nedeľa, 28 jún 2015 10:55

Noc nic nezadrží

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Kým sme deti, svojich rodičov milujeme. Ako dospievame, vzťahy k nim sa menia a komplikujú, vidíme aj nedostatky a stávame sa kritickými. Napriek všetkému však každý z nás vďačí svojej mame za to, že je na svete.

Delphine de Vigan si trúfla na neľahkú tému. V knihe Noc nic nezadrží píše o svojej mame Lucile. Je to biografický a autobiografický román, je perfektne napísaný a strašný zároveň. Koľko z toho, čo ste vo svojej rodine zažili, by ste si trúfli zverejniť? Dobré aj zlé? Táto kniha chce odvážneho čitateľa, takého, ktorý sa nebojí odhaľovať najvnútornejšie tajomstvá rodiny, kam patria aj veci, ktoré by človek radšej nevedel. Nečíta sa ľahko, no nedá sa od nej odtrhnúť.

Koľko z toho, čo ste vo svojej rodine zažili, by ste si trúfli zverejniť?

Spoznávame Lucile od detstva. Jej vzťahy k ľuďom sa formujú cez prvé vzťahy k súrodencom. Lucile vás od začiatku chytí za srdce. Rozprávanie o nej, jej mnohopočetných súrodencoch, ich hrách a tragickej smrti jedného z bratov má zvláštne kúzlo. Keď Antonin zomrie, poznačí to celú rodinu. Aj keď ešte nevieme ako. Máte chuť pritúliť si to krehké blonďavé dievčatko, čo je istým spôsobom nepochopiteľné, pretože ona je vo svojej rodine aj so všetkými jej smútkami a radosťami šťastná. No i napriek tomu vzbudzuje takéto emócie.

„Lucile už dlouhou dobu uváděla do rozpaků pozornost, kterou budila, měla pocit, jako by se na ni něco lepilo, ale už ve svých sedmi letech si vybudovala hradby jakéhosi odtrženého území, kam se uchylovala a které patřilo jenom jí, území, kde neexistoval hluk a cizí pohledy.“

Potreba úniku sa už v detstve objavila aj u Lucile, unikala pred svetom, pred realitou.


Čitateľ/ka sa stáva súčasťou príbehu, pretože Delphine de Vigan píše a zároveň nám o tom písaní rozpráva. O svojich pocitoch a obavách z toho, aby nikomu neublížila a o snahe, aby aj napriek tomu bola úprimná. Materiál na svoj román zbiera z rozprávania so súrodencami svojej mamy, jej rodičov, priateľov i svojej sestry. Babička Delphine a mama Lucile, Liana, bola matkou na plný úväzok. Však pri 7 deťoch... Výrazne však pociťovala občasnú potrebu uniknúť a dávala tejto potrebe voľný priechod. Unikala. Nechávala deti odkázané samé na seba a bez ohľadu na denný čas a robotu, ak to potrebovala, jednoducho na chvíľu utiekla. Potreba úniku sa už v detstve objavila aj u Lucile, unikala pred svetom, pred realitou.

Vyzerá to tak, že rodinné tragédie sa dedia. Pri tom množstve detí, ktoré Liana s manželom Georgesom mali, boli bežné úrazy a zranenia, niektoré však rodinu definitívne poznačili. Tak ako smrť objavujúca sa s desivou pravidelnosťou, tak aj narodenie posledného brata, Toma, chlapčeka s Downovým syndrómom. Rodinu, v ktorej je tak veľa lásky, stíha zároveň priveľa smrti. Je hrôzostrašné, ako veľa dobrovoľných smrtí je okolo Lucile. Alebo nešťastných náhod, ktoré končia smrťou, nie je to normálne. Možno sa potom čudovať šialenstvu, ktoré sa objaví? Na každom z rodiny sa podpíše.

Píše autorka o bolesti svojej matky alebo o tej svojej?

Lucile to prenesie aj do svojej vlastnej rodiny, ktorú si založí a tak sa Delphine stane dieťaťom, ktoré matka neobjíma. Je to nepochybne trauma pre dieťa a čím viac sa dozvedáme, tým sme zdesenejší. Píše autorka o bolesti svojej matky alebo o tej svojej? A potom – sú bolesti matiek tým, čo ich všetky spája? Liana, Lucile, Delphine. A to sú len tri zo žien, ktoré sa v knihe objavia. Postupne sú odkrývané nepríjemné a desivé rodinné tajomstvá. Lucile sa svojim dcéram „stratí“. Fyzicky aj psychicky. Dieťa na prelome detstva a puberty musí odrazu zaťažené šialenstvom vlastnej matky dospieť.

„Z Lucile se stala křehká, neobyčejně krásna žena, zvláštní, tichá, mnohdy destruktivní, která se dlouho držela na okraji propasti a nikdy ji zcela nepustila z očí.“

Písať o matke musí byť zložité. Mama. Žena, bez ktorej by sme tu neboli. Bez ohľadu na to, ako sa náš vzájomný vzťah vyvíjal ďalej. Kniha Noc nic nezadrží Delpine de Vigan je v tomto ohľade nesmierne náročná a bolestná. Viem si predstaviť, že sa autorka pri nej naplakala a pripravte sa radšej na to, že sa dotkne aj vás. Zároveň je to svojím spôsobom prekrásna kniha. Nezostáva nám nič iné len obdivovať, koľko toho človek vydrží...

„Psaní mě obnažuje, boří jeden za druhým moje obranné valy, nenápadně rozkládá můj vlastní kruh bezpečí.“

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Delphine de Vigan
  • Národnosť: francúzska
  • Knihu vydalo: Odeon
  • Počet strán: 304
  • Dátum vydania: nedeľa, 01 január 2012
  • Žáner: biografie
Čítané 1060 krát
Viac z tejto kategórie: « Moja studená vojna Trojhlas »

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.