blog citaj.to - pre všetkých knihomolov

utorok, 28 január 2014 10:41

Miznúci dážď

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(11 hlasov)

Husto prší, no myslím, že to nik nevníma. Cítili by sa rovnako, aj keby ich spaľujú prudké slnečné lúče, alebo im pokožku hladí jarný vietor. Nič nemôže ovplyvniť to, čo sa deje v ich srdciach, doráňaných, ubolených a vysilených.

Mlčky tam stoja, tí o trochu silnejší podopierajú svojich blízkych, ktorým už sily dochádzajú. Všetky tváre sa mi zdajú rovnaké, no predsa sa od seba niečím líšia. Niekomu sa smútok zjavuje na zvráskavenom čele, iným sa trasú brady a ďalší majú na lícach vyryté malé slzavé korytá. Pôsobia tak zraniteľne a krehko. Obávam sa, že keby len slabulinko fúknem, popadajú. Veľmi ich túžim objať a ochrániť pred tým, čo pociťujú. Vidím, že každá jedna kvapka, ktorá na nich z neba dopadá, ich páli, každý jeden nádych vysiľuje tie utrápené telá.

Všetko sa odohralo veľmi rýchlo, nik sa ma na nič nepýtal. Nechcela som od nich odísť, navždy sa s nimi rozlúčiť a zanechať v ich duši hlboké a ničím nevyliečiteľné jazvy. Cítim sa veľmi previnilo. Za ich žiaľ môžem ja. Nikdy by som nepovedala, že ich nevedomky tak silno zraním.
Vidím svojich plačúcich rodičov, ako sa držia za ruky, svojho brata, ktorý s kamennou tvárou pozerá pred seba a tuho zatína obe päste. Mieša sa v ňom smútok, hnev a nespravodlivosť, stáva sa zatrpknutým. Prišli aj moji spolužiaci, tá čierna farba im však vôbec nesvedčí. Niektorí si veľmi neuvedomujú, čo sa udialo, nevedia, prečo tam stoja, a sem-tam vrhnú na svojich rodičov spýtavý pohľad.
Chcem ich utešiť a všetkým povedať, že mi je tu dobre, nič ma nebolí, nič nie je nepredstaviteľné a existuje tu iba úsmev. Jediný ťaživý pocit prežívam len vtedy, keď sa na nich pozerám. Mnohokrát som sa k nim potichu prikradla, dotkla sa ich dlane a šepkala im veľa slov. No oni ma nepočuli, necítili môj dotyk, neuvedomili si moju prítomnosť. Ani teraz nevedia, že ich sledujem.
„Prečo ma tam všetci oplakávajú?“ spýtam sa akejsi ženy, ktorá je neďaleko mňa.
„Ak niekto odíde, jeho blízki sa zhromaždia a spomínajú na neho,“ žena si s úsmevom ku mne prisadne a prezerá si ľudí, ktorých tak veľmi milujem. „Robia to pre všetkých, ktorí sú tu,“ dodá po chvíli.
„Aj pre teba také niečo urobili?“
„Samozrejme,“ prikývne a pohladí ma po vlasoch.
„Tiež si sa pri tom cítila taká vinná?“ zahľadím sa jej do očí.
„Áno. Možno ešte viac ako ty.“
„Prečo?“
„Nechala som tam dve malé deti. Nevedela som si ani len predstaviť, čo budú bezo mňa robiť. Nechápali, čo sa so mnou stalo, kam som tak rýchlo a bez rozlúčky odišla. Cítili sa opustené a určite sa na mňa hnevali.“
„Čo je s nimi teraz?“
„Už sú veľké, majú vlastné rodiny a na mňa si občas spomenú. Zvládli to aj samy. Som na ne pyšná,“ žene sa zatrasie hlas, no aj to prekoná s úsmevom. Rozmýšľam, ako to robí. Javí sa mi taká vyrovnaná a spokojná.
„Aj moja rodina to zvládne?“
„Pravdaže, bolesť z ich duší sa vyparí a zostane len spomienka. Pevná, krásna a nezničiteľná spomienka.“
„Ale oni tak veľmi plačú,“ prisuniem si kolená k sebe a veľmi sa túžim schovať do maminho náručia.
