pondelok, 27 január 2014 13:23

Kým sa nerozlúčim

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(5 hlasov)

„Čo by ste robili keby ste zomierali? Aké miesta by ste navštívili? A s kým by ste strávili svoj posledný rok?“

Existuje veľa kníh, ktoré napísali autori v čase, keď vedeli, že pomaly (alebo rýchlo) umierajú. Prípadne knihy, ktoré o umierajúcom človeku napísal niekto iný. Väčšinou tieto knihy hovoria o strachu z toho, čo bude, o rekapitulácií toho, čo bolo a o zmierení sa s tým všetkým. Kým sa nerozlúčim je jednou z takýchto kníh. A zároveň je úplne iná.

Susan Spencerová-Wendelová bola novinárkou, manželkou a matkou troch nedospelých detí, keď jej život skrížila zákerná choroba s názvom ALS. Postupné a nenávratné odumieranie svalovej hmoty. Susan vedela, že veľa času jej neostáva, a tak sa namiesto rozjímania a nadávania na nespravodlivosť sveta rozhodla konať. Urobiť niečo pre svojich blízkych a zároveň pre seba. Využiť každú chvíľu, ktorá jej ostáva naplno. A písať a písať... Pretože to robila celý život. A aj preto, lebo potrebovala všetko zo seba dostať. Ale najmä preto, aby zanechala svojim blízkym pamiatku na najkrajšie chvíle, ktoré spolu strávili.

To najvzácnejšie, čo môžeme druhému človeku darovať, je náš čas.

Vraví sa, že to najvzácnejšie, čo môžeme druhému človeku darovať, je náš čas. A tiež, že tie najkrajšie veci v živote nie sú hmotné. V nejakom takomto duchu sa autorka snažila prežiť svoje posledné chvíle, kedy bola schopná sa ešte aspoň trochu pohybovať. A tak venovala každému zo svojich najbližších nejaký spoločný výlet. Niečo, po čom túžili a na čo by mohli spomínať aj dlho po tom, čo tu už nebude. Hoci bola po každom jednom výlete stále slabšia a slabšia, neľutovala ani minútu. O všetkých týchto zážitkoch písala. Najprv do počítača, tak, ako na to bola zvyknutá pri svojej práci. Potom, keď bol už notebook pre ňu príliš ťažký, dostala od bývalých kolegov dotykový tablet. No najväčšiu časť knihy naťukala písmenko po písmenku jediným zostávajúcim funkčným prstom do svojho Iphonu. Áno, až tak veľmi chcela písať!

„Ale napísanie tejto knihy nebola práca. Prinášalo mi radosť, tak ako každá cesta, na ktorú som sa počas roka vybrala. Udržiavalo ma pri živote. Tak ako pri všetkom dobrom, čo ma v živote stretlo, ani teraz som nechcela, aby sa to skončilo.“

Susan vo svojej knihe nechrlila kopec životných múdrostí, ktorým sa naučila. Neradila, nepoúčala.

Susan vo svojej knihe nechrlila kopec životných múdrostí, ktorým sa naučila. Neradila, nepoúčala. S citom opísala, ako sa snažila rozlúčiť so všetkými, na ktorých jej záležalo. Svoje spomienky a pocity. Úsmevné príhody. Priznala aj svoje zlyhania a túžby, ktoré sa môžu zdať v niektorých prípadoch možno trochu malicherné. No to, že v počiatkoch svojej choroby pomýšľala na samovraždu či to, že si nechala urobiť permanentný mejkap, keď už nebola schopná sa každý deň namaľovať, pretože sa chcela stále cítiť príťažlivo, nie je malicherné ani hlúpe, ale ľudské. A presne takáto je kniha Kým sa nerozlúčim. Ľudská.

„Človek zabudne na dočasné zhoršenie zdravotného stavu. V to leto ma zaujímalo najmä to, aby som našla vkusné strieborné lodičky, ktoré by sa hodili k mojim vkusným strieborným náramkom a obľúbeným modrým puzdrovým šatám na tradičný havajský večierok luau. A naozaj mi ladí tyrkysový sarong s plavkami? Ó, Bože! To sú ale starosti. “

Hoci autorka sa snažila knihu, ale i svoje zostávajúce dni naplniť optimizmom sebe vlastným, predsa je z nej cítiť smútok a ľútosť. No inak to asi nejde. Sama hovorí, že kniha nie je o smrti, ale o živote. A život je aj o tom.

Nemusíte si užívať každý deň, akoby bol posledný. Stačí žiť tak, aby ste neľutovali koľko ste toho odložili na neskôr, keby to ten posledný naozaj bol.

Možno si poviete, že čítať takúto knihu je trochu depresívne. Áno, je. Ale chytí vás za srdce. A keď vás niečo chytí za srdce, núti vás to uvažovať. A porovnať si to so svojim životom. Pretože nie, nikdy neviete, koľko dní vám ostáva. Nemusíte si užívať každý deň, akoby bol posledný. Stačí žiť tak, aby ste neľutovali koľko ste toho odložili na neskôr, keby to ten posledný naozaj bol. A vychutnávať si moment prítomnosti. A azda i trochu spomaliť.

Spomínala som, že autorka sa na sklonku života nesnažila rozdávať kadejaké múdre rady. Napriek tomu si pri čítaní zopár múdrostí odniesť môžete. Ja vyberám jeden, ktorý sama pre seba Susan zopakovala niekoľko ráz. Niečo, na čo by mal pamätať každý z nás.

„Nenúť svet, aby bol taký, aký si si vysnívala. Skutočnosť je lepšia.“

la-me-susan-spencer-wendel-20140606

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Susan Spencerová- Wendelová
  • Národnosť: americká (grécko-cyperská)
  • Knihu vydalo: Ikar
  • Počet strán: 352
  • Dátum vydania: streda, 04 december 2013
  • Žáner: autobiografia
  • Poznámka: Na príprave knihy sa podieľal aj Bret Witter.
Čítané 2007 krát

Súvisiace položky (podľa značky)

Viac z tejto kategórie: « Slúžka Sokrates »

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.