pondelok, 04 apríl 2016 12:28

Dievča so siedmimi menami

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)

Kórejská ľudová múdrosť tvrdí, že povaha kórejských ľudí je húževnatá a tvrdohlavá – sú majstri v prežití. Iné príslovie zas hovorí, že ak týchto ľudí hodíte doprostred oceána, nájdu si svoju cestu na suchú zem. Hjon-so Leeová je živým príkladom pravdivosti týchto tvrdení.

O Severnej Kórei počúvame mýty, odkedy ju začíname registrovať. Že v každej domácnosti musia byť umiestnené portréty veľkých vodcov, že mozgy Severokórejčanov sú odmalička vymývané bludmi o tom, ako Severná Kórea vznikla, o svinských kapitalistoch, o tom, že Severná Kórea je tou najlepšou krajinou na svete, len jej nikto nerozumie...

To, čo západnému svetu pripadá pritiahnuté za vlasy, je v Severnej Kórei bežné.

Hjon-so sa v Severnej Kórei narodila a tu spolu aj so svojím bratom, rodičmi a príbuznými vyrástla. Tušíte správne, meno Hjon-so je jej siedme. Menili jej ho, alebo bola neskôr nútená meniť si ho sama v závislosti od životnej etapy, v ktorej sa dobrovoľne i menej dobrovoľne nachádzala. U nás je zvykom dostávať meno po narodení a až na pár výnimiek sa nám do smrti nezmení. Reč je, samozrejme, o krstnom mene, ktoré nám spolu s priezviskom dávajú naši rodičia. Pri Hjon-so však tento úzus neplatí.

Čudovali by ste sa, ale aj detstvo v Severnej Kórei môže byť harmonické. To, čo západnému svetu pripadá pritiahnuté za vlasy, je v tejto ázijskej krajine bežné. Rovnaké účesy, topánky na prídel, identické oblečenie? Nič nezvyčajné. Ak vás ubíja vaša každodennosť, máte pocit, že žijete v nekončiacom sa stereotype – zájdite do Severnej Kórey. Tam výraz stereotyp nadobúda pravý zmysel. Už malé deti sú po škole nútené sa stretávať, nemôžu byť samy, stále musia niečo v skupinách vykonávať, diskutujú o tom, ktoré z nich sa nespráva v súlade s pravidlami, porušuje zabehnuté pravidlá správania sa (a nehovorím o nesprávnom type prezuviek alebo ohadzovaní sa špongiou počas prestávok, ako by to bolo napr. v našich končinách), musia sa navzájom obviňovať, pretože kto niekoho neobviní – sám sa stáva podozrivým (a, samozrejme, spolu s ním aj celá jeho rodina).

Deti citlivo vnímajú dennodenný strach rodičov.

„Mnohí to búrlivo a absolútne odmietali. Nedokázali prijať skutočnosť, že základný článok viery nášho štátu – ktorému verila väčšina Severokórejčanov – bola úmyselná lož. Ešte aj pre tých, ktorí vedeli, že Severná Kórea bola od základu skazená, bola veľmi ťažké prijať pravdu o vojne. Znamenalo to, že všetko ostatné, čo sa učili, bolo klamstvo. Slzy, ktoré prelievali každého 25. júna, celé desaťročia vojenskej služby, všetko to extrémne nasadenie vo výrobe nemalo zmysel. Stali sa súčasťou lži. Akoby niekto anuloval ich život.“

Hjon-so, no i veľa jej rovesníkov si počas svojho dospievania uvedomujú skostnatenosť podmienok, v akých žijú, že možno nie je všetko len biele (najmä keď sa dostanú k zakázaným filmom z prostredia Južnej Kórey alebo Číny), že takýmto spôsobom žiť nechcú. Citlivo vnímajú dennodenný strach rodičov, že niekto môže v ich dome objaviť niečo, čo by nemali vlastniť, alebo že sa portréty vodcov zaprášia, či nebodaj poškodia a následkom toho sa dostanú do trestaneckého tábora.

Rovnako nepovažujú za správne z ničoho nič naraziť na verejnú popravu, takpovediac na každom kroku. Otvoriť ústa by sa rovnalo smrti. Najjednoduchšie je splynúť s davom, pri pašovaní (bez ktorého sa Severokórejčan len ťažko zaobíde) dávať veľký pozor a nepodceňovať suseda. Každý preto nosí masku, ktorú však môže nechať skĺznuť len na vlastné riziko. Pre Hjon-so bol pomyselnou poslednou kvapkou hladomor, zúriaci v 90. rokoch – stovky mŕtvych ľudí, detí, voľne ležiacich na uliciach. Jej rozhodnutie prekročiť hranicu a nelegálne sa dostať do Číny však pre ňu znamená, že sa už nikdy nemôže vrátiť späť, že ohrozí rodinu a v tom najhoršom prípade ju odsúdia za zradu.

Pomyselnú masku môže Severokórejčan nechať skĺznuť len na vlastné riziko.

„Diktatúry sa môžu zdať silné a jednotné, ale vždy sú slabšie, ako pôsobia. Riadia sa rozmarmi jediného človeka, ktorý nemôže vychádzať z bohatstva diskusií a debát, ako to robia demokracie, pretože vládne prostredníctvom teroru a jediná povolená pravda je jeho vlastná. Napriek tomu si nemyslím, že Kim Čong-unova diktatúra je taká slabá, aby v dohľadnom čase padla. Žiaľ, ako povedal historik Andrej Lankov, režim, ktorý je ochotný zabiť toľko ľudí, len aby zostal pri moci, má tendenciu zostať pri moci veľmi dlho.“

Dievča so siedmimi menami je pútavým biografickým príbehom, ktorý netreba obísť alebo nechať nepovšimnutý. Čítanie o živote v Severnej Kórei z pohľadu Hjon-so vám bude vyrážať dych svojou absurdnosťou či nezmyselnou krutosťou. Budete krútiť hlavou nad tým, ako môže jeden človek tak zadubiť jeden národ. No zároveň obdivovať jeho taktiku a zmysel pre fantáziu. Pretože také fantazmagórie môže vymyslieť buď človek geniálny, alebo blázon. Osobne sa prikláňam k druhej možnosti.

Príbeh Hjon-so ma nadchol. Obdivujem jej odvahu, s akou sa dokázala vzoprieť režimu, aj keď „len“ v podobe úteku, neustáleho strachu z vyhostenia alebo hrozby trestu pre jej rodinu. To, že má tvrdú náturu dokázala veľakrát. Nikdy sa nevzdala, vždy sa akýmsi spôsobom znovu postavila na nohy a nie, nemyslite si, žiadnemu šťastiu za to neďakuje. Je obdivuhodné, že svoj strach dokázala skryť za boj proti neprávostiam páchaných na Severokórejčanoch, že o problémoch a lžiach, tak premyslene a presne dávkovaných, dokáže hovoriť, a že aj vďaka nej sa svet môže dozvedieť o zverstvách „vládnucej dynastie“.

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Hyeonseo Lee
  • Národnosť: severokórejská
  • Knihu vydalo: IKAR
  • Počet strán: 400
  • Dátum vydania: utorok, 26 január 2016
  • Žáner: biografie
Čítané 1276 krát

Napíšte komentár