blog citaj.to - pre všetkých knihomolov

štvrtok, 24 apríl 2014 20:51

Miznúci sneh

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(4 hlasov)

Stavajú snehuliaka. A mne tečú po lícach slzy. Dlaňami sa ich snažím utierať a zachytávať, aby som ich dielo svojím plačom neskazila. Sú tam všetci. Mama, otec, brat aj náš pes. Pobehuje okolo nich, teší sa z oneskoreného snehu a z toho, že po dvoch rokoch sa opäť všetci zišli u nás na dvore. Zababušení do hrubých kabátov, na rukách majú teplé palčiaky a zhŕňajú sneh z celej záhrady, aby bol snehuliak čo najmohutnejší.

„O chvíľu dočiahne až k nám.“
Prisadne si ku mne a chvíľu pozoruje mňa, potom moju rodinu pod nami.
„Vravela som ti, že sa nemusíš báť a skúsiť to znovu.“
Pokyvkám hlavou a som jej vďačná za to, že ma prehovorila. Minulý rok snehuliaka nestavali. Iba smutne sedeli vo vnútri domu, zatiahli všetky závesy a snažili sa ignorovať scenériu vonku. Tá biela nádhera im ublížila, báli sa spomienok a toho, že sa nedokážu vyrovnať so stratou. Zabudnúť je ťažké. No zabudnúť, keď sa vám pred očami neustále vynárajú momenty, za ktoré by ste teraz dali všetko na svete, to je ešte ťažšie.

Tento rok som im preto sneh poslala až neskôr. Aj to len trošku, aby som im opäť nevrátila do duší priveľký smútok. Len tak na skúšku, nech uvidím, či sa niečo zmenilo. Keď sa tak teraz na nich pozerám, som nesmierne rada, že som sa k tomu odhodlala. Zajtra pošlem ďalší sneh. Oveľa viac, krásne veľké vločky.
„Prečo im to tak dlho trvalo?“
Pozriem sa na ňu a čakám na odpoveď. Viem, že ju dostanem, ona má odpoveď na všetko. Môžem jej položiť akúkoľvek otázku.
„Každý sa s tým vyrovnáva inak. Niekomu to trvá celé roky. Je to úplne normálne. Robia pokroky, i keď len maličké. Aj to sa cení.“
Chvíľu iba pozorujeme to, čo sa odohráva pod nami. Brat s otcom opatrne kladú jednu snehovú guľu na druhú a mama ich len ticho pozoruje. Tiež veľmi opatrne, akoby sa bála toho, čo bude nasledovať. A ja tuším, čo ju tak desí. Na tento moment som bola zvedavá. Tu som vždy bola hlavnou hviezdou ja. Keď bol snehuliak dokončený, otec ma zdvihol na ruky a ja som na vrchnú guľu nasadila starý hrdzavý hrniec. Aj teraz ho tam majú pri sebe. Prižmúrim oči a dúfam. Veľmi.
Snehuliaka ozdobia, omotajú ho šálom a potom to príde. Všetci traja sa pozrú na hrniec a mám pocit, že na chvíľu zamrzli. O pár sekúnd ho mama zoberie a bez slova sa s ním stratí v dome. Otec s bratom ešte niekoľko minút postoja pri snehuliakovi, mlčky naň hľadia a ja presne viem, čo im blúdi v hlavách. Oni teraz cítia bolesť, ja sklamanie. A veľké. Keď sa vchodové dvere od nášho domu zabuchnú a na dvore zavládne ticho, už sa ani nesnažím zachytávať slzy. Do rána zo snehu nezostalo nič. Snehuliakov šál pláva v kaluži vody a ja viem, že im sneh tento rok už nepošlem.

„Neskúsime to ešte raz?“ snaží sa ma opäť prehovoriť. Ja len pokrútim hlavou. O snehu už nechcem ani len počuť. Začínam sa ho báť i ja.
„Tichom sa nič nevyrieši,“ dohovára mi. „Nemôžeš ich chrániť donekonečna. Najlepším liekom pre nich bude, ak sa naučia akceptovať situácie, ktoré im niečo pripomínajú. Smútok sám od seba zo svojho vyhriateho miestečka neodíde. Musia ho sami trochu postrčiť. A ty im v tom môžeš pomôcť.“
Tieto slová som už niekoľkokrát počula.
„A čo ak to nedokážu? Budem im stále len ubližovať?“
„Dokážu to, uvidíš. Smútok je priveľký zbabelec na to, aby dlho vydržal sedieť na mieste, kde sa prestáva cítiť bezpečne. Dá sa ľahko vyhnať. Stačí len trochu úsilia a odíde.“
„Myslíš?“
„Viem to.“
„A ak sa to opäť nepodarí? Budú takto žiť celé roky?“
„Nemyslím si to. Nie sú sebci.“
„Sebci?“ nechápem, prečo spomenula práve toto slovo.
„Áno, sebci. Iba sebeckí ľudia dlho prežívajú smútok. Nedokážu pochopiť, že milovať môžu aj človeka, ktorý tu už nie je. Sú príliš zahľadení do seba a vnímajú len svoje vnútro. Odmietajú si pripustiť, že to, čo cítia, tkvie práve v nich. A bránia láske, aby opäť vyšla na povrch. Pretože ona je tu stále, len ju kvôli hnevu nemôžu vidieť. Posmútiť si za niekým nie je zlé. Ale treba odhadnúť správnu mieru. Trúchliť celé veky, to je už sebectvo. Veď čo sa mení na skutočnosti, že nás už nemajú pri sebe? Znamená to, že musia zmeniť svoje city? Nie. Milovať môžeme hocikoho. Bez ohľadu na to, kde sa práve nachádza a či je schopný nám našu lásku opätovať. Strata niekoho blízkeho bolí, no nemôžeme vtedy dovoliť, aby sme stratili aj kus zo seba.“
Nič nevravím, iba hľadím do zeme. Bojím sa, že aj moja rodina je sebecká a už ma nikdy nebude opäť tak veľmi ľúbiť. Lebo jej to smútok nedovolí.
„Tak čo, skúsime to? Niečo mi napadlo...“
Zdvihnem k nej hlavu a s napätím čakám, čo mi pošepká. Jej slová ma trochu povzbudia, toto by mohlo zabrať...

