piatok, 26 september 2014 14:41

Mamy bocian nenosí

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)

Rodičia sa po narodení svojho dieťaťa snažia poskytnúť mu okrem základných potrieb i potrebu bezpečia, lásky a aj vychovať z detí slušných ľudí. Nie všetky deti však majú šťastie dennodenne pociťovať lásku svojich rodičov, dokonca ani teplé jedlo či len obyčajnú posteľ. Tieto deti najčastejšie skončia v detských domovoch. Ako sa cítia, aké kruté chvíle prežili doma, čo chcú v živote dosiahnuť a ako sa prebijú životom?

Martina Krajčírová je pre mňa neznámou osobou, ako novinárka a scenáristka sa zaoberá najmä dokumentárnymi filmami. V spolupráci s oveľa známejším Jozefom Mikloškom mladším dali dokopy výpovede detí, ktoré žijú alebo vyrastali v detských domovoch po celom Slovensku. Toto dielo nazvali symbolicky Mamy bocian nenosí, skladá sa z už spomínaných výpovedí, ale taktiež i z priblíženia potrieb, ktoré týmto deťom v živote absentujú a tým ovplyvňujú následne celý ich život. V tejto knižke som sa stretla i s rôznymi postupmi, ktoré sú dôležité pri práci s takýmito deťmi, ako tieto deti vníma spoločnosť a v krátkosti i prácou organizácie Úsmev ako dar.

Žiť bez lásky je utrpením aj pre dospelého človeka, nieto ešte pre malé bezbranné dieťa nechápajúce okolnosti svojej samoty a života bez rodičov. V detských domovoch je snaha o vytvorenie akejsi náhradnej rodiny, priateľstva a silných pút, ale nie vždy sa to darí podľa predstáv. Čierno-biela rodina, ako sa deti nazývajú, je hlavne prostredie vnútorných detských smútkov, prázdnoty, ktorú už radšej ani nedávajú najavo.

Žiť bez lásky je utrpením aj pre dospelého človeka, nieto ešte pre malé bezbranné dieťa nechápajúce okolnosti svojej samoty a života bez rodičov.

Deti v detskom domove nedôverujú takmer nikomu, je to krutá pravda a sama sa tomu ani nečudujem. Nadviazať hlbší citový kontakt s dieťaťom, ktoré stratilo vieru v lásku, dôveru, v dospelých ako takých je heroický výkon a trvá veľmi dlhý čas. Niektoré deti si uvedomia čo pre nich detský domov robil až keď opustia jeho múry a vrátia sa jedine tam, kde celý svoj život vyrastali a bojovali so svojim osudom.

„Nie mäso môjho mäsa,
nie kosti mojich kostí,
jednako však zázračne môj vlastný.
Nikdy, ani na minútu nezabudni,
že si sa nenarodil pod mojím srdcom,
ale v ňom.“

Jednou z možno prekvapivých výpovedí je fakt, že takmer všetky deti chcú svojich rodičov stretnúť, odpúšťajú im, svojím spôsobom ich aj ľúbia. Mnoho z nich prežilo hroznú minulosť vo svojej rodine a detský domov bol ich vykúpením, všetci však v dospelosti chcú mať vlastnú rodinu a nezlyhať v starostlivosti o svoje deti ako sa to stalo ich rodičom.

detský domov bol ich vykúpením

„Ja budem rada, že budeš blízko mňa. Byť stále s tebou, v dobrom i horšom čase, to bol môj dávny sen. Podeliť sa s tebou o kúsok šťastia. Si mi ho stále schopná dať? Nie, pretože si ma opustila skôr, ako som stihla povedať to krásne slovo, ktoré tak veľa znamená – mama.“

Knihu hodnotím veľmi pozitívne a napriek tomu, že nejde o typickú beletriu, jej prečítanie je rozumnou voľbou. Pre mňa bola prínosom, pretože pracujem práve v detskom domove a niekedy sa s takýmito výpoveďami detí ani nestretnem. V konečnom dôsledku ma teší, keď mi pri výnimočných udalostiach, pre rodiny bežných ako napríklad spoločné stolovanie dieťa povie, že teraz sme ako rodina...

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Martina Krajčírová, Jozef Mikloško ml.
  • Národnosť: slovenská
  • Knihu vydalo: Motýľ
  • Počet strán: 156
  • Dátum vydania: štvrtok, 01 január 2004
  • Žáner: biografia
  • Poznámka: Kniha popisuje skutočné zážitky a postoje detí z detských domovov.
Čítané 2021 krát
Viac z tejto kategórie: « Slúžka Bratislavská fantázia »

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.