sobota, 25 jún 2016 19:48

Utiekol som z Osvienčimu

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)

V 40. rokoch 20. storočia sa začal najväčší podvod na dôvere, aký kedy svet poznal. Do vyhladzovacích táborov začali prichádzať transporty so zmäteným nákladom, určeným na jediné – zlikvidovať bez zbytočných dôkazov.

Milióny ľudí (nielen Židov) bolo prevezených do rôznych tranzitných, a neskôr aj koncentračných táborov, kde ich mali naučiť pracovať ako civilizované ľudské bytosti, mali ich očistiť od židovských nerestí a mali pomáhať budovať novú a slušnú spoločnosť. Jedným z nich bol aj 17-ročný topoľčiansky rodák Walter Rosenberg, ktorý sa po neúspešnom úteku do Maďarska ocitol v pracovnom tábore v Novákoch, odkiaľ ho spolu s ostatnými „robotníkmi“ transportovali do Majdaneku, akejsi prípravky na osvienčimskú univerzitu, aby nakoniec v júni 1942 nastúpil na jednosmerný vlak, smer Osvienčim – Brezinka.

Ak si myslíte, že presne viete, čo sa so Židmi robilo v koncentrákoch, ako prebiehalo splynovanie a následná kremácia – verte, že máte len skromné informácie z rôznych filmov a kníh. Skutočnosť si nikto z nás nedokáže predstaviť ani v tých najfarbistejších snoch.

Spolu s tisícom ďalších nastúpil na jednosmerný vlak do Osvienčimu.

Pokiaľ neviete pochopiť, ako mohli spojenci dovoliť takéto neľudské, zverské správanie nacistov na nevinných ľuďoch, aj na ženách a deťoch, že ich vyčíňaniu nedokázali nijakým spôsobom zabrániť a vyčítate im ich ľahostajnosť – musíte si uvedomiť jedno: nikto o tom nevedel. Ani židovské obce, ktoré zoznamy transportovaných pripravovali, ani samotné obete. Nikto. A práve z dôvodu toho je dôležitá osobnosť Waltera Rosenberga, alebo meno, ktoré neskôr prijal – Rudolfa Vrbu a jeho súputníka, Alfréda Wetzlera. Boli to práve oni, ktorí si svojím odvážnym únikom z pekla nielen zachránili život, ale podali svedectvo o tom, čo sa v Osvienčime skutočne deje.

„Chrčivé chrápanie v stovke rôznych tónin. Ťažké, nepravidelné dýchanie a nezmyselné mrmlanie spáčov, ktorí ani vo sne nemohli uniknúť hrôzam dňa. Stonanie umierajúcich, prenikavé, desivé, neskutočné a nesúvislé blúznenie prechádzajúce z revu do šepotu, volajúce mená žien, detí a matiek, spriadajúce predstavy, ktoré v nich raz vyvolávali smiech, inokedy zasa plač. Neprinášalo to úľavu.“

Vrba nám podáva holú pravdu.

Správa Vrbu a Wetzlera síce s oneskorením, ale po rôznych nedorozumeniach a ťažkých peripetiách nakoniec takpovediac obletela svet a vďaka nej sa podarilo zabrániť vyvraždeniu milióna maďarských Židov, poslednej najväčšej židovskej komunity. Treba ho považovať za autentický dokument o priebehu, cieľoch a výsledkoch úteku dvoch mladých väzňov, ktorým išlo o viac, ako len zachrániť si holú kožu. Svojimi zážitkami a poznatkami sa pokúsili ovplyvniť mienku európskej verejnosti o prenasledovaní židovských občanov, iniciovať v antihitlerovskej koalícii vojenské alebo politické akcie na prerušenie tejto „akcie“ a u potenciálnych obetí vyvolať aspoň malé známky odporu. Čiže niečo, čo je vopred určené na jasný neúspech.

Čin Vrbu a Wetzlera si zaslúži obdiv, preto odporúčam prečítať si nielen ich tzv. Osvienčimské protokoly, ale aj samotnú Vrbovu biografiu. Ide o fascinujúce rozprávanie postavené na reálnom základe a podložené reálnymi dôkazmi. Vrba nefabuluje, neprikrášľuje, fakty nám ponúka také, aké sú. Podáva nám holú pravdu, pred ktorou si viacerí buď z pohodlnosti, alebo zo zbabelosti zakrývajú oči. Pretože Osvienčim alebo samotný holokaust nie je mýtus. Je to obrovský akt dehumanizácie spáchaný na bežnom obyvateľstve, ktoré malo ten „problém“, že bolo inej národnosti, vierovyznania, sexuálnej orientácie, alebo sa len odlišovalo od väčšiny. Aj keď je Vrbova biografia postavená na faktoch (vyhýba sa prezentovaniu vlastných názorov), stále ide o pútavé čítanie. Vzhľadom na závažnosť problematiky sa o príjemnom čítaní dá povedať len na základe štýlu, akým svoje memoáre Vrba spolu s britským novinárom Alanom Besticom spísal.

Detailné, strhujúce, nesentimentálne a drsné svedectvo.

„Samozrejme, musel som stráviť aj iné príučky, ktoré sa ma bezprostredne týkali. Zistil som, že aj tu platia zákony hierarchie a že niektorí si žijú ako aristokrati. Že existuje spoločenský rebríček, po ktorom sa dá stúpať nahor. Že tu vrie, tlie a vybuchuje nenávisť. Že tu prekvitajú ľúbostné aféry, dosiahnu vrchol a skončia sa. Že život v Kanade (sekcia väzňov, ktorí triedili osobné veci po ľuďoch z transportu) je v mnohom rovnaký ako všade inde. Nie je dôležité, kto si, ale koho poznáš.“

Rudolf Vrba svoje pamäti spísal v exile (jeho texty vznikali mimo Slovenska, čiže nepoznal tunajšie pramenné zdroje) začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia, teda v čase, kedy sa ani odborná európska literatúra prakticky nezaoberala problematikou prenasledovania a systematického vyvražďovania Židov počas druhej svetovej vojny. Je to podmienené aj tým, že verejnosť sa o túto problematiku začala zaujímať až počas mediálne prezentovanom súdnom procese s Eichmannom, resp. po následných súdnych procesoch s nacistickými pohlavármi.

Kniha Rudolfa Vrbu v žiadnom prípade nie je suchou učebnicou dejepisu. Ide o detailné, strhujúce, nesentimentálne a drsné svedectvo o živote väzňov po všetkých jeho stránkach vo vyhladzovacom tábore Osvienčim a o jeho vražednom mechanizme. Zároveň však slúži aj ako večná pripomienka toho, aby sme nezabudli. Nikdy.

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Rudolf Vrba
  • Národnosť: židovská
  • Knihu vydalo: Citadella
  • Počet strán: 504
  • Dátum vydania: štvrtok, 10 december 2015
  • Žáner: biografie
Čítané 2099 krát
Viac z tejto kategórie: « Robert Vano Anton Srholec »

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.