pondelok, 04 júl 2016 14:37

Anton Srholec

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Kňaz sa stal súčasťou prísne hierarchizovanej organizácie (on by povedal, že spoločenstva), kde sa poslušnosť rozdáva na raňajky. Vždy však zostal sám sebou a poslúchal svoj vlastný rozum a hlavne svoju hlbokú vieru. Aj preto žil na okraji, a predsa v centre mnohých životov.

Anton Srholec, alebo ako ho mnohí nazývali a v spomienkach naďalej nazývajú, António, je, resp. bol človek, ktorý svojou prácou a životom ovplyvňoval obrovské množstvo ľudí. A to aj napriek tomu, že mu v tom bolo po väčšinu jeho života bránené, no ako sám hovorí, nikdy, aj napriek veľkej snahe mu v tom nedokázali zabrániť. Stal sa príkladom toho, že nie je dôležité, kde pracujete, ani čo dosiahnete. Dôležité je, ako to robíte. Zo seminára do uránovej bane, od kníh a mladých ľudí k väzňom, lopate a krompáču.

Jeho duch a vnímanie duchovna i reálneho života s nami zostáva naďalej.

„Viera, to je kultúra života a odvaha prijať to, čo je podané. V tej drine a tvrdých podmienkach nevzdať sa svojej podstaty a nedať sa zlomiť. Človeka vo väzení často pokúša vízia, že sa dopracuje k polovici trestu a pustia ho na podmienku. Vízia slobody bola veľmi silná a niektorých ľudí zlomila. Tí sa nám potom vyhýbali a my sme vedeli, že sa niečo udialo, aby ich pustili k rodine a podobne. Ani na nich sa nehnevám.“

Je príznačné, že hodnotu niečoho/niekoho si začíname uvedomovať až vtedy, keď o to prídeme. Bohužiaľ, tento rok (2016) sme prišli aj o vzácneho Antónia. Prišli sme však len o fyzickú časť tohto veľkého človeka. Jeho duch a vnímanie duchovna i reálneho života s nami zostáva naďalej. A vďaka knihe Aleny Čermákovej zostane o trošku viac, trošku pestrejší, trošku plastickejší.

Alenu Čermákovú poznáme hlavne ako šansoniérku a hlasovú pedagogičku, už menej ju poznáme ako dokumentaristku. A práve táto jej podoba bude pre nás teraz tá dôležitá. Alena Čermáková sa totiž rozhodla okrem dokumentárneho filmu napísať aj rovnomennú knihu. Oboje vznikalo súbežne, knihu tvoria vzájomné rozhovory Antónia a Aleny. Ide pri tom o vymieňanie si názorov, voľné rozprávanie a uvažovanie nad tými najrôznejšími témami. Od tých najbanálnejších až po základy života s Bohom, s človekom i so samým sebou. Autorka často len nadhodí nejakú tému a necháva Antónia hovoriť.

Ide o vymieňanie si názorov, voľné rozprávanie a uvažovanie nad tými najrôznejšími témami.

„Ako to bolo? Ako mladý človek, ktorý sa učil spiritualite, duchovným veciam, ste zrazu boli vystavený tvrdej skúške. Muselo byť pre vás ťažké porozumieť tomu, čo sa stalo, aj napriek tomu, že ste boli budovaný duchovne. Nebilo sa niečo vo vás? Brali ste to s pokorou ako raní kresťania? Ako ste sa vtedy na to pozerali? A ako to vidíte dnes?“

Rozprávanie a zachytené úvahy sú voľné, mimoriadne prirodzené a uveriteľné. Dozvedáme sa množstvo informácií zo života Antónia. Ak by sme chceli byť patetickí, tak by sme mohli povedať, že nás António sprevádza jednotlivými zastaveniami vlastnej krížovej cesty života (iste by sa teraz len milo pousmial...). Postupne spoznávame jeho detstvo, prostredie, v ktorom vyrastal a utváral sa jeho charakter. Na jednej strane je ochotný oboznámiť nás s tými najťažšími obdobiami svojho života (ťažké väzenie, snaha o zničenie jeho osobnej integrity...) a na druhej nemá problém ukázať veci, ktoré mu robia radosť (návrat strateného syna – rozumej množstvo „beznádejných prípadov“, bezdomovcov, s ktorými žil, či pohár červeného...).

Každý z čitateľov musí oceniť, s akou mierou autenticity sú jednotlivé texty napísané, či lepšie povedané, vyslovené. Alena Čermáková sama hovorí, že jej od začiatku išlo o čo najvernejšie a najpravdivejšie zachytenie Srholcovho zmýšľania. Rada konštatujem, že sa jej to podarilo, aj keď pri tradične autentickom Srholcovi to mala značne uľahčené.    

„Od detstva som bol zvyknutý spievať si. Nie som filozof, som len človek, ktorý sa teší zo života a rád obohacuje život aj druhým ľuďom.“

Jednotlivé kapitoly v knihe sú usporiadané tak, že vytvárajú akýsi kruh. Keď začínajú pri problémoch súčasnosti, vyprázdnenosti pojmov, symbolov i gest, pokračujú cez chronologické rozprávanie o Srholcovom živote a končia opäť v súčasnosti. Drobné fragmenty úvah v závere len dotvárajú obraz, ktorý si o Antóniovi vytvoríte počas čítania.

Spoznáte nielen to pekné, to, čo radi vyťahujeme navonok, ale nahliadnete aj tam, kde je svetla pomenej.

Charizma, ktorou sa vás bude bytostne dotýkať, je ešte viac podporená množstvom fotografií z jeho profesionálneho i civilného života. Okrem spomínanej autenticity sa autorke podarilo úspešne vyhnúť (u nás tak častému) heroizovaniu osobnosti. Spoznáte nielen to pekné, to, čo radi vyťahujeme navonok, ale nahliadnete aj tam, kde je svetla pomenej, kde sú chyby a poklesky, o ktorých sám António vie a trápia ho.

Nezbavíte sa však pocitu, že Anton Srholec bol človek presiaknutý optimizmom pri pohľade do budúcna, no až často bolestivou triezvosťou pri hodnotení súčasnosti. Posledné stránky knihy sú venované zhrnutiu či bilancii jeho života. Získate tak rýchly prehľad o oceneniach, ktoré António získal a pripomeniete si najdôležitejšie medzníky na jeho ceste.

Či už ste Antónia poznali osobne, alebo sprostredkovanie alebo ste ho nepoznali vôbec, kniha Aleny Čermákovej je naplnená slovami, ktoré sa vás dotknú a po prečítaní sa k nim radi vrátite. Veď kto by sa nerád vracal k slovám, ktoré chlácholia, hladia, a aj keď kárajú, robia to so všetkou láskou? Nechajte sa chlácholiť, hladiť či kárať i vy!

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Alena Čermáková
  • Národnosť: slovenská
  • Knihu vydalo: IKAR
  • Počet strán: 303
  • Dátum vydania: utorok, 12 január 2016
  • Žáner: biografie
Čítané 704 krát

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.