utorok, 01 december 2015 15:14

My deti zo stanice ZOO

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(4 hlasov)

Jednou z veľkých chýb rodičov pri výchove detí je, že si stále niečo nahovárajú. Tvrdenia, veď to je ešte dieťa alebo deti také veci nerobia, však nie vždy obstoja. Nechcú si pripustiť, že aj ich dieťa môže mať problémy, že aj v ich rodine môže patriť dcéra alebo syn k mladistvým závislým od drog.

Christiane patrila k problematickej mládeži konca 70. rokov v Západnom Berlíne. Spoločnosť sa vyrovnávala s vlastnými problémami, a tak nevedela zabrániť prísunu tvrdých drog v podstate na akékoľvek miesto. Drogy asi nikdy neboli také dostupné ako v tomto období. Človek sa k nim mohol dostať prakticky kedykoľvek a kdekoľvek. Stačilo mať 40 mariek (na dnešné pomery cca 20 eur) a štvrtka polky (čiže jedna dávka) bola vaša. Jedna dávka na jeden deň, potom dve dávky do dňa atď., a to už bol len krok od totálnej fyzickej závislosti od háčka, tvrdých absťákov, opakovaných a k ničomu nevedúcich odvykaní, prostitúcii (ženskej i mužskej) – to sme už na samom dne heráckej scény. Riešenie v mnohých prípadoch spočívalo len v zlatej strele. Šľahnúť si a mať definitívny pokoj.

„Nebolo to teda tak, ako sa píše v novinách, že zlý herák alebo díler úmyselne prinútil chúďatko dievčatko pichnúť si. Vlastne nepoznám nikoho, kto by to urobil proti svojej vôli. Väčšina príde k háčku celkom sama, keď je už na to zrelá tak, ako som bola aj ja.“

Riešenie spočívalo aj v zlatej strele – šľahnúť si a mať pokoj.

Christiane sa do Západného Berlína s rodičmi presťahovala z vidieka. Na vidieku si deti mohli robiť, čo sa im zachcelo, v meste však platili prísne a v mnohých prípadoch nezmyselné zákazy. Deti nesmeli nič. Mali k dispozícii pieskovisko a hotovo. Uvoľnenie nastalo, keď začala chodiť do evanjelického „Domu stredu“, čo bolo miesto stretnutia mládeže z berlínskej štvrte Gropiusstadt, kde Christiane vyrastala. Všetci mládežníci sa tam stretli s ľahkými drogami, čo v tej dobe zakázané nebolo, akurát vedúci „Domu stredu“ mladých upozorňovali, že hašiš ani LSD nie sú pre nich dobré. Odtiaľ bol len krok k heroínu, od ktorého bola s menšími prestávkami závislá viac ako dva roky. Zažila všetko, ako pravá „stará heráčka“. Posledné zvyšky sebaúcty nechala na „baby-stope“ v Kurfürstenstrasse, kde sa so svojimi kamarátkami predávala za pár mariek.

Môžete hneď odpísať rodinu, že kvôli nefungujúcej jednotke spoločnosti mladí vyhľadávali všetko nové, i keď nie vždy to správne. Že je to hlavne vina rodičov, pretože sa o deti nestarali. Nemusí to však byť nevyhnutne pravda. Rodičia alebo rodina sama nevedela, ako zvládnuť problém svojich blízkych. Chceli pomôcť a robili všetko pre to, aby deti stiahli ešte z kratšej cesty. Žiaľ, takmer všetko, čo robili pre záchranu svojich detí, i keď to mysleli len dobre, veci ešte viac komplikovalo. Nevedeli totiž, ako im pomôcť. Nikto to nevedel. Zdá sa neuveriteľné, že príslušné orgány vzniknutú situáciu s prudkým nárastom drogovo závislej mládeže vo veku od 12 do 15 rokov zametali takpovediac pod koberec. Nevedeli si s nimi poradiť.

Posledné zvyšky sebaúcty Christiane zanechala na „baby-stope“.

Neuveriteľné je aj to, že pre túto kategóriu neexistovali žiadne liečebne ani drogové poradne. Aj pre starších bolo diagnostických centier minimum, čakacia doba bola aj vyše dvoch mesiacov – za ten čas mnohí tínedžeri zomreli. Boli to ešte deti a ich rodičia ani ony samy sa so svojimi problémami nemali na koho obrátiť. Nemocnice ich nechceli prijímať, ani pri očividnej hepatitíde, pretože neboli špecializované na narkomanov. Buď sa mohli liečiť samy (zväčša neúspešne), alebo byť hospitalizovaní na psychiatrii, prípadne jednoducho zomrieť.

