piatok, 02 január 2015 16:07

Deti chovateľov slonov

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)

V knihe Deti chovateľov slonov síce nestretnete naozajstné slony ako ich poznáte zo ZOO a dokumentov o Afrike, ale aj bez slonov to bude poriadny cirkus. Hneď v úvode sa na vás zosypú otázky ako: čo je šťastie, aký je zmysel života alebo čo znamená byť skutočne slobodný?

Podobné filozofovanie sa ťahá celou knihou ako tenká nitka, ktorá spája jednotlivé kapitoly. Túto časť knihy som mala najradšej. Avšak oveľa viac stránok zaberá divotvorný dobrodružný a neuveriteľný príbeh troch súrodencov a jedného psa, ktorým zmizli rodičia, a tak sa premieňajú na detektívov, ktorí ich musia nájsť. Pomôžu im v tom mnohí rodinní priatelia, ale predovšetkým ich bystré hlavy.

Filozofovanie sa ťahá celou knihou ako tenká nitka, ktorá spája jednotlivé kapitoly.

„Skrátka, mama nevie, či má právo ma objať, alebo mi musí najprv poslať kolkovanú žiadosť, alebo to nechať tak, kým sa nad ňou nezľutujem a neobjímem ju sám, akoby som bol dospelý ja a nie ona. S Tilte je to inak, jej napovie srdce, na čo má právo. Teraz skutočne ide o vážnu vec, a preto ma objala.“

Rozprávačom príbehu je jeden z troch súrodencov – štrnásťročný Peter, hanblivý futbalista, ktorý stratil svoju životnú lásku, má extrémny poriadok a je skvelým poslucháčom a bývalým majiteľom pytóna, ktorý bol taký veľký, že ho museli kŕmiť prasiatkami, a tak ho radšej dali do ZOO. Keďže jeho otec je farár, mama organistka a jeho domovom je fara, je preňho prirodzené zaoberať sa spiritualitou a zaujímať sa o všetky náboženstvá a ich rozličné rituály. Tomuto „koníčku" holduje spolu so staršou sestrou Tilte, ktorá je pokojná a rozumná strategička, ktorá je vždy niekoľko krokov popredu pred ostatnými, vynájde sa v každej situácii, vždy trafí do čierneho, vie odhadnúť, čo si ľudia myslia a čo potrebujú, jednoducho, má mnoho superschopností, ktoré počas čítania postupne objavujeme. Najstarší brat Hans je obrovský a svalnatý romantik, milovník astronómie a písania básní, s ktorým sa stretneme v úvode a potom nás nadlho opustí. Väčšinu času teda strávime s Petrom, Tilte a psom Baskerom a... no a ešte s miliónom ďalších postáv.

Kniha je preplnená odbočkami od hlavného deja a detailnými opismi.

Ok, priznávam, že milión ich nie je. Ale je ich mnoho a každá postava si so sebou nesie niekoľko príbehov z minulosti. Tak sa postupne zoznamujeme s narkomanom a grófom Rickardtom, ktorý je bisexuál, zamilovaný do Tilte i do Hansa naraz, ale predovšetkým – vo všetkom mu radia malí modrí trpaslíci; s tajomnou Ašanti, ktorá uteká pred vlastnými osobnými strážcami a tancuje magické tance; s prísnou biskupkou Analfabiou, ktorá šepká tak nahlas, že ju počujú i na druhej strane obrovskej miestnosti či s mozgovým expertom Thorkildom. Niekedy sú postavy opisované tak obšírne a dostávame sa tak ďaleko do minulosti, že na chvíľu zabudneme, o čom nám Peter rozprával predtým, kde sme a čo sa deje. Kniha je preplnená odbočkami od hlavného deja a detailnými opismi. Rozprávačovi hocikedy hocičo napadne a hoci je to zo začiatku zaujímavé, neskôr to začína znervózňovať. A aj keď väčšina informácií do seba časom pekne zapadne, nájdu sa i také, ktoré na mňa pôsobili len ako zbytočná vata, ktorá predĺžila kapitolu.

„Len sa poobzeraj okolo seba, koľko ľudí je naozaj šťastných? Aj keď otec jazdí na Maserati a mama sa nosí v norkovom kožuchu, lebo tak to raz bolo u nás na fare, je to dôvod na oslavu? Prečo sa teda neusilovať nájsť niečo, čo môže človeka oslobodiť?“

Postavy sú opísané tak, že si ich viete ľahko predstaviť, hoci skôr povahovo ako fyzicky. A keďže ich je tak mnoho, niektoré vám prirastú k srdcu, na niektoré úplne zabudnete, lebo sa objavili len na chvíľku, niektoré vám budú liezť na nervy, lebo sa objavia vždy v tej najnevhodnejšej chvíli a niektoré budete mať radi jednoducho preto, že sú vtipné. Keďže majú väčšinou severské mená, ich priezviská boli pre mňa ťažkým sústom, ale na druhej strane krstné mená sú dobre zapamätateľné a dokresľujú jedinečný charakter každej postavy.

Posledné veľké plus, ktoré Deťom chovateľov slonov rada pripíšem, je mnoho pekných metafor a prirovnaní. Vety, ktoré by mohli byť napísané stroho a vecne, sú napísané s vtipom a odrážajú autorovu bohatú fantáziu. Napríklad pri opise Petrovej prababky uvádza, že je všeobjímajúca, hoci nie veľmi zhovorčivá, čo sa týka slov, rozdáva ich striedmo ako cukríky. Takýchto obrázkov autor do knihy prepašoval ozaj mnoho.

Na konci príbehu sa budete pýtať, či aj vo vašej hrudi pobehuje nejaký slon. Alebo aspoň malé sloníča.

„Samozrejme, že rodičia sú fajn, aj tí naši. No keby dospeláci mali skladať skúšky predtým, než sa stanú rodičmi, koľkí by v nich obstáli? Aj tí, čo by obstáli, by prešli len horko-ťažko. Myslím si, že ak by naši prešli skúškou rodičovstva, bolo by to určite len z milosti, hoci Tilte tvrdí, že v mojom detstve sa nestalo nič, čo by nevyriešili dva roky vo väzení pre mladistvých a päť rokov terapie.“

Nechcem prezradiť priveľa z príbehu, pretože ak siahnete po tejto knihe, má svoje čaro netušiť, čo sa vlastne stalo a čo bude ďalej. Objaviť všetko sám a nevedieť nič dopredu. Knihu môžem len odporučiť všetkým dobrodruhom s bohatou fantáziou, štipkou lásky k filozofovaniu a hlavne milovníkom humoru (občas i suchého i čierneho). Na konci príbehu sa budete pýtať, či aj vo vašej hrudi pobehuje nejaký slon, alebo aspoň malé sloníča.

hh

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Peter Høeg
  • Národnosť: dánska
  • Knihu vydalo: Slovart
  • Počet strán: 368
  • Dátum vydania: nedeľa, 01 január 2012
  • Žáner: román
Čítané 1905 krát

Súvisiace položky (podľa značky)

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.