pondelok, 18 marec 2013 20:36

Zjavné čary

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Tunajší veria na čarodejnice, duchov a kliatby, a ešte väčšmi v existenciu zla. Skutočného zla. Nie v diablov s vidlami, no v neviditeľné pradená zla, ktoré dokážu preniknúť aj do pevnej hmoty. Tieto nenápadné pradená postupne zatemňujú dušu. Prítomnosť zla sa prezradí, až keď už v duši nevidieť Boha."

Kniha Zjavné čary je dielom americkej novinárky Tucker Malarkey. Na obale je načrtnutý príbeh, ktorý sa odohráva na stranách knihy. Uznávaný profesor sa pri jednej zo svojich zahraničných ciest stratí a jeho študentka chce zistiť, čo sa s ním stalo. Zdá sa, že dej bude nasýtený záhadnými stvoreniami, rituálmi divochov z Afriky a ich vúdú čarami.

Izolovaný ostrov, na ktorom zanechala stopy aj moderná civilizácia, moderný konzumný svet, ktorý nezvratne narušil jednoduchý, no spokojný život ostrovanov.

Africké kmene mali svojich bohov, démonov, ktorých uctievali a zároveň sa ich báli. Izolovaný ostrov, na ktorom zanechala stopy aj moderná civilizácia, moderný konzumný svet, ktorý nezvratne narušil jednoduchý, no spokojný život ostrovanov. Tí ešte stále veria vo svojich bohov, aj keď pracujú v modernom prepychovom hoteli. Veria v démonických duchov, ktorí sa do vás nasťahujú a páchajú zlo. Ostrov v mori, na ktorý sa môžete dostať iba loďou, raj bohatých turistov. Každý už zapochyboval o svojom bohu, už nech je ním ktokoľvek. V knihe sa zvádza boj o to, kto je vlastne Boh alebo boh. Odkiaľ sa vzala viera v Afrike? Kto ju tam priniesol?

Našla som tu mnoho úvah, ktoré možno ani nestoja za zamyslenie sa. Spleť uvažovania moderného človeka dobrovoľne vytrhnutého zo svojho prirodzeného prostredia, ktorý skúma a snaží sa pochopiť myslenie jednoduchých ľudí žijúcich v tak odlišnom prostredí. Je to ako na dovolenke. Aj tých niekoľko dní strávených na novom mieste vás vytrhne z reality. Čas vnímate inak, v nových rozmeroch si uvedomujete svoje bytie, veci, ktoré sa okolo vás odohrávajú. Vynárajú sa vám nové súvislosti a príčinné vzťahy vášho konania. Akosi prirodzene sa vám do hlavy tlačia myšlienky o živote, premýšľate nad ním. Prečo sa okolo mňa deje to, čo sa deje? Prečo to neviem zmeniť? Kam to smeruje? Má v tom prsty Boh?

V knihe sa zvádza boj o to, kto je vlastne Boh alebo boh. Odkiaľ sa vzala viera v Afrike? Kto ju tam priniesol?

„Táto dedina...“ S námahou zhľadával slová. „Dopustil som sa niečoho, čo by ste asi nazvali omylom intelektu. Nazdával som sa, že ak zhromaždím fakt o pôvode tohto jedinečného ľudu, dokážem tak upevniť a posilniť ich miesto na tomto svete. No čo sú moje teórie, predpoklady, či dokonca fakty v porovnaní s vytrácajúcim sa Bohom?“ vyhŕkol zúfalo. „Sme tu, aby sme žili. Aby sme aspoň na krátku chvíľu stali svedkami udalostí smutných i radostných, aby sme videli, ako prichádzajú a zasa odchádzajú. Je to tá najjednoduchšia vec na svete, a predsa v nej väčšina z nás zlyhá. Ja som zlyhal. A zachránili ma až tu, zachránil ma ľud, čo sa sám topí.“

V tejto knihe sa dočítate veľa a zároveň nič. Spočiatku niekoľko postáv bez zjavného vzájomného prepojenia, príbehy odohrávajúce sa v rozličných časových obdobiach. Veľa slov v iných jazykoch, arabský, svahilský, domorodé výrazy ostrovanov, niečo v čom sa čitateľ veľmi rýchlo stratí. Kontinuitu deja často narušovali pre mňa zbytočné exkurzie do dejín náboženstiev malých národov. Na chápaní textu mi to nepridalo, a pokiaľ to bolo voditko k tomu, aby som o sto strán ďalej z kontextu pochopila súvislosti, tak mi to nepomohlo. Dejová línia je jednoduchá, no pričastými odbočeniami umelo naťahovaná.

Ako v mnohých knihách, aj v tejto sa odvíja vzťah medzi mužom a ženou. Ingrid túži po Finnovi, tajomnom ostrovanovi, ktorý pred ňou skrýva tajomstvá a ignoruje ju. Komplikovaný vzťah, ktorý od začiatku speje do neurčitého konca.

Malé jednoduché domčeky s vnútorným uzavretým nádvorím, rovnými strechami, odkiaľ Ingrid pozorovala západ slnka a more.

„Pomaly sa krútila a myslela na Boha, ktorého pocítila pri tanci v mešite Rijád. Ten Boh bol pochopiteľnejší než tento muž. Ten Boh bol všade a tento muž iba na niektorých miestach, a z času na čas dokonca ani tam. Keď sa upokojila, prešla po pláži k miestu, kde stál po pás vo vode. „Idete aj vy?“ spýtal sa. „Nemám so sebou plavky.“ „Žiadne nepotrebujete.“ Stál úplne nehybne a ona znervóznela. „A čo medúzy?“ Odpovedal jej tichý smiech. Kolená sa je podlamovali. Opatrne, aby nestratila rovnováhu, vykročila zo sukne. Zakryla si prsia skríženými rukami a schúlila sa, lebo ju odrazu premkol chlad. Kráčala po brehu ohnutá ako kalika. Chcela mu síce niečo ukázať, no nie všetko. Len čo sa ponorila do nádherne teplej vody, zabudla na strach a plávala cez plytčinu k nemu."

Dobrodružstvo, o ktorom písali na obale knihy sa nekonalo. Čo si ešte chvíľu budem uchovávať v pamäti, je pokojný ostrov, na ktorom čas plynie pomalšie a nadobúda iný rozmer. Malé jednoduché domčeky s vnútorným uzavretým nádvorím, rovnými strechami, odkiaľ Ingrid pozorovala západ slnka a more. Studený piesok pod nohami na pláži a šum mora...

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Tucker Malarkey
  • Národnosť: americká
  • Knihu vydalo: Ikar
  • Počet strán: 360
  • Dátum vydania: pondelok, 14 január 2008
  • Žáner: filozofia
Čítané 2327 krát

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.