Samovrah ako sa patrí. Veronika pohltala tabletky a čakala na smrť. Ale stalo sa niečo, čo nepredvídala. Nazvime to sila osudu... alebo ľudský zásah s dôkladne premysleným záverom.

Paulo Coelho je medzi spisovateľmi pojem. Jeho knihy idú na „dračku“ a čitatelia si obľúbili jeho realistický pohľad na svet. V knihe Veronika sa rozhodla zomrieť prináša príbeh o mladej žene, ktorá mala všetko, po čom túžila, no predsa prestala vnímať zmysel sveta a urýchlene začala privolávať jeho koniec.

Román by mal len zopár strán, ak by Veronikin tragický zámer nebol prerušený. Mladá Slovinka sa po záchrane dostáva s nelichotivou zdravotnou prognózou do luxusného sanatória pre psychicky chorých pacientov v Ľubľane. Pri pokuse o samovraždu si nenapraviteľne poškodila srdce a tak je isté, že o pár dní zaručene zomrie. Splnený sen.

Pod neustálym dohľadom doktora Igora objavuje inštitút a spoznáva jeho pacientov. Prostredníctvom Veroniky sme nútení zamyslieť sa nad pravými hodnotami života, ale aj uvažovať nad pojmom blázon. Je blázon ten, kto žije naplno, slobodne a nebojí sa „byť iný“, alebo ten kto slepo nasleduje pravidlá a v hlbokom vnútri skrýva svoje túžby, len aby nevytŕčal z davu?

„Čo mám na krku? – Kravatu – Veľmi dobre. Vaša odpoveď je logická, ako možno čakať od úplne normálneho človeka: kravata. Blázon by však povedal, že mám na krku smiešnu a zbytočnú handričku, ktorá je uviazaná zbytočným spôsobom. (...) za zdravého budú pokladať toho, kto odpovie: kravata. Nezáleží na tom, kto povie pravdu – dôležité je, kto odpovie správne.“

Sám autor sa priznáva, že za jeho mladícke výstrelky bol párkrát umiestnený v psychiatrickej liečebni. Máte pocit, že by tomuto brilantnému autorovi nejakým spôsobom "šibalo"? Ja teda nie. Iba sa nebojí žiť svoj život naplno, ukázať a priblížiť čitateľovi všetko, písať o slobode a nútiť nás veriť v ňu. Svoj príbeh umiestnil do slovinskej Ľubľany aj preto, aby podčiarkol získanú nezávislosť.

Paulo Coelho jednoducho a prehľadne v nekomplikovanom príbehu opísal najzákladnejší ľudský pud. Zostať nažive. Primiešal city, zamyslenia sa a existenčnú otvorenosť, aby nás donútil tento pud milovať a objaviť v sebe, v hĺbke a pod všetkými tieňmi, chuť na život.

„Veľkým problémom zatrpknutosti je, že aj vášne – nenávisť, láska, zúfalstvo, nadšenie, zvedavosť – sa prestávajú prejavovať. Po nejakom čase zatrpknutý človek už po ničom netúži. Nechce sa mu ani žiť, ani umrieť – to je ten problém.“