štvrtok, 16 máj 2019 16:40

Agónia a extáza

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Koľko ľudí má v živote šťastie robiť to, čo ich baví? Vykonávať to ako prácu a zároveň si tým krátiť dlhé chvíle a baviť sa tým? Venovať tomu celý svoj čas, schopnosti, zdravie, energiu... Priviesť svoje dielo k dokonalosti, bez ohľadu na to, či za to niečo bude mať? A koľko ľudí dokáže pútavo a majstrovsky opísať život niekoho iného? V tejto knihe sa stretlo jedno s druhým – Michelangelo Buonarroti ako tvorca nehynúcich umeleckých diel a Irving Stone ako exaktný kronikár jeho života a tvorby.

Meno Michelangelo je asi známe aj ľuďom, čo o umenie nikdy ani nezakopli. Poznajú ho už školopovinné deti, pamätajú si ho robotníci na stavbe, aj čašníčky v krčme, i keď možno meno je slávnejšie ako skutky jeho nositeľa. Agónia a extáza je životopisný román o jednom z najväčších géniov všetkých čias a je napísaný tak zaujímavo a prístupne, že by bola škoda si ho neprečítať napriek jeho osemstostranovej mohutnosti. Zláka nielen tých, čo o ňom vedia málo, je presiaknutý historickými udalosťami a súvislosťami, ktoré si radi skompletizujú aj znalci umenia.

Byť nepochopeným, nedoceneným, opovrhnutiahodným. Byť slávnym, uznávaným a „na roztrhanie.“ Tým všetkým bol a žil Michelangelo.

Budiť sa za skorého svitania s myšlienkou na kreslenie. Utekať do ateliéru pozorovať umelcov pri práci a naučiť sa niečo nové. Skúšať si nespočetne veľa nákresov, zachytávať aspoň malú časť námetov inšpiráciou nabitého mozgu. Zabúdať jesť, spať, nezaoberať sa hygienou na úkor času využiteľného na tvorenie. Zaspávať len na nevyhnutný, krátky čas a snívať o predošlej činnosti. Po nociach skúmať mŕtve telá do poslednej žilky a každý deň prekonávať závrat z ich hnilobného pachu. Búriť sa proti autoritám, presadzovať svoje videnie sveta a revolučné, dosiaľ nevyskúšané postupy. Byť nepochopeným, nedoceneným, opovrhnutiahodným. Byť slávnym, uznávaným a „na roztrhanie.“ Tým všetkým bol a žil Michelangelo.

„Hlboko prenikal do bieleho mramoru živým, pulzujúcim dlátom, ktoré sa jediným pohybom ponára do teplého, živého mramoru, celým telom sledoval ťažké kladivo, vnikajúc do čoraz hlbších brázd mäkkej, poddajnej živej hmoty, až prišlo výbušné vyvrcholenie a všetka jeho sila, láska, náruživosť a túžba sa vliali do rodiaceho sa tvaru a mramorový blok, stvorený, aby miloval ruku pravého sochára, opätoval jeho vášeň, dával mu zo svojho vnútorného tepla, svojej podstaty a vláčneho tvaru, kým sochár a mramor nesplynuli v jedno, nezliali sa, nevnikli do seba tak hlboko, že boli už len jedným celkom, mramor a človek dospeli k organickej jednote, jeden doplňoval druhého v najvznešenejšom úkone umenia a lásky, aký pozná ľudské pokolenie.“

Ktovie, čo bolo vo vzduchu na prelome 15. a 16. storočia, že práve vtedy sa zrodili ľudia ako Michelangelo a Leonardo. A ktovie, prečo práve Leonardo je teraz tým „slávnejším“. Iste, nemožno mu odoprieť jeho genialitu a všestrannosť. No tí, čo Michelangela kladú na nižší stupienok, ho asi nikdy neskúmali do hĺbky. Nebol to „len“ sochár ozembuch, čo okresával mramor. Jemu sa mramor „prihováral“, k hocijakému kamennému bloku sa dostal, už v mysli kresal konkrétne tvary. A pri každej téme, ktorú znázorňoval, si najskôr predstavil všetky skutočnosti, ktoré jej mohli predchádzať, doslovne prežil myšlienkové pochody a situáciu postavy, ktorú kresal alebo maľoval.

