utorok, 24 jún 2014 11:21

V mene otca

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)

U Ballu je čitateľ už zvyknutý, že jeho postavy nezažívajú pocit šťastia ani v situáciách, ktoré ho obvykle iným ľuďom prinášajú. Aj my zažijeme akýsi vnútorný pocit deficitu, hoci je zdanlivo všetko v poriadku... alebo sa to tak aspoň tvári...

Príbeh, v ktorom nezáleží na menách postáv, najdôležitejšie sú v ňom pocity, ktoré v nich vyvolávajú ich vzájomné vzťahy. Tie sú tu však skôr akousi hrou na to, ako by mali či skôr mohli vyzerať, keby bol aspoň niekto ochotný niečo zmeniť....

Hlavná postava otca je v tomto prípade prototypom egocentrického človeka, ktorý nedokáže vnímať a reflektovať svoje zlyhania takmer v ničom. Je dokonalý. Neprizná si svoj podiel na postupnom rozpade prvého manželstva, ani svoju vinu v prípade mizerného vzťahu s oboma synmi. Naopak, viní ich z toho, že jednoducho neboli dobrými kandidátmi na role synov, že on sám sa kedysi na ich mieste cítil ako ryba vo vode. A napĺňanie požiadaviek, ktoré na neho boli v tejto pozícii kladené, mu vôbec nerobilo problémy. Možno preto, že viac bral, ako dával.... A aj preto, že požiadavky na neho, keď bol v ich veku, takmer neexistovali.

„Ale prečo hovorím o otcovi?

Zo vzťahu, v ktorom som ja bol syn a otec bol otec, ale nezáleží na tom, či práve on, skrátka zo vzťahu, kde ja som bol syn a niekto iný bol otec, som nemal zlý pocit. Napriek všeličomu. Napriek všetkému. Nemal som zlý pocit zo seba v tom vzťahu. Cítil som sa v úlohe syna doma. Zvládal som tú rolu. Ale vo vzťahu s mojimi synmi sa cítim zle. Súhrnne viem toľko povedať, že úloha rodiča ma postihla príliš skoro. Alebo synovia nie sú vhodnými synmi. Nie sú to tí správni synovia?

Je to takto: moji synovia nevedia byť synmi.“

Otec vždy hodnotil iba seba a to, čo mu daná životná etapa, v ktorej sa práve nachádzal, poskytovala bez ohľadu na prípadné pocity a potreby iných. V detstve tiež nezažil nič lepšie. Ani v jeho rodine nikto nedokázal adekvátne komunikovať a zdieľať aspoň elementárny pocit spokojnosti, ktorý by pramenil z toho, že sú spolu. Pozorovanie nerovného vzťahu medzi jeho rodičmi, ktorý sa nezmiernil ani v ich neskoršom veku, iba sa akosi obrátil, lebo mama zrazu získala moc nad chorým otcom, ho priviedlo k zásadnému poznaniu, že: “Aj ľudia, ktorí sa ľúbia, sa navzájom neraz doženú k šialenstvu.“

V rámci deja sa pritom pre mladú rodinu stavia aj nový dom či podľa rozmerov skôr sídlo, ktoré navonok vyzerá ako obyčajný malý domček v radovej zástavbe. Mal by v skutočnosti byť akýmsi útočiskom, v ktorom sa bude energia znásobovať iba preto, že sú spolu, no ktoré si zároveň bude pamätať a zrátavať všetky ich činy.

Akoby náhodou však má práve v pivnici tohto domu vyrásť mýtický strom ygdräsil, ktorý v severskej mytológii predstavuje symbol života, súdržnosti a vzájomného porozumenia. Manželka hlavnej postavy sa ho niekoľkokrát pokúsi vykopať, ale všetky jej pokusy sú ostatnými členmi rodiny označené za bláznovstvo. V deji sa realita mieša s absurdnými predstavami..

Otec sa od rodiny takpovediac odstrihne, keďže mu vzťah v duchu osamelosti naozaj neprináša pocit uspokojenia, rodina existuje iba naoko. Počas manželstva totiž vyhľadáva aj spoločnosť iných žien a mrzí ho, že sa nikomu nemôže so svojimi „úspechmi“ zdôveriť. Rodinnú nálepku však strhnú obyčajné Vianoce.

Na čo sú Vianoce ?

Na katalýzu rodinnej krízy.

Na týranie muža, ženy a detí.

Takto je to vymyslené. Kto to vymyslel? Príslušníci rodín, v ktorých všetko klape. Len toto im ešte chýbalo; intenzívna závisť famílií, v ktorých neklape nič. Sme šťastní, máme fungujúce vzťahy, ale zároveň cítime účasť s tými, čo ich nemajú. Naozaj nutne potrebujeme nešťastných, aby sme ich mohli ľutovať. A keď takých niet, vyrobíme si ich. Nahučíme im do hláv, akí sú nešťastní! Lebo koho by sme inak provokovali svojím šťastím ?

Na toto sú Vianoce.“

Pri čítaní knihy máte pocit, že toto hádam ani nemôže byť pravda. Ale chyba, môže... Niekto naozaj nepozná výčitky svedomia za to, že neposkytol najbližším to, čo by mal, ba dokonca ich takmer zničil. Miestami sa mi zdalo, že sa v tej spleti vízií, predstáv a vzájomných vzťahov strácam. Kniha sa čítala dobre, iba to, že postavy nemali mená občas komplikovalo vnímanie deja. Páčila sa mi snaha strhnúť tradičnú rodinnú idylu a pomenovať iný spôsob prežívania rodiny.

Spracovanie bolo zaujímavé, páčil sa mi najmä úvod v podobe stavebného rozhodnutia či výborné pasáže, ktoré sa neodohrávajú v realite, no neviete to hneď jednoznačne potvrdiť. Tiež ma zaujalo postupné odkrývanie psychiky otca či neustále náznaky toho, že sa na túto rolu vôbec nehodí. Autor dokáže doslova pitvať a preparovať dôvody konania svojich postáv. Hlavnú myšlienku diela je pomerne ťažké zachytiť, domnievam sa však, že korešponduje s tým, čo som už spomínala, že zažité modely existencie nemusia ľuďom prinášať pocit šťastia. Zástancom tradičných hodnôt to zrejme vyhovovať nebude, no ak máte chuť pripustiť aj niečo iné, kniha môže byť zaujímavým podnetom na úvahy.

Vzťahy naozaj nemusia byť hlavným zdrojom životného naplnenia. Ak vás zaujíma odkrývanie rokmi zdeformovaných a nenaplnených pocitov, kniha je určená práve vám. Príjemné čítanie a rozmýšľanie...

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Vladimír Balla
  • Národnosť: slovenská
  • Knihu vydalo: KK Bagala
  • Počet strán: 112
  • Dátum vydania: sobota, 01 január 2011
  • Žáner: dráma
Čítané 1806 krát

Súvisiace položky (podľa značky)

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.