Rozmýšľali ste nad tým, čo by sa stalo, keby na jeden deň prestali existovať negatívne emócie? Všetky želania by sa nám splnili hneď, čo by sme na ne pomysleli, a odvšadiaľ by na nás číhala láska. Rhonda Byrne nedovolí, aby jej zlé pocity narušili deň, a tak k dokonalému modelu sveta už prispieva svojou dávkou optimizmu. Skúsite to tiež?

Má na svedomí vaše neúspešné pokusy o samovraždu, neraz si na vás dokazoval svoju prevahu, ktorej následky bolo vidno týždne (nehovoriac o neviditeľných), zaprel to posledné, čo ste milovali. Čo by vás prinútilo po rokoch kontaktovať tohto človeka? Takého, ktorý využije vaše temné tajomstvá najbolestivejšie? Ilana už pozná odpoveď – jej syn. Ich syn.

„Veľkosť je možné dosiahnuť iba myslením, iba veľkými myšlienkami. Žiadny človek sa nemôže stať veľkou osobnosťou navonok, kým nie je veľký vnútorne, a žiadny človek nemôže byť veľký vnútorne, pokým NEMYSLÍ.“

Čo majú láska a snehová vločka spoločné? Obe sú rovnako krehké, jemné a vyžadujú si opatrné zaobchádzanie. Majú nekonečne veľa podôb, no každá z nich je unikátna. Nikde na svete sa nenájdu dve totožné kópie.

Každý jeden z nás má v budúcnosti isté jedno: Bude musieť prekročiť prah smrti a postaviť sa pred posledný súd. Zanechať rodinu, priateľov, svet a jasne pochopiť, že smrť je definitívna dovolenka od všetkého.

Životopis. Opis ľudského života, príhod a príbehov, postojov a myšlienok. Ľudský život od narodenia po smrť. A čo takto životopis od narodenia do troch rokov? Lebo potom sa už nestalo nič.

„Mack pozoroval každý pohyb svojej drahej Missy. „Odpustila mi?“ spýtal sa. „Čo ti mala odpustiť?“ „Zlyhal som a neuchránil ju,“ zašepkal. „Odpustenie je v jej podstate, ak by mala čo odpúšťať, ale nemá.“

Touto piesňou nevyjadríte lásku k žene. Pieseň mien vedeli zaspievať tí, ktorí prežili hrôzy koncentračných a vyhladzovacích táborov počas druhej svetovej vojny. Verše tvoria mená všetkých, ktorí podľahli v ťažkých časoch najväčšiemu zlu tej doby – ľudskej nenávisti. Židia v nej prespievajú mená svojich bratov a sestier, aby neupadli do zabudnutia ani pre nasledujúce generácie.

„Život je skutočne ako klavír. Biele klávesy sú šťastné okamihy, čierne sú smutné chvíle. Ale príjemnú hudbu nezahráte iba na bielych, je to súhra oboch klapiek.“

„Z miesta, kde som,“ hovorilo Slnko, „a som veľmi ďaleko od sveta, som sa naučilo milovať. Viem, že keby som sa len o trochu viac priblížilo k Zemi, všetko na nej zahynie a Duša sveta prestane existovať. Preto sa na seba dívame a milujeme sa; ja jej dávam život a teplo a ona zase mne zmysel života.“