blog citaj.to - pre všetkých knihomolov

štvrtok, 06 jún 2013 18:09

Kvety pre anjelov a dve analgetiká, prosím

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(11 hlasov)

Ešte nikdy som neľutovala, že som sa dala na novinárčinu. Dobre, priznávam, pri zostavovaní horoskopov do stredoslovenského týždenníka nemáte veľmi čo ľutovať. Nikoho svojimi písmenkami nenahneváte a ak má niekto predsa len pocit, že je vaša predpoveď veľmi nepriaznivá, zhodíte to na zlé postavenie Saturnu či Marsu. Zatiaľ moje odôvodnenia na pobúrených čitateľov vždy zapôsobili. Proti vyšším silám my smrteľníci veľa nezmôžeme.

No dnes je tomu inak. Mám napísať svoj prvý naozajstný článok s titulkom, s pravdivými informáciami a do textu zakomponovať vyhlásenia ľudí, ktorých sa kľúčová udalosť priamo dotýka. Len ťažko sa tu vyhovorím na neobvyklé zakrivenie zemskej osi alebo na nečakané skríženie síl Jupitera a Venuše.

Po stýkrát si skontrolujem obsah svojej kabelky. Fotoaparát, diktafón, výstrižky z novín, ktoré priniesli túto informáciu pred rokom, pero, zápisník, náhradné pero, náhradný zápisník. A ešte okuliare. Nepotrebujem dioptrie, je to len malá rekvizita, aby som vyzerala pôsobivejšie. Dodajú mojej tvári akýsi hlbší výraz, cítim sa s nimi ako autorita. Presne to potrebujem, zamaskovať svoj strach. Predpokladám, že Milankovi rodičia po predchádzajúcich skúsenostiach s novinármi na nás trochu zanevreli. V pokoji im vysvetlím, že mojím živiteľom nie je žiadny pestrofarebný plátok so škandalóznou silikónovou celebritou na obálke. Nie, ja pracujem pre seriózny stredoslovenský týždenník.

Uchopím kabelku, napravím si okuliare a vystúpim z auta. Nohy sa mi trasú, vo vysokých podpätkoch vyzerám asi ako tá škandalózna celebrita, čo neodhadla množstvo alkoholu. Dúfam, že ma nepozorujú cez okno, to by mojej reputácii veľmi neprospelo. Konečne sa dostávam k dverám veľkého a na môj vkus trochu ponurého domu. Mám pocit, akoby z neho nesálala žiadna energia, akoby prestal dýchať už dávno pred mojím príchodom. Prikladám prst na zvonček a po krátkom, no ráznom zazvonení začujem spoza dverí unáhlené kroky.

„Dobrý deň, poďte ďalej, už vás s manželkou čakáme,“ Milankov otec sa na mňa nežne usmeje a odstúpi od dverí, aby som mohla vojsť. V predsieni mu podávam ruku a pociťujem kontrast medzi mojou spotenou dlaňou a jeho hrubou pokožkou.

Upotená novinárka. Horší začiatok som si nedokázala ani len predstaviť. Snažím sa nemyslieť na skazený prvý dojem a usádzam sa v obývačke, kde na mňa čaká ďalšia osoba.

„Viete mi povedať, aký je zmysel vašej návštevy?“ spýta sa ma stroho, ešte skôr ako sa jej stihnem predstaviť.
„Ako iste viete, prichádza koniec školského roka. Moja reportáž by mohla...“
„Pôsobiť ako odstrašujúci príklad,“ preruší ma nahnevane. „A prečo si nevybrať práve rodinu, ktorá pred rokom zlyhala.“
„Tak to vôbec nie je, pani Medvedíková,“ zachraňujem situáciu, „práve naopak. Svojím článkom chcem len zvýšiť ostražitosť iných rodičov. Možno sa vo vašom príbehu spoznajú, uvidia niečo, čo predtým prehliadali. Možno sa nám podarí predísť ďalšiemu nešťastiu. Chcem pomáhať, nie urážať a jatriť staré rany.“
Milankova matka mi opäť chcela niečo odvrknúť, no jej manžel ju pomaly chytí za ruku.
„Má pravdu, predstav si, že by sme si my niečo také pred rokom prečítali. Všetko by bolo iné,“ zapozerá sa jej do očí a podáva jej tak informáciu, ktorej rozumejú len oni dvaja. Vidím, že ju to stojí veľa úsilia, no napokon prikývne.

Napriek všetkému, čo sa počas ich manželstva odohralo, ma udivuje, ako sa jeden k druhému správajú. Väčšinu vzťahov by takéto niečo zruinovalo. Neviem nájsť vhodný pojem, ktorý by ich do očí bijúcu spätosť pomenoval. Dôvera? Úcta? Súlad? Ani jedno z týchto slov nedefinuje to, čo pred sebou vidím, no zároveň má k tomu veľmi blízko.

