piatok, 25 december 2015 18:07

Potopení a zachránení

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Je iné čítať hrôzostrašné príbehy, na konci ktorých knihu jednoducho zatvoríme a v duchu sa tešíme, že nič podobné sa v skutočnosti nestalo. Je však iné čítať hrôzostrašný príbeh, ktorý bol kedysi skutočnosťou. Takto knihu zatvoríme a nikdy na tú hrôzu nezabudneme.

Primo Levi je taliansky spisovateľ, ktorý patrí medzi tých málo „zachránených“, ktorí sa po väznení v koncentračnom tábore dostali na slobodu. Hoci ho táto krutá rana poznačila na celý život, po oslobodení sa rozhodol písať pamäti a zachytiť všetky neľudské veci, ktoré sa diali v 40-tych rokoch v osvienčimských lágroch, kde aj on sám prežil jeden rok. Hrôza, o ktorej sa len ťažko číta, no ešte ťažšie píše. Predovšetkým vtedy, ak za špičkou pera sedí niekto, kto si túto hrôzu prežil.

Levi pripisuje svoje prežitie zhode viacerých šťastných náhod. Vďaka dostatočnej znalosti nemčiny rozumel rozkazom dozorcov a pred príchodom ruských vojakov ochorel (dostal šarlach), preto ho nechajú napospas osudu, čo mu paradoxe zachránilo život, lebo ostatných väzňov, tých „zdravých“ posielajú do Buchenwaldu a Mauthausenu a tu takmer všetci prídu o život.

Hrôza, o ktorej sa len ťažko číta.

Opisoval dennodenné ponižovanie, ťažkú prácu a neľudské podmienky, v ktorých museli žiť. Či lepšie povedané - pomaly umierať?

„Naše dni boli od úsvitu do tmy vyplnené hladom, únavou, zimou, strachom a miesto na úvahy, myšlienky a city vôbec neostalo. Znášali sme špinu, promiskuitu, degradáciu a trpeli sme tým oveľa menej, než by sme boli trpeli v normálnom živote, lebo náš morálny meter sa zmenil. Navyše sme všetci kradli: v kuchyni, v továrni, v tábore...“

Napriek udalostiam, ktoré Levi prežil, veril v humanitu a v ľudstvo a k životu pristupoval s optimizmom. Jeho smrť, údajne samovražda, preto vyvolala v mnohých otázky. Niektorí to brali ako zradu posolstva, ktoré sa snažil podať, no dodnes nevieme či išlo skutočne o samovraždu, alebo nie. Každopádne, jeho dielo je skutočným autobiografickým svedectvom hrôz 40-tych rokov minulého storočia, v ktorých približuje a opisuje všetky aspekty tohto historického obdobia.

Zlikvidovaní museli byť všetci!

Opisuje napríklad aj samotnú hierarchizáciu v rámci táborov, lebo ani tu si nikto nebol rovný.

„Zvláštny oddiel – išlo o sku­pinu väzňov, ktorí mali na starosti poriadok medzi novými väzňami, ktorí mali byť odvedení do plynových komôr, vyberať mŕtvoly z komôr, vytrhávať zlaté zuby zo sánok, strihať ženské vlasy, odnášať a triediť šaty, topánky, obsah batožín, odvážať telá do krematórií...“ Paradoxné však je, že všetky zvláštne oddiely, ktoré sa tu striedali, museli byť tiež zlikvidované, pretože videli a vedeli veľa.

Samému autorovi pomáhali spomienky na umenie, na Danteho a iné veci, ktoré si predtým zvykol vychutnávať. Levi, ako neveriaci človek, opisuje aj časť života v lágri, keď si skutočne myslel, že o chvíľu umrie. Tu sa skoro utiekal k modlitbe, no povedal si, že keby prežil, hanbil by sa za to. Život v Osvienčime (alebo skôr vysychanie života) bolo ťažké najmä pre intelektuálov, pretože ich mučili vlastné myšlienky, vlastná skúsenosť, poznatky a vedomosti. Smrti sa tu však nevyhol takmer nikto, bez ohľadu na to či bol študovaný, alebo nie. „Smrť v Osvienčime bola triviálna, byrokratická, každodenná. Nik ju nekomentoval, neutešovali ju slzy. Zoči-voči smrti, zoči-voči návyku na smrť mizla hranica medzi kultúrou a nekultúrou.“

Kniha je napísaná jednoducho, no už ťažšie sa prijíma. Ťažko do seba dostanete niektoré fakty a udalosti, veď predsa to nemôže byť pravda... a aj napriek tomu bola. Ostane vám ťažko na srdci a vnútorne bojujete, či máte v čítaní vôbec pokračovať.

O nič ľahšie to nemali ani ženy!

O nič ľahšie to nemali ani ženy! Namiesto kvetov a dobrých slov, ktorých sa im v dnešnej dobe dostane, si museli prejsť peklom a ťažkou prácou. Často nezmyselnou. Pri čítaní zalapáte po dychu a je úplne zbytočné predstaviť si samého seba v podobnej situácii. 

„Ženy museli lopatami prehadzovať piesok v du­nách: pod júlovým slnkom musela každá deportovaná prehadzovať piesok zo svojej kopy na kopu svojej susedy vpravo, pekne dokola, bez cieľa a bez konca, lebo piesok sa vracal tam, odkiaľ prišiel.“

Ak vás zaujíma obdobie vojny a chcete pohľad odlišný od toho, ktorý vám poskytne učebnica dejepisu, určite siahnite po tejto knihe. Zavedie vás aj do čias, ktoré nastali po tom, čo sa autor vyslobodil z tohto väzenia. A hoci vás z Potopení a zachránení zamrazí na chrbte, donúti vás zamyslieť sa nad jednoduchosťou doby, v ktorej dnes žijeme. Každá nespravená skúška, neodovzdaný projekt v stanovenom dedline či nezmyselné partnerské nezhody sa zrazu budú zdať tak banálne a zbytočné... Veď aj sú!

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Primo Levi
  • Národnosť: talianska
  • Knihu vydalo: AGORA s.r.o.
  • Počet strán: 183
  • Dátum vydania: streda, 01 január 2003
  • Žáner: biografie
Čítané 677 krát
Viac z tejto kategórie: « Dívaj sa na hviezdy Kráľ Paríža »

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.