štvrtok, 17 december 2015 22:37

Dívaj sa na hviezdy

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(8 hlasov)

Ak sa na hodine dejepisu dozviete, že Židov spaľovali a vyvražďovali, zoberiete to ako smutný fakt a idete ďalej. Ak si však prečítate spomienky dieťaťa, ktoré prežilo holokaust, budete neveriacky krútiť hlavou a hanbiť sa za celý rod Homo sapiens sapiens. Táto bolestivá a pravdivá kniha by mala byť v kategórii povinné čítanie! Snáď by boli ľudia... ľuďmi.

Chcem sa vyhnúť akejkoľvek patetickosti a zachovať obrovskú úctu tejto knihe i histórii, ktorá je taká absurdná a taká trpká. Nebudem však preháňať, keď poviem, že som pri čítaní zmáčala každú stranu slzami. Každú.

„V tom týždni zbili pres opapu, uväznili otecka a z mamičky sa stala celkom iná žena. V tom týždni sa mi skončilo detstvo. Raz a navždy som sa prestala dívať na svet nevinnými očami.“

A bohužiaľ, je mi do plaču i teraz. Holokaust, násilné vyvražďovanie etnických, náboženských či politických skupín, navždy pošpinil ľudstvo. Povedzte mi, aký zvrátený rod vytvorí koncentračné a vyhladzovanie tábory, aby v ňom deti, matky, mužov či starých držal v pasci ako otrokov? Na raňajky totálne zriedená káva, na večeru jeden krajec suchého chleba. Vychudnutí, vyziabnutí, z očí vyhasnutá akákoľvek známka života, nútení ťažko pracovať a byť pritom odtrhnutí od svojej rodiny. Od svojich najbližších. Niektorí sa zo zúfalstva dobrovoľne hádzali o vysoký, ostnatý, elektrický plot, ktorý ich držal vo väzení. Často si kládli otázku, ktorá rezonovala v mysli i hlavnej hrdinke – „Je osud, ktorý nás čaká, horší ako smrť?“

„Tá cesta sa nám zdala nekonečná. Starí a chorí umierali v náručí svojich blízkych. Ešte pár dní a aj my by sme boli zahynuli. Náhle vlak zastal. Nepríjemný pach ľudských výkalov prerazil iný, ešte odpornejší smrad. Ktorýsi muž nadvihol Martu k zamrežovanému okienku. ,Povedz nám, dievčatko, čo tam vidíš?´ ,Vysoké komíny,´ odvetila Marta. ,A valí sa z nich strašne veľa dymu.´“

Celkový počet obetí holokaustu sa odhaduje na 12 až 16 miliónov, z toho zhruba 6 miliónov Židov. Mám chuť kričať.

Eva Slonimová (za slobodna Weissová) je rozprávačkou príbehu. Okrem iného je i ženou, ktorej detstvo vzali nacisti. Tí nacisti vzali detstvo i jej ďalším deviatim súrodencom a jej rodičov obrali o všetko, o čo mohli. Prenasledovanie Židov dosiahlo obludné rozmery. Celkový počet obetí holokaustu sa odhaduje na 12 až 16 miliónov, z toho zhruba 6 miliónov Židov. Mám chuť kričať.

Spomínaná Eva nám teda vyrozpráva pravdivý príbeh, ktorý má navždy vytetovaný v svojej koži, rovnako ako jej tam naveky zostane i číslo, ktorým ju Nemci označkovali. Stratila meno, stratila identitu, stala sa jedným nezaujímavým číslom v dave. Zaujímavé na tejto knihe však je, že nie je celá venovaná času strávenému v Osvienčime. Polovica knihy sa venuje práve Evinmu životu predtým, keď ešte boli urodzená, bohatá a vzdelaná rodina a zaznamenáva i celý priebeh deportácie Židov. Schválne, viete si predstaviť, že by k vám z večera do rána niekto prišiel a obral vás o majetok? Veľký dom by bol minulosťou, váš obchodík by bol minulosťou. Toto arizovanie sa dotklo i Evinej rodiny. Zo dňa na deň nemali nič materiálne a museli sa vzdať i emocionálneho puta, rodina sa rozdelila do dvojíc a rozpŕchla sa po svete v snahe vyhnúť sa deportácii.

