blog citaj.to - pre všetkých knihomolov

Oliver Meres

Oliver Meres

Niektoré knihy jednoducho nesmiete porovnávať s ničím, čo ste zatiaľ čítali. Od niektorých kníh nemôžete očakávať nič, čo ste očakávali doteraz. Sú to však spravidla tieto knihy, ktoré nakoniec zmenia váš pohľad na literatúru. Portnoy’s Complaint je jednou z nich.

„Toto je umenie a nie tí kokoti čo zožrali tie farby a potom to grcali na plátno, do piči!“ – prehlásil Ef s kritickým tónom kunsthistorika, nalepený nosom na zadku dokonalo realistickej olejomaľby mladej ženy v nadživotnej veľkosti. Skúmavým pohľadom systematicky prechádzal plátno len pár centimetrov nad jeho povrchom, obdivujúc úžasne fotorealistické spracovanie každého milimetra.

Niečo si si tu zabudol, povedala mi, a ja som sa sprosto škľabil ako nechápajúce decko. Ani uprený pohľad plný čohosi, čohokoľvek, mi nijako nepomohol. Netušil som, o čom hovorí. Tu to bolo, o dve ulice ďalej, také ako teraz, podobné, ale vzduch mal inú vôňu. Ani neviem, prečo som si na to dnes spomenul.

Dnes ráno som sa mi prihovoril v latinčine. Neviem prečo, nemám to vo zvyku, hlavne kvôli tomu, že neviem po latinsky. O rozhovory samého so sebou pochopiteľne núdzu nemám (s kým iným by som sa tak dobre porozprával?). Vliezol som do sprchy, aby som zo seba zmyl zvyšky svojej včerajšej existencie, latinčina sa možno niekde prilepila práve na ňu, ktovie, teraz už mi tie slová nič nehovoria, vlastne neviem, o čom som sme sa vôbec rozprávali.

Je tu jeseň a s ňou aj hĺbavé nálady a zvláštne návraty do minulosti…

I’ve never quite understood dancing. I’ve always associated the image of spastic movements subject to electronically-imposed rhythm with heartbeat, not with voluntary body motion. Not that I’d be holding any ideological grudges against the concept of dancing, I just can’t seem to grasp the essence of it. The point escapes me, somehow. Most of my movements are caused or required by practical need and/or physiological urge. Thinking of it, even laughter, although highly appreciated and sought after, is not voluntary.

Keď je takmer všetko po starom a ty si len pomaly uvedomuješ zmenu…

A kto robí zážitok zo života vám?

Ty si ja a ja som ty, sme jedno sladké klišé...

Ten dážď prišiel dnes. To neznesiteľné napätie konečne skončilo. Nad mestom sa zotmelo, vo vzduchu visela ťažká vlhkosť a ja som so zdvihnutou hlavou nasával, absorboval, celou svojou existenciou prežíval trhavé záblesky svetla a burácavý, ďaleký hrmot, akoby sa celé niečo, celý komplex niečoho menil, zdvíhal, posúval, akoby sa niečo naštvalo a zobudilo. Vtedy sa obloha roztrhla ako lacné tričko a vyliala sa z nej voda. Ja som stál pod ňou na terase vo dvore hotela a holé plecia mi riedko kropila prichádzajúca búrka.

Strana 1 z 3

Zaregistruj a píš