štvrtok, 04 jún 2015 11:13

Zelené pahorky africké

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)

Už ste počuli o knihe, o ktorej autor tvrdí, že je absolútne pravdivá? Bez ohľadu na odpoveď – ak vás to zaujalo, čítajte ďalej.

Ernest Hemingway píše v knihe Zelené pahorky africké o Ernestovi Hemingwayovi. Aby som bola presná, píše o svojej loveckej výprave vo východnej Afrike, na ktorej bol spolu s niekoľkými priateľmi a sprievodcami na prelome rokov 1933 a 1934. Prešiel zo Serengeti v Tanganike cez Kilimandžáro v Tanzánii až do Kene. A viete, čo tam robil? Zabíjal. Všetko, čo sa pohlo.

Viete, čo tam robil? Zabíjal.

Dobre, preháňam, nezabil všetko, čo sa pohlo, ale zabil toho dosť. Kadejaké antilopy, nosorožce, levy, zopár ďalších štvornožcov a ešte množstvo rôznych vtákov. Tak trochu som predpokladala, že kniha Zelené pahorky africké bude najmä o jeho zážitkoch v Afrike, o miestnych ľuďoch, duchovnom prepojení, kráse prostredia a podobne. Poľovačku som síce čakala, ale len v menšej miere. Preto ma prekvapilo, že práve lov bol ústredným motívom. Ako človek, ktorému je poľovníctvo veľmi proti srsti, nemôžem povedať, že by sa mi kniha páčila. Opisoval najmä to, ako cielene poľoval na samca antilopy kudu a všetky strasti toho, ako sa mu nedarilo zabiť vytúžené zviera. Kvôli trofeji, samozrejme, hádam ste si nemysleli že kvôli mäsu... Kvôli tomu, aby mali čo jesť, zabíjali „obyčajné“ zvieratá. Povedala som si, že je to ok, veď jesť treba a ja tiež nie som vegetariánka. Ale zabíjanie pre zabíjanie samotné? Pre rozkoš z prenasledovania zvieraťa? Preto, aby som si potom na chodbu vycapil nejaké rohy alebo kly? Nechutné.

„Nič nemohlo byť veselšie, ako keď hyena s klinovitou hlavou vyšla z ničoho nič z vysokej trávy, zasiahnutá na desať metrov, naháňala seba samu a skackala za svojím chvostom v troch zužujúcich sa kruhoch, až kým nezdochla.“

Prekvapilo ma, že práve lov bol ústredným motívom.

Lepšou stránkou knihy boli rozhovory o iných spisovateľoch, obzvlášť, ak to človek bral ako fakty, ako skutočné názory samotného Ernesta Hemingwaya. Alebo tiež jeho obhajovanie a zdôvodňovanie vlastného písania. No práve týchto častí v knihe veľa nebolo.

„Stendhal zažil vojnu a Napoleon ho naučil, ako písať. On vtedy učil všetkých, ale nik iný sa nič nenaučil. Dostojevského stvorili tak, že ho poslali na Sibír. Spisovatelia sa kujú v nespravodlivosti tak ako meč.“

Musím uznať, že vie pútavo opísať krajinu. Spolu s ním a jeho spoločníkmi som sa zabárala do bahna, štverala na skaly, potila sa v horúčave a odháňala z tváre dotieravé komáre. V tomto kniha naplnila moje očakávania. Plusom boli tiež vzťahy medzi ľuďmi, najmä medzi nimi, návštevníkmi, poľovníkmi, a domácim obyvateľstvom. Keď sa odosobním, uznávam, že vedel zaujímavo podať aj vzrušenie z lovu, najmä stopovanie a pozorovanie zvierat, ktoré tomu predchádzalo. No napriek týmto nesporným kvalitám, ktoré uznávam, sa mi kniha nečítala ľahko. Párkrát som ju aj odložila, že to nechám tak. Napríklad: poľovali na byvola a on ho strelil kdesi do brucha, do čriev, hoci chcel do pľúc. A vnímal to ako svoju hanbu a zlyhanie. Ohavné. Alebo: zabil X kusov byvolov, Y kusov antilop a Z kusov nosorožcov, lebo – mohol. Lebo mal vystavené papiere, koľko čoho môže zabiť. Tak prečo by to nenaplnil, no nie?

Tú radosť zo zabíjania som nedokázala pochopiť

„Museli sme získať nejaké zebrie kože, ktoré sme doma sľúbili kamarátom, a sťahovač koží potreboval trochu času na ich dôkladné spracovanie.“

Tú radosť zo zabíjania som nedokázala pochopiť a obávam sa, že už sa na žiadne ďalšie Hemingwayovo dielo nebudem dívať tak ako doteraz. V každej lokalite mohli stráviť stanovený počet dní, zastreliť stanovený počet zvierat a následne sa presúvali ďalej. Bolo v tom aj trocha dobrodružstva a drámy, ale tých úbohých zvierat mi bolo ľúto. Hemingway chcel zabíjať. Neviem, či mu slúži ku cti, že sa každé zviera snažil zastreliť čisto, teda nie tak, aby ho len poranil a zviera ušlo, lebo však – zabíjanie. Pre trofeje, pre rozkoš z prenasledovania, pre strieľanie. Poľovníkom by sa asi kniha Zelené pahorky africké páčila, svoje by si v nej našli aj obdivovatelia prírody, no ja ako mierumilovná humanistka, túto knihu už nikdy viac neotvorím.

Čítané 1334 krát

Najnovšie od Zuzana Švecová

Súvisiace položky (podľa značky)

Viac z tejto kategórie: « Podfuk na Korzike Druhá šanca »

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.