Ako budete prevracať jednotlivé stránky, budú sa vás zmocňovať rôznorodé emócie. Napriek tomu, že sa nad celou biografiou vznáša oblak strachu, vy budete cítiť viac. Okrem súcitu, ktorý som pociťovala, sa u mňa vystriedal i pocit krivdy, smútku, bolesti a hanby. Kto mi zodpovie na moje otázky? No tak kto? Hľadela som z okna električky a pregĺgala slzy pri pomyslení, že ľudia boli prevážaní ako dobytok v tme a so svojimi výkalmi pod nohami. Prečo? Trpela som pri čítaní toho, ako nacistický lekár Mengele vykonával na väzňoch ukrutné pokusy. Prečo? Nemohla som sa zmieriť s tým, že dospelý muž kopal a hádzal o stenu malé dievčatko len preto, lebo bola Židovka. Prečo? Prečo? No tak, preboha, prečo?! Boh predsa musel počuť bolesť, nárek a prosby toľkých ľudí...

No tak, preboha, prečo?! Boh predsa musel počuť bolesť, nárek a prosby toľkých ľudí...

Jedna vec ma zarazila. Necítila som nenávisť. Som totiž natoľko uvedomelá, že mi bolo jasné, že ak by som nenávidela, ničím by som sa nelíšila od tých zakomplexovaných, nacistických chudákov. Obrovským pozitívom tejto knihy bolo, že príbeh rozpráva Slovenka a opisuje nešťastie, ktoré sa dialo v uliciach Bratislavy. Pridáva to príbehu na autenticite, pretože ak čítate, že utekala pred smrťou po Kapucínskej ulici a na druhý deň po tej ulici kráčate do práce, uvedomíte si, aký ste vlastne šťastný človek, pretože vás nikto neprenasleduje. Tiež príbeh nesie i posolstvo do budúcna. V časoch, keď všetci nenávidia imigrantov, lebo sú presvedčení, že všetci, ale že naozaj všetci sú rovnakí a zabijú, okradnú či znásilnia, neurobíte nič lepšie, ak siahnete po tejto knihe. Ľudia akútne potrebujú dávku tolerancie. Posudzujte človeka ako jednotlivca a nie ako národ!

Negatívom tejto knihy bol jej rozsah. Stránky mali nastavené dosť široké okraje, takže textu na listoch nebolo veľa. Napriek tomu, že čítanie bolo obohacujúce po vedomostnej stránke i po emocionálnej, tak skoro nesiahnem po knihe tohto typu. Je to totiž náročné a práve preto sa mi žiadalo viac deja, viac zážitkov a viac podrobností v tomto titule.

Pustiť staršieho človeka v autobuse sadnúť si či tolerovať cudzincov je to najmenej, čo môžeme urobiť preto, aby sme sa očistili z hriechov minulosti ako ľudský druh.

Dívaj sa na hviezdy je nielen názov knihy, ale bolo to i heslo, ktoré mala Eva dohodnuté s rodičmi. Nech boli kdekoľvek na svete a zažívali hocičo, stačilo sa pozrieť na hviezdy a boli opäť spolu. Domnievam sa, že práve TO držalo všetky obete pri živote. Nádej. Nádej, že sa to raz skončí. Malé deti neustále fantazírovali, že nastane koniec nočnej mory, pustia ich a pred bránami tábora smrti ich budú čakať rodičia, ktorí ich vezmú na ruky a dostanú od nich samé dobré lízanky. A i keď koniec nastal a jedného dňa sa brány tohto pekla otvorili, deti pred nimi nečakal nik. Buď boli ich rodičia mŕtvi, alebo museli podstúpiť ďalšiu zaťažkávajúcu skúšku, kým sa s nimi stretli.

„Boli sme slobodní, naša sloboda však mala príchuť strachu. Mohli sme robiť, čo sme chceli, no odpoveď na otázku, čo by sme mali urobiť, neprichádzala. Moril nás príšerný hlad. Mnohí z nás sa rozbehli do skladov s jedlom a hltavo sa napchávali. Ja som bola taká slabá, že som nezvládla ani to. S Martou sme sa vrátili do baraku a ľahli si spať. Na druhý deň bol tábor posiaty telami tých, čo sa na smrť prejedli.“

Kniha plná bolesti, pravdy, zrady a strachu. Verím, že s vami pohne a nastaví vám zrkadlo. Pustiť staršieho človeka v autobuse sadnúť si či tolerovať cudzincov je to najmenej, čo môžeme urobiť preto, aby sme sa očistili z hriechov minulosti ako ľudský druh.

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Eva Slonimová
  • Národnosť: slovenská/austrálska
  • Knihu vydalo: IKAR
  • Počet strán: 208
  • Dátum vydania: štvrtok, 01 január 2015
  • Žáner: biografie
Čítané 1012 krát

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.