štvrtok, 28 január 2016 23:36

Bezosudovosť

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)

V koncentračnom tábore ľudia stratia meno a zmenia sa na nepoznanie. Dokonca sa tam dá za istých okolností aj nudiť, ako tvrdí hlavný hrdina. Rozbehnutá mašinéria teroru spôsobí, že jedinci podľahnú akémusi stavu infantilnosti, veria, že je to dané. Preto sa pohľad pätnásťročného mladíka zdá naivný a miestami až vtipný či cynický.

Predstavte si, že máte pätnásť rokov a ešte len objavujete svet, spoznávate svoje prvé dievča, zažívate dôvernosti, a tak svet dospelých ide trochu mimo vás. Okolo síce zúri vojna, no vás sa to týka len veľmi málo, v podstate ešte študujete. Ale ani to nemá dlhé trvanie, onedlho dostanete vysvedčenie v predstihu a zaradia vás do pracovného pomeru. Lebo ste Žid. Hlavný hrdina svoju žltú hviezdu berie ako niečo, čo je dané, keďže ju treba vidieť, tak ju neskrýva.

Neobviňuje nikoho, ani pekára, ktorý mu za prídelové lístky odkrojí o pár desiatok gramov chleba menej. Chápe, prečo nemá rád Židov. Musel by mať totiž nepríjemný pocit, že ich klame, ale keďže koná z presvedčenia, jeho činy vedie idea. 

Hlavný hrdina svoju žltú hviezdu berie ako niečo, čo je dané, keďže ju treba vidieť, tak ju neskrýva.

Kniha Bezosudovosť začína priamym vhodením do deja kde sa protagonista lúči s otcom, ktorý musí odísť do pracovnej služby. No mladý všetko berie akosi z odstupu. Aj nákup otcovho batohu, ešusu a iných prepotrebných vecí, celé to chystanie, obed a lúčenie sa s rodinou. Prekvapí ho len modlitba, nepozná židovské zvyky, no prispôsobí sa a zároveň cíti, akoby si ňou splatil akýsi dlh. 

Celej knihe v podstate dominuje pohľad mladého chlapca. Taký ten tínedžerský postoj: vážení, veď mňa sa to v podstate ani netýka, a navyše, je tu trochu aj nuda, keď sa preberajú dospelácke veci (napr. keď otec dáva cennosti do úschovy nežidovi). V podstate sa cíti zahanbený, keď si dvaja dospelí, otec i macocha, pri obede prejavia city a hlboko sa zadívajú do očí. Neuvedomuje si, že otca možno vidí naposledy. Alebo práveže uvedomuje, no tie slzy prídu až neskôr. A takisto aj zaradenie do práce berie ako niečo, čo bolo určené a nebúri sa. Dochádza do továrne spolu s ostatnými mladými chlapcami z mesta.

Na koncentračný tábor sa nedá zvyknúť. No aj tak v ňom dokáže nájsť niečo krásne.

No a potom príde ten zvláštny deň, keď ho spolu s ďalšími vydelia z autobusu a nechajú ich čakať dlho, predlho. Až ich nakoniec odvedú na železnicu, zavrú do vagóna a odvezú do tábora. Na koncentračný tábor sa nedá zvyknúť. No aj tak v ňom dokáže nájsť niečo krásne. Citlivo vníma rovné cestičky medzi barakmi, uhrabaný štrk, či kvety nasadené v záhonoch, alebo stromy za plotom. Naivne verí, že ak sa bude snažiť, bude sa mu dariť, a práca ho oslobodí. Dúfa v lepšie zaradenie do pracovného tábora.

Veď aj tam, pri komínoch, bolo v prestávke medzi mukami čosi, čo sa podobalo na šťastie. Každý sa pýta iba na útrapy a ‚hrôzy’, no pre mňa bude práve tento zážitok najpamätnejší. Áno, o tomto, o šťastí v koncentračných táboroch by som im mal najbližšie porozprávať, ak sa ma budú pýtať. Ak sa vôbec budú pýtať. A ak naň aj sám nezabudnem.” 

