blog citaj.to - pre všetkých knihomolov

piatok, 31 máj 2013 22:18

Srdce ako kocka ľadu

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(9 hlasov)

Dominika je vyslovene chorá z jeho reakcií, ale túži dať vzťahu šancu. Túži, aby jej dal Ivan aspoň náznak nejakého citu. Náznak, že je pre neho dôležitejšia ako hlúpe pravidlá.

"Jeden nízkotučný jogurt, kilo paprík, olivy, vrecúška do koša,“ pri poslednej položke na zozname vecí, ktoré musí Dominika kúpiť zastala s nákupným vozíkom, spravila nechutnú grimasu na svoju kamarátku a nervózne klopkala podpätkom. „Bože, zase tie jeho vrecúška do koša! Tie vrecúškaaa!“ Dominika bola tridsaťročná novinárka nižšieho vzrastu. Závislá na káve a Sáre. Poznali sa len dva roky, no mali pocit, že sa poznajú večnosť. Pri niektorých ľuďoch to cítite. Vedeli o sebe všetko, ale Dominikina kauza - vrecúška jej unikla. „Aké vrecúška?“ zatvárila sa Sára neurčito. „Však tieto! Do koša! Ivanove vrecúška! Mali by na každé vrecúško do koša vytlačiť jeho fotku!“
„Prečo, pre boha?“ začudovala sa Sára. „Pretože je posadnutý. Je normálne, že dávame do koša vrecko, aby sme mohli zbierať odpad. To je normálne. Ale že ma núti kupovať tieto špeciálne dvojité vrecká a dávať ich do koša na obyčajné vrecká...TO-UŽ-NOR-MÁL-NE-NIE-JE!!!“ „Takže máte v koši tri vrecká? Áno?“ „Hej!“ zúrivo zo seba vysúkala Dominika. Zatiaľ čo Dominika cítila zlosť, Sáre to prišlo vtipné. „A načo je dobré takéto špeciálne opatrenie?“ povedala a usmievala sa s láskou na kamarátku. „Mňa sa nepýtaj. Je to Ivanov výmysel. Potrebuje mať všetko na svojom mieste. Pod kontrolou. Každá vec má svoje miesto, dôvod a význam. Systém. Poriadok. Pravidlá. Blaaa, blaaa, blaaa.“

Ivan bol Dominikin partner už päť rokov. Žili spolu v Trnave, v trojizbovom byte, ktorý platila Dominika, lebo sa jej v práci lepšie darilo. Nikdy to Ivanovi nedala pocítiť, ale vedela, že keby bola situácia otočená opačne, denne by mala naservírované, že on je ten, vďaka ktorému má strechu nad hlavou.

„A prečo si taká nadurdená? Však kúp tie vrecká a ideme.“
„Ja ich kúpim a on si zase niečo vymyslí. Niečo veľmi rozumné. Také, na čo by som ja neprišla. Lebo ja, podľa neho, nemám rozum. Alebo ak aj mám, tak sa ním neriadim.“
„Zlatko, ale veď ty sa ním neriadiš,“ smiala sa Sára. „A neznamená to, že ho nemáš, len že máš svoje priority usporiadané inak a podľa iného kľúča.“ Sára sa zahľadela na svoju kamarátku a potichu sa spýtala. „Ty...ľúbiš ho ešte?“
„Tak ja kúpim tie sprosté dvojité vrecká do koša!“ skoro zakričala Dominika a rozbehla sa k pokladni. Sára vedela, že to znamenalo – ľúbim a nenávidím. A to je riskantné štádium, pretože nikdy neviete, kedy sa vám šmykne noha a korčuľou zabrúsite do zóny – nenávidím. Totiž, z nej už niet návratu späť.

Dominika prišla domov. Milovala svoj byt. Mala ho zariadený presne, ako chcela. Moderne, farebne, romanticky a miestami gýčovo. Ivanovi sa nikdy náš byt nepáčil. On by vyhodil všetky tieto čačky-mačky. Celý byt by riešil účelne a prakticky. Vraj „načo ti je váza na stole, keď v nej nie sú kvety?“ No na hovno, na to, hovorila si sama pre seba. Hm, takéto slová sa ku mne nehodia. Viem, že nie, ale už si nedokážem ustrážiť ani len slovnú zásobu, keď hovorím o Ivanovi. Čím to je? Že by som ho neľúbila? NIE, tým to byť nemôže. Rezolútne odmietala myšlienku, že by láska medzi nimi vyprchala. Bola zvyknutá, že spolu žijú a zvyk je železná košeľa. Prosto sa jej nechcelo začínať odznova. Sama. S niekým. Inde. Inak. Vyťahovala z tašky ovocie a jogurty, ktoré kúpila v obchode a zhodila sa do kresla. Zapla si televíziu a pozerala film. Mala napísať dva články do práce, ale nechcelo sa jej. V tom zaštrngali kľúče a Ivan prišiel domov. Dominika vstala z kresla a išla dať svojmu frajerovi pusu na privítanie. Zrazu ho videla, ako sa vyzúva. Kladie aktovku k dverám. Premerala si ho od hlavy po päty a kládla si otázku, či sa jej vôbec ešte aspoň trochu páči. Či zostalo z ich lásky aspoň niečo. Aspoň omrvinka, ktorú by rozpučila a bolo by jej viac. Och, keď on by aj tú povysával, šomrala si popod nos.

