nedeľa, 03 máj 2015 19:20

Svedectvá a spomienky

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)

V dnešnej dobe je veľmi populárne písať vlastné biografie. Niektorí to robia za účelom zviditeľniť sa, niektorí spisujú svoje spomienky, pretože nás chcú inšpirovať, povzbudiť. A niektorí zase preto, aby po sebe zanechali odkaz svojim budúcim generáciám.

Hlavne na sklonku života, keď už človek cíti, že sa jeho niť života môže kedykoľvek pretrhnúť, je pre neho typické spomínanie na minulé časy, na svoje detstvo a najmä mladosť, tzv. zelené obdobie. Má čas analyzovať, rozmýšľať, čo by bolo, keby... Nostalgicky o svojom živote píše aj básnik, prozaik a scenárista Andrej Chudoba. Žiaľ, konečnej podoby svojich memoárov sa nedožil, zomrel ešte pred ich vydaním.

Niť života sa môže kedykoľvek pretrhnúť.

Svedectvá a spomienky Andrej Chudoba napísal tradične chronologicky s výraznými poetickými prvkami a lyrickými opismi. Autor sa vracia do svojho detstva, do „krajiny nostalgie“, ako nazýva svoje rodisko. V Malom Kiari prežil takmer idylické detstvo a nikdy sa netajil, že práve toto prostredie ho v neskorších rokoch formovalo. Aj vo svojej tvorbe využíval autobiografické prvky a podstatná časť jeho poviedok a noviel je zasadená práve do tohto hontianskeho prostredia.

„Kameňom vykladanú studňu, z ktorej sme všetci píjavali, časom zasypali. Zasypaná studňa mi alegorizuje ľudskú pamäť pod nánosom polozabudnutých i zabudnutých zážitkov, udalostí a príbehov. Dnes ich namáhavo dolujem z najspodnejších hĺbok pamäti, ale napriek navrstvenej hlušine, napriek troskám, črepinám, úlomkom, mozaika spomienok je ešte pomerne farbistá a živá.“

Nezapiera v sebe dušu poeta, na niektorých miestach akoby sa pozabudol a pri opise najmä prírodných krás a zaujímavostí sa necháva unášať priam poetickým láskaním. Keď spomína na rodnú hrudu, prebúdza sa v ňom „démon poézie“. Musím povedať, že to v žiadnom prípade nepôsobí rušivo, práve naopak. Popri faktografických údajoch, ktoré čerpá z kroník, ako aj zo svojej podľa jeho slov ešte slúžiacej pamäti, pôsobia sviežo a my zabúdame, že čítame nejakú spomienkovú prózu. Do textu sú tiež votkané verše jeho vlastných básní – poeticky zhŕňajú časť jeho života.

Spomienky na rodnú hrudu v ňom prebúdzajú démona poézie.

Chudoba prechádza detstvom, pričom tejto etape svojho života venuje podstatnú časť memoárov. Zhruba od zmaturovania na učiteľskej akadémii sa vo svojich spomienkach „rozbehne“ a ani sa nenazdáme a sme na konci jeho životného príbehu. V rámci svojho štúdia dôkladne rozoberá všetky meštianske školy, ktoré navštevoval, za akých podmienok vznikali, spomína svojich učiteľov, ale aj spolužiakov.

Napriek tomu, že ide o autobiografiu, Chudoba píše o svojom narodení a príbeh o svojom živote končí asi dva roky pred smrťou, faktoch o jeho živote je v nej ako šafranu. Iste, spomína miesto narodenia, rodičov, starých rodičov, blízku aj vzdialenú rodinu, štúdium, manželku, deti, prácu – čiže uvádza takmer celý spomienkový panteón, ale všetko len v útržkoch. Niektoré osudy svojich blízkych a priateľov aj dopovedal, ale väčšinou sa len zmieni, že tento zomrel náhle, tento zomrel po chorobe a dosť. Keď sa v texte prihovára „láskavému čitateľovi“, vysvetľuje, že ďalej nejde rozvíjať, aby to pre „cteného čitateľa“ nebolo únavné a nepodstatné.

„Žiaľ, tí svedkovia, ktorí by vedeli autenticitu emotívne a racionálne precítiť a pochopiť, zväčša už nie sú medzi nami. Zoznamy a tablá sa postupne menia na smútočné oznámenia a skľučujúce spomienky, stretnutia s ešte dožívajúcimi sú stále redšie a vzácnejšie...“

Keďže Andrej Chudoba sa narodil koncom 20. rokov, prežil Víťazný február, ťažké 50. roky, uvoľnenie pred 68. rokom a nežnú revolúciu, je samozrejmé, že aj jeho život bol poznačený týmito dejinnými udalosťami. Jeho učiteľská dráha bola násilne prerušená a od katedry „postúpil“ v rámci „revolučných kádrových opatrení voči neželaným a nespoľahlivým živlom v škole a vo výchove“ priamo do výroby ako robotník. K učiteľskému chlebíku sa vrátil až po desiatich rokoch. Pochopiteľne, že aj po toľkých rokoch spomína na toto obdobie s pocitom krivdy a do konca života sa so situáciou, ktorá postihla jeho rodinu, nevedel zmieriť. Konštatuje, že aj napriek pokročilému veku jeho srdce nestarne.

Napriek pokročilému veku jeho srdce nestarne.

Čo mi trošku prekážalo, bolo, že veľa faktov, ale najmä celých pasáží a úryvkov sa v knihe viackrát opakovali. Na záver ma však čakala edičná poznámka, ktorá vysvetľuje, že keďže sa autor svojej autobiografie nedožil, nemohol poznať jej konečnú podobu a redakcia ani nikto z rodinných príslušníkov jeho memoáre, pravdepodobne, neupravoval. Vydali ich tak, ako ich Andrej Chudoba zanechal.

Priam depresívne na autora pôsobí, že takmer všetkých blízkych už stratil, zostal osamotený a je v podstate jediný žijúci pamätník udalostí, ktoré nám odkrýva. Tento svoj smútok za stratenými časmi, rovnako aj za najdôležitejšou epochou vo svojom živote na nás podvedome prenáša, takže nevedomky aj my ako čitatelia začíname analyzovať svoj doterajší život.

Andrej Chudoba bol nepochybne výnimočný človek s láskavým srdcom, miloval svoje učiteľské povolanie, ktoré vnímal ako poslanie. Na dotvorenie nášho obrazu o tomto človeku, o jeho živote v každom prípade treba vziať do ruky niektoré z jeho úspešných diel. Či už to bude próza, alebo básnické zbierky, závisí od preferencie čitateľa.

pustý_dvor.jpg

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Andrej Chudoba
  • Národnosť: slovenská
  • Knihu vydalo: Vydavateľstvo SSS
  • Počet strán: 184
  • Dátum vydania: streda, 01 január 2014
  • Žáner: biografie
Čítané 1316 krát
Viac z tejto kategórie: « Mé syny zničil heroin Evita »

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.