nedeľa, 27 máj 2018 18:00

Zahoď starosti

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)

Jej tvár spoznáte pod každým účesom. V jej očiach zakaždým môžete pozorovať veselé ohníčky... a jej hlas... ten si nemáte šancu zameniť. Dosť však bolo komplimentov, poďme sa spoločne pozrieť na memoáre speváčky, ktorá sa riadila vyspievaným heslom – zahoď starosti.

Memoáre Jany Kocianovej sú kolektívnym dielom. V prvom rade za ne možno ďakovať spisovateľke a televíznej žurnalistke Marike Studeničovej, dlhoročnej fanúšičke tejto speváčky. Sama Kocianová priznala, že ju Studeničovej profesionálny záujem o jej život prekvapil, keďže ako človek žijúci prítomnosťou si nezakladala na „ukladaní“ spomienok do pamäti.

Preto si prizvala na pomoc niektorých svojich priateľov (či rodinných príslušníkov), vďaka ktorým si pripomenula zabudnuté udalosti. Navyše si údajne aj sama doplnila medzery ohľadom minulosti svojej rodiny, prostredia, v ktorom vyrastala, aj krajín, ktoré navštívila. V tomto procese jej bol nápomocný menovite jej manžel Josef Škvařil, ktorý ako rozprávač miestami vystriedal svoju ženu.

O živote Jany Kocianovej sa v tejto knižke dozvieme veľa aj málo.

O živote Jany Kocianovej sa v tejto knižke dozvieme veľa aj málo. Veľa preto, že čitateľom ponúka informácie nielen o sebe, ale aj o svojich predkoch a vo svojich chronologicky zoradených spomienkach pokrýva celý svoj život až po súčasnosť. Informácie o Jane Kocianovej v tejto knihe zahŕňajú poznatky od čias putovania jej predkov z Balkánu na územie Slovenska až po recept na fazuľovú polievku, ktorou si v súčasnosti spríjemňuje život, a ktorou sa zapísala ako výherkyňa súťažného programu o Zlatú varechu. Mňa osobne najviac zaujali pasáže, ktoré venovala rodine a svojmu vzťahu k umeniu.

„Často sa ma pýtajú, po kom som zdedila hlas. Vtedy si spomeniem na niečo, čo ma prekvapilo v čase, keď by som to nečakala. Keď mi zomierala mamenka a už sme vedeli, že jej pozemská púť sa blíži ku koncu, začala si spievať. Hovorí sa, že človek tesne pred tým, ako posledný raz vydýchne, v poslednom štádiu odchodu z tohto sveta akoby zmobilizuje svoje sily a vypovie to, čo možno nestihol. Je to ten kratulinký čas medzi životom a smrťou, keď sa začneme nádejať, že sa stane zázrak a smrtka si to rozmyslí a ešte chvíľu počká. Lenže ona nie je veľkorysá pani, a ak počká, tak len preto, aby nás zmiatla, a potom si aj tak urobí svoju robotu. Mamenka sa lúčila so životom spievaním.“

Mne osobne trochu prekáža, že sa v memoároch speváčky nachádza priveľa politiky.

Málo sa o Jane Kocianovej dozvedáme preto, že spomienky na jej prácu, najmä na zájazdy a kolegov, boli v podstate útržkovité. Je to však pochopiteľné, keďže všetky zážitky z jej zahraničných aj domácich koncertov a nahrávaní sú doslova neuchopiteľné. V tejto oblasti však párkrát pomohol už spomínaný Josef Škvařil.

„Naľavo odo dverí dlhý pult, za ním barman a plno zúrivých ryšavých írskych ksichtov. Spokojný, že všetko dobre dopadlo, prišiel som k pultu: ,One scotch – jednu škótsku!' vravím barmanovi. Íri škótsku whisky nenávidia, to je pre nich nič, lebo the best one is irisch – najlepšia je írska whisky! Zrazu ticho ako v hrobe. Zagánili na mňa, videl som, že je zle. Dovtípil som sa, že si myslia, že som z Belfastu, mesta, ktoré sa stalo dejiskom mnohých občianskych nepokojov a rozdelilo katolíkov a protestantov.“

Nebudem sa vyjadrovať k ponemčenému „irisch“, avšak upozorňujem, že som opisovala z knihy. Každopádne je veľmi milé, ak si Josef myslel, že by si hoci ten „najzúrivejší írsky ryšavý ksicht“ skrútený od sily zvanej Jameson čo len na chvíľu myslel, že je z ktorejkoľvek časti Írska, hoci Severného. Na to Íri ani nemusia mať špeciálny „radar“ (ktorý aj tak asi majú).

Je však zaujímavé ako verejne známe osobnosti, ktoré sa v minulom režime tešili popularite a možnostiam, ktoré v súčasnosti možno rovnako talentovaní umelci nemajú, vnímali vtedajšiu situáciu a svet. Mne osobne trochu prekáža, že sa v memoároch speváčky nachádza priveľa politiky. Okrem toho prišli chvíle, keď som ako študentka histórie musela knihu zavrieť a na chvíľu odložiť.

Jana Kocianová nás ako osobnosť môže inšpirovať v mnohých smeroch.

Podobne ako Marika Studeničová, aj ja som bola miestami prekvapená Kocianovej otvorenosťou v niektorých smeroch. Viaceré pasáže knihy sa skôr vzťahujú k dianiu v spálni, v kúpeľni a v krčme. Čo sa týka memoárov slovenských umelcov narodených v prvej polovici dvadsiateho storočia, Kocianová vo svojej otvorenosti určite vedie.

„Mnohí sa ma pýtajú, prečo nemám vlastné deti. Odpoveď je celkom prozaická. Netreba za tým hľadať nič viac ako to, že som sa na rolu matky v podstate nikdy necítila. Kým som mala na materstvo vek, spievanie bolo pre mňa to najhlavnejšie. Ťahalo ma ísť do sveta a žiť voľným životom speváčky, vôbec som nepomyslela na to, že by som si mala založiť rodinu. Odkladala som to, vravela som si, potom, potom...“

Jana Kocianová nás ako osobnosť môže inšpirovať v mnohých smeroch. Nielen pre to, že sa pozná s Karlom Gottom, ale najmä vďaka jej svojskému pohľadu na život a spôsobu, akým si dokáže užívať prítomnosť bez toho, aby sa zaťažovala bremenom minulosti.

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Marika Studeničová
  • Národnosť: slovenská
  • Knihu vydalo: Ikar
  • Počet strán: 223
  • Dátum vydania: utorok, 01 november 2016
  • Žáner: biografie
  • ISBN: 978-80-551-5161-8
Čítané 355 krát
Viac z tejto kategórie: « Konvália Svet za chrbtom »

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.