„Plačú, pretože sa boja,“ odpovie mi. „Majú strach, že nedokážu prekonať samotu a čeliť úplne zbytočným výčitkám. Myslia si, že tomu mohli zabrániť, vnímajú to ako vlastné zlyhanie. Nechcú byť dennodenne konfrontovaní s mučivými obrazmi, ktoré ich myseľ vyprodukuje. Aj ten najbežnejší deň bude pre nich spočiatku ťažký. Všetko im ťa bude pripomínať, každý predmet, každý okamih, každá vôňa. Boja sa vlastných spomienok, na chvíľu sa pre nich stanú veľkým strašiakom. Boja sa, že nikdy nezaplnia to miesto, ktoré si predtým zapĺňala ty.“
„A zaplnia? Zaplnia ho?“ lipnem na jej slovách.
„Áno, podarí sa im to. Vyplnia ho láskou a úsmevnými spomienkami. Už teraz viem, že tam po tebe žiadne prázdno nezostalo. Stále totiž žiješ. V ich srdciach. Oni to zatiaľ nevedia, sú zaplavení smútkom. Len čo bude ich bolesť vystriedaná láskou, pochopia to. Zistia, že si stále s nimi, aj keď si odišla. Láska je niečo, čo nik nedokáže zničiť. Môžeme ju na chvíľu prekryť žiaľom, ale napokon si sama aj tak nájde spôsob, ako všetky ťaživé pocity poraziť.“
„Aj ja mám strach,“ zašepkám.
„To je prirodzené. Tiež som ho mala. Vždy keď som sa pozerala na svoje deti, zvierali ma obavy. Avšak vytratili sa. Aj tie tvoje sa pominú.“
„Ale ja sa už nechcem báť,“ skríknem a pozorujem svoju rodinu, ktorú tiež zasypávajú lavíny strachu. „Nechcem ani, aby sa báli oni!“
„Daj im čas. Sami musia pochopiť, že slzami sa nič nevyrieši.“
Je ťažké vidieť v jej slovách nejakú nádej. Neverím, že sa raz vrátia k svojim snom, pretože cítim, že sa im práve rozplynuli. Nepozastavil sa nielen môj život, ale aj životy ľudí, ktorých vidím pod sebou. Nemyslia na to, na čo mysleli predtým, nedúfajú v to, v čo zvykli dúfať. Veci, ktoré považovali za dôležité, sú v tejto chvíli bezvýznamné, a skutočnosti, ktoré si nikdy neuvedomovali, si teraz vpúšťajú do svojich hláv, sľubujúc si od nich aspoň malú útechu.
Svoje pohľady občas nasmerujú hore a žmúria pomedzi padajúce kvapky. Dážď sa im na lícach mieša so slzami. Načiahnem k nim svoju ruku a mám pocit, že sa ich už-už dotknem prstami.
„Sú veľmi blízko, že?“ spýta sa ma.
„Áno, vôbec to nie je ďaleko,“ trochu sa konečne usmejem aj ja. Teší ma, že ich nikdy nestratím.
„To znamená, že začínaš prekonávať svoj strach. Uvidíš, že raz ich budeš môcť pohladiť aj odtiaľto. A to isté urobia aj oni.“
„Skutočne ma v jeden deň uvidia?“
Žena prikývne. „Raz príde ten okamih, keď ťa zbadajú usmiatu a šťastnú. Ak zdvihnú ruku k oblakom a pohladia ťa, bude to znamenať, že sa zbavili svojho strachu a obáv.“
„Vtedy všetka bolesť zmizne a nastúpi láska?“
„Presne tak, opäť ich zaplaví len láska.“
„Teším sa na ten okamih.“
„Príde už čoskoro, ver mi,“ povie a vezme ma za ruku. „Medzitým poď so mnou, ukážem ti svoju rodinu. Ako dôkaz, že sa to dá zvládnuť.“
„Nechcem ich teraz opustiť,“ pokrútim hlavou a odmietam vstať. Mám pocit, že ak teraz odídem, ich smútok načrie ešte hlbšie.
„Môžeš sa k nim vrátiť, kedykoľvek budeš chcieť. Pozri, aj tak sa práve rozchádzajú.“
Zástup ľudí pod nami sa pomaly rozpúšťal. Každý šiel so svojím strachom bojovať po svojom. Súhlasila som a vstala. Po pár krokoch som sa obzrela a uvidela, že dážď utíchol.
„Prestáva pršať,“ povedala som. Žena sa obrátila a ukázala mi ten najkrajší úsmev, aký som kedy videla.
„To nebol dážď. Boli to tvoje slzy.“

Čítané 1485 krát Naposledy zmenené utorok, 28 január 2014 10:44
Viac z tejto kategórie: « Pozri sa na veci inak Déja Vu »

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.

Zaregistruj a píš