Je písaná tak realisticky, že niekedy má človek pocit, akoby stál za závesom alebo nakúkal Michelangelovi cez plece.

„Aká však bude kvalita práce? Čosi v špiku kostí mu dovolilo vytvoriť len to najlepšie, čo bolo v jeho silách, vysoko prekračovať vlastné schopnosti, lebo sa nevedel uspokojiť s ničím, čo nebolo nové, svieže, odlišné, čo hmatateľne nerozširovalo umenie ako celok. Pri kvalite nepoznal kompromis; jeho ľudská, umelecká statočnosť bola skalou, na ktorej stál jeho život. Keby túto skalu rozštiepil ľahostajnosťou, tým, že by vydal zo seba menej ako vyčerpávajúce vrcholné vypätie nadania, keby mu stačilo len to, že sa pretlčie, čo by z neho ostalo?“

V knihe sa čitateľ dozvie veľa historických faktov, dočíta sa o postavách Mediciovcov, utvorí si obraz o fungovaní cirkvi v renesancii. Je písaná tak realisticky, že niekedy má človek pocit, akoby stál za závesom a počúval filozofické rozpravy učencov. Alebo nakúkal Michelangelovi cez plece, nasával životnú energiu, čo vkladá do Dávida a cítil na tvári kúsky odletujúceho mramoru.

Predtým som nepremýšľala nad tým, s koľkými pápežmi mal možnosť sa počas života stretnúť. A ako sa musel často navzdory svojej tvrdohlavej povahe zapierať, vyjadriť bázeň najvyššiemu cirkevnému hodnostárovi, aj keď s ním v duchu nesúhlasil, vyhovieť jeho želaniu, vzdať sa na roky mramoru, pracovať len s farbami a priviesť svoje kresby do dokonalosti. Vlastne priviesť do dokonalosti akékoľvek svoje dielo, či už to bola socha, maľba, alebo architektonické návrhy. Kto už dnes robí do dôsledkov a najmenších bezchybných detailov prácu, o ktorú nestál?

Čím viac Michelangelo starol a príbeh sa blížil ku koncu, tým menej sa mi chcelo prestať čítať.

„Žil z vlastnej podstaty. Keď už dostával závrat od maľovania postojačky, s hlavou a plecami zaklonenými dozadu, s vykrútenou šijou, aby videl kolmo hore, keď ho ruky boleli v každom kĺbe, keď mu oči zalepovala kvapkajúca farba, hoci sa naučil otvárať oči pri maľovaní len ako úzke štrbinky a pri každom pohybe štetcom žmurknúť a zavrieť ich, ako ich zatváral pred odletujúcimi úlomkami mramoru – vtedy maľoval posediačky, stehná pritískal k bruchu, aby udržal rovnováhu, oči len niekoľko centimetrov od povaly, až ho napokon kostnatý zadok tak bolel, že ďalej toľké muky nemohol zniesť. Vtedy si ľahol celkom na chrbát, kolená vo vzduchu, čo najviac ich skrčil a pritískal k hrudi, aby dodal istotu maľujúcej ruke.“

Agónia a extáza je výstižným názvom pre knihu, ktorá odhaľuje Michelangelov dlhý, bohatý život. Túto knihu nemožno prečítať na „jeden hlt“, pretože je tak nabitá udalosťami a myšlienkami, že si čitateľ musí vždy nechať chvíľku na ich spracovanie. Irving Stone odviedol precíznu prácu, ktorú by mu iste odobril aj samotný Michelangelo, no a nemôžem zabudnúť spomenúť, že v tomto prípade sa aj preklad veľmi vydaril a pri čítaní nevyskakujú ani gramatické chyby, ani žiadne rušivé slovné zvraty. Čím viac Michelangelo starol a príbeh sa blížil ku koncu, tým menej sa mi chcelo prestať čítať. A keď zomrel, bolo mi, akoby som stratila starého známeho. Knižka by nemala chýbať na žiadnej poličke v domácnosti, kde majú čestné miesto Dejiny umenia.

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Irving Stone
  • Národnosť: americká
  • Knihu vydalo: Slovenský spisovateľ
  • Počet strán: 800
  • Dátum vydania: streda, 08 august 2018
  • Žáner: biografie
  • ISBN: 9788022020565
Čítané 133 krát
Viac z tejto kategórie: « Druhá Boleynová

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.