„Domi, hovorila si niečo? A inak ahoj po celom dni.“
„Nie, nie, nič som nehovorila. Ahoj, Ivanko. Aký si mal deň?“ Načo sa pýtam, keď ma to nezaujíma.
„Dal sa zvládnuť. Istú administratívu som nestihol vyplniť v požadovaný čas, ale verím, že zajtra spravím dvojnásobok očakávanej kvóty.“
„Áno, miláčik. Iste to stihneš.“ Čo? Hovorí tak nezáživne, že som sa stratila už pri treťom slove. „Kúpila som ti sáčky do koša.“
„Mne? Hádam nám, nie?“
„Ja ich nepotrebujem. Kupujem ich, lebo to vyžaduješ.“ Ivan, neser ma.
„Dominika, je nevyhnuté používať sáčky s dvojitým dnom. Odpad tým pádom nepríde do kontaktu s košom a máme ušetrený čas zbytočným čistením.“

Dominika na neho hľadela. Každé slovo ju ničilo, uvedomovala si čoraz viac, že sa od neho vzďaľuje. Uvedomovala si, že neznáša tieto jeho myšlienkové pochody. Spôsob vyjadrovania. Ale toto je on. Uvedomovala si, že neznáša jeho.

„Ivanko, idem si ľahnúť k televízoru.“ Po chvíli prišiel do izby za ňou. Zbadal, že pozerá Superstar. Chcela, aby si ľahol vedľa nej a škrabkal ju. Voňal jej vlasy a pozerali spolu televíziu. Namiesto toho si sadol do kresla. „Nerozumiem, ako to môžeš pozerať. Je to obyčajná komerčná hlúposť, ktorá ľuďom vymýva mozgy. Ľudia by mali tráviť čas produktívnejšie.“
„Ivan, prestaň. Nie každá vec sa robí preto, lebo má nejaký zmysluplný dôvod.“ Ivan sa začudoval. „Prosím? Nie? A prečo sa potom také veci robia?“
„Ó, Bože! Nemôžeš aspoň na chvíľu prestať rozmýšľať? Vypnúť? Kedy si naposledy urobil niečo len tak?“
„Len tak? Urobiť niečo len tak...to predsa nie je žiadny dôvod urobiť to.“
„Len tak...že by si to cítil.“

V obývačke nastalo ticho.

Prerušilo sa o pol hodinu, keď sa Ivan ospravedlnil Dominike a pohladkal ju po vlasoch. Ona sa usmiala, pretože mala rada nežnosti a harmóniu medzi ľuďmi. Ivan bol blízko pri jej tvári. Normálny muž by mi dal teraz pusu a odniesol ma do spálne.

„Dominika, ty dnes nepracuješ? Vždy večer píšeš články. Prečo teraz nie?“
To je snáď zlý sen. „Nepracujem, lebo sa mi nechce.“
„A kedy ich napíšeš?“
„Čo ja viem, zajtra ráno?“
„A to sa ti už bude chcieť?“
„Ivan, ja nie som veštica. Ako mám vedieť, či sa mi zajtra bude chcieť napísať tie články. Viem len, že teraz na to chuť nemám, tak to písať nebudem!“

Ivan bol sklamaný z Dominikinho prístupu a Dominika z Ivanovho. Napriek tomu, že boli obaja úplne iní, vedela, že v tú chvíľu sa preháňa jednému aj druhému mysľou to isté. Prečo som s ním? Prečo som s ňou? Veď je úplne iný. Veď je úplne iná. On mi absolútne nerozumie. Ona mi absolútne nerozumie. V tej chvíli si boli strašne vzdialení. Predsa vedela, aký Ivan je. Nemohol sa zmeniť, musel byť taký od začiatku. Chcela dať ich vzťahu šancu, chcela s ním byť aj šiesty rok...Chcela aj nechcela.

Na druhý deň sa stretla v kaviarni so Sárou. Rituál, balzam pre dušu a raj pre Dominikinu márnotratnosť.


