepridávajú, ale keďže nejde o detektívku, je to v poriadku.

Keď už sa zdalo, že všetko to najlepšie, čo nám autorka v knihe ponúkla, už dávno odznelo, prichádza na scénu riaditeľ druhého stupňa, pán Zadnica

Keď už sa zdalo, že všetko to najlepšie, čo nám autorka v knihe ponúkla, už dávno odznelo, prichádza na scénu riaditeľ druhého stupňa, pán Zadnica (áno, ma originál takéto nešťastné priezvisko vtipne doplňujúce celé dianie). Vo svojom príhovore k žiakom na konci školského roku s hlavnou myšlienkou príbehu, ktorá ma totálne dostala, o ktorej ak by som mal byť trošku precitlivelý, tak poviem, že je nadčasová.

„Najlepší spôsob, ako zistiť, o koľko ste dospeli, nie sú centimetre, počet obehnutých štadiónov, ba ani priemer známok – hoci aj tie su dôležité. Podstatnejšie je, ako ste využili svoj čas, čím ste sa zaoberali a ako ste sa správali k iným. Toto je podľa môjho názoru najlepšie meradlo úspechu.“

Pán Zadnica vo svojom príhovore k žiakom na konci školského roku uviedol aj ďalšiu myšlienku, ktorú ja osobne vnímam ako megadôležitý odkaz nielen deťom, ale najmä všetkým dospelým. Spolu s autorkou, ktorá vzniesla tento odkaz prostredníctvom postavy pána Zadnicu, vyzývam, aby sme sa „vždy usilovali byť láskavejší, ako je nevyhnutne nutné. My ľudia v sebe okrem schopnosti byť láskavým nesieme aj voľbu, či takí skutočne budeme." Celkovo určite odporúčam prečítať si možno aj viackrát strany 249 a 250. A ešte stranu 252. Je to totálka.

R.J. Palaciová je jedno z mien autorky, ktoré si pri svojej tvorbe vyberá (tým ďalším, s ktorým sa môžete stretnúť je napr. Jill Aramorová) a Obyčajná tvár je jej prvý román. Keď som knihu v uplynulých dňoch dočítal, napadlo mi, že je vďaka svojim myšlienkam výborným veľmi vhodným darčekom pod stromček ako oddychovka pre čitateľskú obec 15+, pretože napriek nie práve najpríjemnejšej téme, o ktorú v knihe ide, je táto podaná ľudským spôsobom, bohatým prejavom, ktorý sa dá veľmi ľahko vstrebať.

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: R.J.Palaciová
  • Národnosť: americká
  • Knihu vydalo: IKAR
  • Počet strán: 264
  • Dátum vydania: sobota, 08 december 2012
  • Žáner: dráma
  • Poznámka: Sympatická autorka R.J.Palaciová sa počas dňa venuje grafickému dizajnu a v noci píše. Obyčajná tvár je jej prvý román.
Čítané 2434 krát

Súvisiace položky (podľa značky)

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.