Skôr ako im stihnem objasniť svoje predstavy o finálnej podobe článku, Milankov otec začne predo mnou rozkladať množstvo fotografií. Zastaví sa až v momente, keď na konferenčnom stolíku nie je ani len kúsoček voľného miesta.
„Táto je posledná. Alebo najnovšia, ako chcete,“ ťukne prstom do jedného z obrázkov.

Beriem si vybranú fotografiu do rúk a periférne vidím, ako na mňa Milankova mama nepekne zazrela. Nehnevám sa na ňu, viem, že tieto fotografie sú to posledné, čo jej po Milankovi zostalo. Dávam pozor, aby som svojimi prstami obrázku neublížila. Hľadím do očí malému, len desaťročnému chlapcovi. Neviem prečo, no úplne si ma získal a kdesi pri hrudnom koši zacítim ostrý tlak.
„Musel to byť poriadny huncút,“ zašepkám skôr pre seba ako pre jeho rodičov.
„Bol,“ prikývne mi Milankov otec. „Nedokázal dlho obsedieť na jednom mieste. Zaujímal sa o všetko, čo okolo neho prebehlo.“

Pohľad na fotografiu ma začína páliť, radšej ju položím späť na stôl.
„Chcem, aby môj príspevok na ľudí zapôsobil. Aby sa ich dotkol a nútil ich premýšľať,“ konečne sa chopím velenia a začínam udávať smer tomuto stretnutiu. „A to dokážem len vtedy, keď článok v sebe ponesie emóciu. Nestačí zrekapitulovať to, čo sa vám stalo. Je potrebné zatlačiť na city, ak chceme prechádzať ďalším nehodám.“

Podľa toho ako sa na mňa pozerajú, asi celkom nepochopili, o čo mi ide. Čím viac sa snažím prehliadať chladný výraz Milankovej matky, tým viac sa v tomto dome cítim ako votrelec. Zdá sa mi, že aj steny po mne zazerajú a gauč, na ktorom sedím, ma chce zhodiť na zem.
„Napríklad by som mohla odfotiť Milankovu izbu...“
„Tak to by ste teda nemohli,“ skočí mi opäť do reči jeho mama. „Ani náhodou.“
„Nechcem vám liezť do súkromia. Ide tu o to, že žiadny rodič nemá chuť vidieť opustenú detskú izbu svojho dieťaťa. Ak si niekto prečíta môj článok a spozoruje fotografiu Milankovej izby, pichne ho to pri srdci. Ľudia majú vo zvyku ľutovať tých, čo na zemi zostali, nie tých, ktorí z nej odišli. Predpokladajme, že aspoň jeden z piatich rodičov si po prečítaní článku začne viac všímať svoje dieťa. Nebude to pre nás malé víťazstvo?“ končím svoje presviedčanie otázkou, na ktorú nemôžu odpovedať inak ako kladne, a som na seba nemálo hrdá.
„Naznačujete mi, že ja som si Milanka nevšímala?“
„Elenka, myslím, že my to so slečnou zvládneme aj sami,“ prehovorí zmierlivo Milankov otec.

Poslednýkrát ma ešte prebodla pohľadom, no potom sa pani Medvedíková zdvihla a zmizla vo dverách vedúcich do predsiene.
„Viete, manželka sa stále bojí kontaktu s novinármi. Keď sa to stalo, neboli k nám veľmi milí. Vykreslili nás ako dvoch tyranov, ktorí trestali svoje dieťa za zlé známky. Aby som bol úprimný, ja som takúto reakciu médií podvedome očakával. Manželka však na to pripravená nebola.“

Ukazovákmi si utrie vnútorné kútiky očí a naberá energiu na ďalšie slová. V kabelke nebadane zapínam diktafón, mám pocit, že nasledujúce vety budú pre mňa dôležité. Po odchode Milankovej matky sa atmosféra v miestnosti akosi uvoľnila. Prestávam byť stŕpnutá, celé telo je odrazu mäkšie a aj dych sa mi spomalil.

„Nikdy sme Milankovi nič nevyčítali. Veď sme ani nemali dôvod. Domov doniesol prinajhoršom dvojku, aj to sa nestávalo často. On bol ten, kto mal vysoké nároky. Chcel byť vo všetkom dokonalý, nezniesol, ak bol niekto lepší než on. Neviem, kde sa v ňom toľká súťaživosť brala. Mal len desať rokov, no vedel byť na seba veľmi prísny. Žena si kvôli tomu neraz robila starosti, no ja som ju vždy upokojoval. Dúfal som, že z toho vyrastie a trochu od tej dychtivosti po zdokonaľovaní poľaví.“

Neviem, čo mám povedať, vyčítam si, že som sa na stretnutie lepšie nepripravila. Všetky moje ostrieľané kolegyne by teraz chrlili jeden argument za druhým a dostali by Milankovho otca tam, kam im to najviac vyhovuje.