Opäť som im teda poslala sneh. Veľa snehu, aby ten škaredý žiaľ zo seba vyhnali a vytvorili tak priestor pre lásku.
Najprv len rozpačito stoja za oknom, otec s mamou sa držia za ruky a naberajú v sebe odvahu. Odvahu bojovať so strachom. Napokon sa idú obliecť a znova stoja v záhrade. Vnímajú tú bielobu okolo nich, preciťujú každý okamih, vidím im to na tvárach. Chvíľu im trvá, kým sa k niečomu odhodlajú. Sú však čoraz smelší a ich pohyby menej strhané. Hádžu nášmu psovi snehové gule a smejú sa na tom, ako sa čuduje, keď sa mu rozpadnú v papuľke.
Celkom spontánne začnú zhromažďovať sneh a stavať snehuliaka. Obhadzujú sa ním navzájom, robia jeden druhému napriek a potom sa hlasno smejú. Sú celí premočení, ruky majú úplne skrehnuté, no aj tak pokračujú. Smiech preukázal svoj liečivý účinok. Napokon si vyčerpaní posadajú vedľa seba a pozerajú na to, čo ešte pred pol hodinou bolo iba neforemnými masami čohosi bieleho. Hrniec ani tentokrát nenasadia. No mne to neprekáža, teší ma i tento malý krôčik vpred. Teda veľký... Viem, koľko úsilia a odvahy ich to stálo. A koniec koncov, máme ešte jeden plán...

Ráno som hypnotizovala vchodové dvere. Čakala som na moment, kedy sa otvoria a niekto z nich vyjde do záhrady.
„Myslíš, že to uvidia?“
„Predpokladám, že sa už dostali do fázy, kedy vedia vnímať maličkosti.“
Spoločne sme sa držali za ruky a hľadeli dolu. Po dlhej chvíli z dverí vyšiel môj brat.
„To je výborné. Deti vidia aj to, čo dospelí prehliadajú,“ potešila sa a so zatajeným dychom brata spolu so mnou pozorovala.
Išiel celkom priamočiaro k poštovej schránke a obišiel snehuliaka, ktorého včera postavili. Vybral kôpku pošty a s očami zapichnutými do nej sa približoval k domu. Už som prestala dúfať, keď nečakane zastal. Jeden list mu z ruky vypadol, ale nevenoval tomu nijakú pozornosť. Neveriacky stál pred snehuliakom, dokonca i trochu pokrútil hlavou. Potom sa k nemu zohol a prstom sa dotkol toho, čím som snehuliaka skrášlila ja.
Na najspodnejšiu guľu som včera nakreslila značku, akú som vždy zvykla vyryť do svojich snehových výtvorov. Zaťala som dlane v päsť a dúfala, že brat uverí. V nekonečnú lásku, ktorá sa nikdy nikde nestratí.
Zrazu sa len rozbehol dnu a o chvíľu na dvor priviedol aj mamu s otcom. Tí sa bojazlivo pozreli na snehuliaka a začali moju značku skúmať. Trvalo dlho, kým sa o jej pravosti presvedčili. Príroda je síce dokonalá, no takéto niečo by tam sama nenakreslila. Keď sa mama napokon s uslzenou tvárou zahľadela na oblohu a naše pohľady sa na malú chvíľu stretli, odľahlo mi. Nie sú sebci.

Starý hrniec hneď na to putoval na snehuliakovu hlavu. Tento moment si všetci traja užili, nasadili ho tam bez akéhokoľvek strachu, výčitiek a žiaľu. Usmievali sa pri tom, navzájom sa objali a ja som vedela, že láska začína víťaziť nad strachom.

Čítané 1071 krát Naposledy zmenené štvrtok, 24 apríl 2014 21:03
Viac z tejto kategórie: « Smutný biely pes Obraz »

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.

Zaregistruj a píš