„Pozri sa, ja si tu dám teraz kávu a dezert a vôbec ma nezaujíma, koľko to bude stáť. Mám na to chuť.“ Sára súhlasne pokyvkávala hlavou a vyberala si tak isto zákusok.
„Ivan by si nedal, lebo on nemá rád takéto veci. Pre neho sú to prežitky...A pre mňa zážitky.“ Sára sa pousmiala.
„Božeeee, Sára, veď ja už nie som ani vtipná!“
„Ale netrep, si!“
„Nie, nie som. Jeho pragmatizmus sa mi vlieva do žíl, disciplína a chlad ma pretvárajú na ľudské telo s rozumom, ktoré nepočúva svoje srdce...Bojím sa čokoľvek pri ňom vysloviť, aby si nemyslel, že nie som na rovnakej inteligenčnej úrovni. Bojím sa povedať vetu, ktorá je pre mňa vtipná, lebo viem, že pre neho bude prízemná.“
„Bojíš sa byť pri ňom sama sebou?“
„No...“
„Pane Bože, Domi, to sa kedy stalo?“

Dominika by chcela poznať odpoveď na túto otázku, ale ani len ju netušila. Presne ako netušila, prečo sa vyskytol v jej živote druhý muž. Ktorý mal srdce na správnom mieste. Ktorý s ňou zdieľal rovnaké životné postoje. Ktorý jej energiu dával a nie bral.

Vstúpila do svojej pracovne. Zapla notebook. Zobrazil sa jej šetrič obrazovky. Bola na nej s Ivanom. Ona vyplazovala jazyk a Ivan sa distingvovane usmieval. Smutne si vzdychla. Pustila si hlasno svoj prehrávač. Sedela v tureckom sede, podopierala si vyčerpanú hlavu a z reproduktorov sa ozývala pieseň:

Toľko možností, kto vie, čo je správne
toľko rozdielov, povedz, čo je krásne
toľko starostí, povedz, čo je vážne
čo je vážne, čo, čo, čo je správne
toľko bohatstva, ktovie čo je vzácne
toľko tajomstiev, povedz, čo je zvláštne
toľko starostí, povedz, čo je vážne
čo je vážne, čo, čo, čo je správne...

Doniesla si do izby kávu. Potom aj druhú. A písala. Telefonovala. Vybavovala. Práca ju napĺňala. Bola dobrá v tom, čo robila. Skladala si v svojej pracovni reportáže, vytvárala príbehy. Všade mala malé farebné lístočky a na nich množstvo popísaných drobností. Bolo ich tam tak veľa, že jej isto neslúžili ako pomôcky. Na druhej strane stola sa rozpínala hŕba kníh, ktoré sa chystala prečítať. Tie ešte dlho neprečíta. V poslednej dobe má problém sústrediť sa a vtedy sa neoplatí čítať knihy. Uvažovala nad Ivanom. Nad vecným Ivanom. A uvažovala nad sebou. Uvažovala nad spoločnými prežitými rokmi. Zároveň sa v myšlienkach utiekala za novým mužom, s ktorým sa stretávala a cítila pri ňom všetko to, čo jej Ivan už dávno nedával. Do čerta, keby mi dal Ivan aspoň náznak. Malý náznak, že je v ňom kúsok citu. Že nie som pre neho partnerka, ale že som jeho láska. Potrebujem vidieť nejakú emóciu. Ivan, prečo mi to robíš...

Vypila tretiu kávu, navoňala sa, obula lodičky a utekala do redakcie. S Ivanom sa obišli, ona odchádzala a on prichádzal domov. Hľadal ju. Vstúpil do Dominikinej pracovne. Všade videl samé lístočky, diáre, zápisky a neporiadok. Presne ako predpokladala, nepáčilo sa mu tam. Bolo to jej útočisko, no pre neho to bol len chaos. Sadol si do kresla a čítal jej články, pozeral fotky, až kým...Až kým nenarazil na diár, ktorý bol v podstate jej denník. Volala ho diár, lebo sa hanbila nazvať ho denník. To je také pomenovanie pre násťročné. Pousmial sa, keď čítal príhody z jej práce. Vedel, že by nemal, ale nedalo mu to. Čítal ďalej, a to naozaj nemal. Zrazu mu zrak padol na kratučký úryvok napísaný červeným perom. Pri tomto kratučkom texte bolo telefónne číslo. Neveril. Neveril tomu, čo čítal. Prečítal si ho dva, tri, štyrikrát. Zrazu vopchal hlavu do dlaní a plakal. Rezervovaný muž, ktorý kládol city vo svojom živote azda na poslednú priečku v rebríčku – plakal.

Na lístku stálo:

Robím veci, ktorým nerozumiem. Nič nejde ako vždy,

všetko je hore nohami, napriek tomu som šťastná.

Každá bunka v mojom tele sa raduje.

Spisujem príbeh jednej lásky. Tej, ktorá nemá meno.

Nemá oddaných držiteľov pästičiek

a jej miesto je niekde na štvrtom poschodí na farbách dúhy.

Ivan pochopil, že Dominika s ním síce žije, ale už nie je jeho. Usedavo plakal, potom sa zbalil a navždy zmizol z jej života. Dominika by bola veľmi prekvapená, keby prišla skôr a videla Ivana plakať. Všetko mohlo dopadnúť inak. Rovnako ako bola prekvapená, keď prišla domov a po Ivanovi nezostala ani stopa. Našla len svoj farebný lístok s vyznaním neznámemu mužovi a na ňom dopísané roztrasenou Ivanovou rukou: Držím päste.

Čítané 1896 krát Naposledy zmenené piatok, 31 máj 2013 22:58

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.

Zaregistruj a píš