Rezignovane si z tváre zložím okuliare, odhodím profesionálny výraz a konečne sa zatvárim ako ľudská bytosť. Ani neviem, kde sa tie slová berú, no zrazu Milankovmu otcovu objasňujem všetky rozpaky z tejto návštevy, všetky obavy, že v očiach starších kolegýň a kolegov zlyhám, rozpovedám mu to, čo som sa iným bála povedať. Zdieľam s ním svoje predstavy, ako by mal môj prvý veľký článok vyzerať, vyťahujem z kabelky materiály, čo som za posledný týždeň nazbierala a čítam mu krátky rozhovor s detskou psychologičkou.

Po dvoch hodinách stojím pri svojom aute a pociťujem zvláštnu ľahkosť. V ruke pevne zvieram dve Milankove fotografie, v kabelke už oddychuje fotoaparát so zvečnenou detskou izbou a diktafón sa teší, že som ho konečne na niečo zmysluplné použila. Ukladám si veci na sedadlo spolujazdca, keď vtom na pleci zacítim niečí dotyk.
„Toto by vám mohlo pomôcť,“ Milankova matka mi podáva akúsi ružovú pohľadnicu. Pozriem sa do jej uslzených očí a to čo zisťujem, zo mňa vyháňa všetku len nedávno nadobudnutú ľahkosť. Veľké viečka, hnedé dúhovky a husté mihalnice. Presne tie isté oči som videla na Milankovej fotografii.
Myslela som si, že viem, čo táto žena pociťuje, no teraz chápem, že som sa mýlila. Nemôžem tušiť, ako sa človek cíti, keď stratí niekoho so svojimi očami.
„Máte deti, Martinka?“ spýta sa ma.
„Nie, zatiaľ nie.“
„Keď ich raz budete mať, povedzte im, že sú dokonalé. Také aké sú,“ pohladká ma po ramene a vracia sa späť do domu.

Nasadám do auta a neviem sa zbaviť spomienok na túto návštevu. Vlastne, neviem pochopiť, že sa z nej odrazu stali spomienky. Nechce sa mi veriť, že život za dverami veľkého a smutného domu plynie ďalej. Že musí plynúť ďalej.
V mysli mi prebieha množstvo obrazov a ja neviem, kam ich mám zadeliť. Jednu myšlienku mám však utriedenú celkom presne. Som si istá, že sa už nikdy nebudem báť zlyhania ani pokašľaného článku. V tých najhorších snoch ma bude znepokojovať to, že raz prídem o niekoho so svojimi očami.

Pri najbližšej križovatke má víta dlhočizná kolóna. Červená na vzdialenom semafore sa tvári, že nikdy nezamýšľa ozelenieť, a vodiči okolo mňa stratili nervy už dávno predtým, ako nasadli do áut. Snažím sa vyhýbať pohľadu na sedadlo spolujazdca, no po chvíli aj napriek svojmu snaženiu beriem do rúk ružovú pohľadnicu a opatrne ju roztváram. Vnútrajšok je ozdobený množstvom miniatúrnych detských kresbičiek a uprostred je ťarbavým písmom napísaná krátka básnička:

Odišiel si veľmi skoro,
plače nebo, zem i my.
Závidíme anjelom,
že môžeš byť s nimi.
Len pár slov máme k tebe:
ťažko sa nám s tebou lúči.
Anjeli ťa majú pri sebe,
no my ťa máme v srdci.

Slzy mi bránia výhľadu na semafor, som nútená spoliehať sa na klaksóny áut stojacich za mnou. Už chápem, prečo mi Milankova mama túto pohľadnicu dala. Detský smútok je tisícnásobne horší ako ten, čo blúdi v dušiach dospelých.

Po celý deň premýšľam nad Milankom Medvedíkom. Nad chlapcom s krásnym hravým menom a očami po mame, ktorý neuniesol skutočnosť, že má na koncoročnom vysvedčení dvojku. Kdesi v srdci cítim obrovské odhodlanie napísať ohromujúci článok. Taký, ktorý rozveselí anjelov starajúcich sa o Milanka a na bolesť jeho rodičov zapôsobí ako analgetikum. Som si vedomá toho, že ma čaká množstvo práce, a pri čítaní ružovej pohľadnice neviem pochopiť, ako som niekedy mohla oľutovať svoje rozhodnutie stať sa novinárkou.

Čítané 1418 krát Naposledy zmenené štvrtok, 06 jún 2013 18:14
Viac z tejto kategórie: « Srdce ako kocka ľadu Začiatok »

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.

Zaregistruj a píš