Zdá sa to ako sen, zlý sen, no náš hrdina sa len sústredí na ďalší krok, a na ten ďalší a ďalší, a táto túžba žiť ho posúva ďalej. Dôležité je neopúšťať sa, lebo nejako bolo a nejako bude. Je mladý a zdravý a myslí si, že vydrží, že sa nezmení. No dospieva. Rýchlo a kruto. Ako sa zmení mladý chlapec na ľudskú trosku? Postupne môže za to menej jedla, vysiľujúca práca, dril, choroby. Bežné veci ako sú topánky či čistá voda, ostávajú za plotom. Vyzlečený donaha sa stane len nahraditeľným číslom.

Ako sa zmení mladý chlapec na ľudskú trosku? Vyzlečený donaha sa stane len nahraditeľným číslom.

„Do nových vecí sa zo začiatku púšťame všade, dokonca aj v koncentračnom tábore, s dobrým úmyslom – aspoň ja určite. Zatiaľ stačí, aby som bol dobrým väzňom a budúcnosť prinesie ostatné – toto bol v podstate môj názor, naň som staval spôsob svojho prežitia, mimochodom, ako všetci ostatní.”

Udalosti popisuje ako nezávislý pozorovateľ, kde podrobne analyzuje hierarchiu v tábore, vypočíta pravdepodobnosť, s akou by ho mohli poslať do plynu, a aj ako prežíva. Priatelia sa mu vzdaľujú, stávajú sa z nich tiene a potom už len spomienky. A napriek tomu nájde podporu tam, kde by ju nikdy nečakal, kde si myslel, že tam sa chodí len zomierať. V nemocničnej izbe, ktorá je len o malý stupienok lepšia ako baraky, nachádza nádej trochu jedla, prikrývku či posteľ, a  najmä tak potrebnú lekársku starostlivosť. Dostáva sa mu opatery a vytiahnu ho z objatia smrti. Táto štipka ľudskosti sa stáva cieľom tichej vzbury lekárov a ošetrovateľov proti väzenskému režimu. Je to ich spôsob, akým bojujú a ako sa nevzdávajú ani tí, ktorí na tomto desivom mieste prežili šesť alebo až dvanásť rokov. Ak zachránia aspoň jediného väzňa, aj to sa počíta.

Autor neobviňuje ani väzniteľov, ani spoluobčanov, ktorí podporovali vtedajší režim v Maďarsku, a práve táto skutočnosť robí z Bezosudovosti tak ľudsky úprimnú a zároveň hrôzostrašnú výpoveď. Navyše, keď si uvedomíme, že Kertész sám prežil podobný osud a tento román tvoria autobiografické spomienky na koncentračné tábory Osvienčim, Zeitz a Buchenwald, kde bol väznený ako 15-ročný na sklonku leta 1944, tak všetko dostáva príchuť popola. Jeho spoveď, úprimná až detsky naivná, je v priamom kontraste s realitou, ktorej musel ako chlapec čeliť. Nestráca však to najhlavnejšie chuť žiť a byť šťastný.

Naučme sa byť šťastní tu a teraz.

„... prečo nechcete uznať, že keď jestvuje osud, nie je možná sloboda, no keď je sloboda, pokračoval som čoraz rozohnenejšie, tak nejestvuje osud, a vtedy zastavil som sa, ale iba aby som sa nadýchol vtedy sme osudom my sami...”

Po návrate domov sa však chlapec stretáva s nepochopením. Kto je obeť a kto je vinník? Začlenenie do rozbitej spoločnosti však už nie je opísané na stránkach tejto knihy, ale voľne na ňu nadväzujú ďalšie autorove publikácie (napr. Kaddiš za nenarodené dieťa a iné).

Imre Kertész, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru za rok 2002, neukazuje na nikoho prstom. Svojím dielom však odkazuje, že osud máme vo vlastných rukách. Nedovoľme, aby sa z nás stali utláčatelia či utláčaní, poznajme minulosť a poučme sa z nej, aby sa nevrátila bezosudovosť čísiel z táborov smrti. Naučme sa byť šťastní tu a teraz. 

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Imre Kertész
  • Národnosť: maďarská
  • Knihu vydalo: Slovart
  • Počet strán: 212
  • Dátum vydania: pondelok, 03 január 2000
  • Žáner: biografie
  • Poznámka: Imre Kertész získal za román Bezosudovosť v roku 2002 Nobelovu cenu za literatúru.
Čítané 1413 krát
Michaela Töröková

Čítam, keď mám čas. A niekedy aj keď nemám. 

parvitaska.blogspot.sk
Viac z tejto kategórie: « Arthur & George Mrs. Poe »

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.