My deti zo stanice ZOO je autobiografiou Christiane F. (vlastným menom Christiane Vera Felscherinow), ktorá prvýkrát vyšla v Hamburgu v roku 1978. Vznikla ako séria reportáží žurnalistov Horsta Riecka a Kaia Hermanna, ktorí dva mesiace počúvali životný príbeh mladej narkomanky Christiane, postupne ich uverejňovali v časopise Stern, kde sa články stretli s veľkým úspechom a viedli nielen k vydaniu knihy, ale aj k odtabuizovaniu otázky drogovo závislých mladistvých vo veku 12 až 15 rokov. Do rozprávania vstupujú reakcie jej mamy, vyšetrovateľov a psychológov.

„Nevedela som ani, prečo som mala taký strach z umierania. Hlavne z toho, že umriem sama. Heráci umierajú sami. Väčšinou na smradľavom záchode. A ja som chcela fakt zomrieť. Vlastne som na nič nečakala. Nevedela som, prečo som na svete. Ani predtým som to nikdy poriadne nevedela. Ale prečo je herák na svete? Len preto, aby zničil všetkých okolo seba? V to popoludnie som myslela na to, že by som mala umrieť už len kvôli mame.“

Dodnes je kniha najmä v Nemecku považovaná za „bibliu teniskovej generácie“, ktorú si prečítalo viac ako dvadsať miliónov Nemcov. Christiane F. však úspech jej biografie nepriniesol takmer nič pozitívne. Získala za ňu milión mariek a dodnes jej každý mesiac chodia tantiémy, čo je pre recidivujúcu narkomanku len ľahšia cesta, ako sa dostať k drogám. Ďalším negatívnym trendom bolo, že mladiství začali stanicu ZOO uctievať takmer ako pútnické miesto, napodobňovali oblečenie, správanie i životný štýl postáv z knihy. Čo malo pôsobiť ako varovanie a výstraha pred nežiaducimi následkami fetovania, stalo sa akýmsi receptom na vzrušujúci život.

My deti zo stanice ZOO sa stalo akýmsi receptom na vzrušujúci život.

Christiane bola dva roky vo svojej ranej mladosti úplne mimo. Sama si nevedela, no ani nechcela pomôcť. Je si vedomá, že neviedla najlepší život, že to nebol jej svet a niekde urobila chybu, no jedným dychom dodáva, že to bol jej život.

Christiane nám svoj príbeh podáva triezvo, neospravedlňuje sa a je dokonca pripravená prijať zúčtovanie za svoj život s drogami, niesť následky za svoje konanie. A to nielen pre vážne zdravotné problémy. Nepreháňa, nezahmlieva, neospravedlňuje sa. Vyjadruje sa na rovinu, neklame. Ukazuje nám život narkomana so všetkým, čo k nemu patrí. Sprostredkúva nám pohľad na nemeckú spoločnosť na prelome 70. a 80. rokov, na nefungujúci a byrokratický systém, ktorý zatvára oči pred problémami, nevie si s nimi adekvátne poradiť. Ukazuje tak odvrátenú stranu Nemecka.

Ani po rokoch kniha nestráca na autentickosti a aktualite, aj teraz dokáže človeka zamraziť, keď číta o deťoch zomierajúcich na predávkovanie na verejných toaletách. Kniha je predovšetkým mementom toho, kam až môžu prerásť neriešené problémy, a mal by sa ňou prehrýzť každý, kto si myslí, že v jeho meste či v jeho blízkosti predsa žiadna stanica ZOO neexistuje...

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Christiane F.
  • Národnosť: nemecká
  • Knihu vydalo: Premedia
  • Počet strán: 296
  • Dátum vydania: pondelok, 07 september 2015
  • Žáner: biografie
  • Poznámka: Autorka vydala v roku 2013 ďalšiu autobiografiu Christiane F. - Môj druhý život, ktorá nadväzuje na predchádzajúcu My deti zo stanice ZOO.
Čítané 2720 krát

Súvisiace položky (podľa značky)

Viac z tejto kategórie: « Nie som taká Židovka »

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.