streda, 20 marec 2013 19:47

Boh Múch

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

„Si obyčajný malý cvok,“ ozval sa Boh múch, „obyčajný malý cvok.“

Vždy je zaujímavé, keď si autor knihy vyberie za aktérov jeho diela deti. Nie tínedžerov, ale deti, ktoré ešte nemajú vyformovanú osobnosť. Také čisté tabule. Jediné, čo vedia, je to, čo im predniesli a ukázali rodičia a niečo zo školy.

William Golding, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru a rytierskeho titulu, si ich vybral pravdepodobne preto, lebo majú bližšie k pudovosti ako „dospelák“, ktorý je zviazaný pravidlami spoločnosti. Sú úprimné, málokedy chodia okolo horúcej kaše, útočia priamo. Ešte na prvom mieste majú seba a neskrývajú to. Hodnotia podľa pocitov, nepotrebujú racionálne dôvody, stačí vedieť napríklad zatrúbiť na „cool“ mušľu.

S tematikou civilizovanosti a barbarstva sa hrá vo viacerých svojich dielach. Golding využíva inotaje a asociácie tak, že to v príbehu neprekáža a čitateľ sa veľmi nad nimi nezamýšľa, pretože to nie sú vymyslené, nereálne veci. Ale keď sa bližšie pozrieme, môže sa nám zdať, že autor nepíše zápletky len tak, aby bola v knihe akcia. Premyslene vkladá malým chlapcom polená pod nohy, študuje ich povahu a strach. Autor sa však snaží, aby čitateľ tieto javy študoval s ním, necháva mu voľný priestor na to, aby porozmýšľal, čo sa skrýva za príšerou, ktorá obsadila ohnisko, čo a kto je v príbehu Bohom múch. Na konci vás však necháva samotného s knihou v ruke, možno vystrašeného a možno znechuteného, keď si uvedomíte, že tento malý ostrov v Pacifickom oceáne je vlastne náš celý svet, kde sme ako deti polapení v pasci. A márne sa snažíme vytvoriť a udržať oheň, kým nás nepríde niekto zachrániť.

Prvé strany, vlastne prvých stopäťdesiat je rozvláčnych ako prostredie ostrova, kde sa príbeh odohráva. Milá a hrejivá ako slnko, čistá ako more a nudná. Jediné, čo túto atmosféru kazí, sú neznesiteľné rozmaznané anglické deti, ktoré tu havarovali. No dej sa pomaly kryštalizuje, deti už nie sú otravné. Mohla by som povedať, že niektoré sú hrôzostrašné.

Prostredie sa začne meniť tiež. To, čo bolo predtým krásne a fajn je zrazu nepríjemné. Slnko páli. Slaná voda štípe kožu. A pomaly sa približuje búrka, spoločenská aj prírodná.

Končí to po dvesto dvadsiatich dvoch stranách a nechce sa vám veriť, že zo začiatku ste tú knihu chceli pochovať na cintorín neprečítaných literárnych diel. Zrazu to nabralo grády a ako to prišlo, tak aj odišlo. Ticho na začiatku zmizlo a nahradilo ho ďalšie, tentoraz ťaživejšie.

„A Ralph, uprostred nich ufúľaný, so zlepenými vlasmi a s usopleným nosom, oplakával koniec nevinnosti, temnotu ľudského srdca a stratu verného a múdreho priateľa...“

Nedokážem určiť, kto by si mal knihu skutočne prečítať alebo, kto by sa jej mal vyhýbať na sto honov. Pravdou však je, že nikomu nezaškodí si túto knihu prelúskať, pri jej 222 stranách vás o mnoho času neukráti a ponúkne vám nový alebo oživí starý pohľad na spoločnosť.

Ďaľšie informácie

Čítané 4274 krát

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.