Chyba
  • JUser: :_load: Nemôžem načítať užívateľa s ID: 581
  • Go to Perfect Ajax Popup Contact Form configuration panel and correct your site errors.

blog citaj.to - pre všetkých knihomolov

štvrtok, 16 máj 2013 17:29

Bábika

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(2 hlasov)

Počul krik. Nestihol vystúpiť ani na prvý schod ich modrého domu a počul rev. Zmes plaču a hysterického smiechu. Srdce mu stisol strach, ľadová reťaz, ktorá každým ohnivkom drvila krehké mäso a ničila možnosť zhlboka sa nadýchnuť. V hrôze zamrzol čas. Zastavil sa. Na jediný okamih, na malú stotinu sekundy, kým si jeho mozog stihol uvedomiť paniku, ktorá mu postupne zaplavovala zmysly.

Po precitnutí sa mu vzbúrila krv a svaly začali pracovať. Vybehol hore schodmi a vrazil mosadzný kľúč do zámky. Zhodil tašku a ešte v kabáte sa vrútil na prvé poschodie. Cez stiahnuté hrdlo prudko dychčal. Zastal a z priestoru vykázal všetky zvuky. Počúval. Snažil sa odhadnúť, z ktorej izby sa nesie ten hysterický hlas, melodická vlna, ktorá sa prevaľovala v šepote a náhle stúpala do kvílivých výšok.

Pracovňa. Jeho útočisko, nocľah, kde po nociach sedával a civel z okna. Pil whiskey na litre a zahaľoval sa do štipľavého dychu drahých cigár. Len, aby zabudol, že ju stratil. Že v deň, keď získal svoju dcéru, stratil manželku, ktorá navždy zostala stáť v ťažkom opare utlmujúcich liekov, ktoré krotili jej popôrodnú depresiu a temné tiene, ktoré ju ťahali do čoraz hlbšej priepasti.

Trasúcou sa rukou stisol kľučku. Na okamih zaváhal a po chrbte mu stekal studený pot. Bál sa svojho zraku, bál sa scény, do ktorej má vtrhnúť. V sekunde sa však rozhodol, trhol dverami a chcel vraziť dnu. Bolo zamknuté. Skoro si vykĺbil rameno.

„Otvor dvere miláčik,“ zabúchal na tmavé drevo a snažil sa do svojho hlasu vtesnať trochu nehy.

„Choď preč...“ ozval sa ženský hlas. Ševelila ako jarné lístky v jemnom vánku, dievčenským hlasom krehko lámala jeho srdce.

„Otvor dvere...“

„Nie...“

Začala bľabotať, dvíhala hlas do neprirodzených výšok, spájala nezmyselné slová a hystericky ich miešala so smiechom. Rozprávala sa so zrkadlom, s dverami. Občas zaznel buchot. Duté plesnutie, trieskanie ľudskej dlane o mahagónový stôl.

„Drahá, prosím, otvor mi. Viem, že máš so sebou Lily. Počujem ju. Otvor, chcem sa s ňou zvítať.“

„Vypadni ty ZMIJA!!! VYPADNI!!!

„Prosím, chcem vidieť Lily! Iba na na chvíľu...“

„A načo? Aby si ju vymenil za inú bábiku? Za novšiu? Robíš to stále! Si klamár! Počuješ? Si beštia a klamár!“

Dych sa mu zasekol v hrdle a pred očami sa v rytme pulzu vynárali tmavé škvrny. Toto nebola ona. Toto bol niekto iný, rozprávajúci hlasom jeho ženy.

Rozbehol sa po chodbe a vrazil do kúpeľne. Skoro sa pošmykol na bielych guľôčkach, malých tabletkách, ktoré pokrývali studenú mramorovú dlážku ako zamrznutý sneh. Z kohútika kvapkala voda a zaplavovala ďalšie lieky v umývadle. Padol na kolená. V dlaniach zvieral tabletky a čítal etikety na porozbíjaných dózach. Prsty zabáral do ostrého skla a z očí sa mu vykotúľali trpké, suché slzy.

V čiernej tme bežal do záhradného domca, ktorého dvere lenivo vŕzgali. Hlučne si začal rozrážať cestu medzi haraburdami a hľadal tmavý kov, ktorý ho tupým škrkotom vyzýval, aby si ho vzal. Schmatol páčidlo a s navretou žilou na čele, ktorá šialene poskakovala, sa rozbehol k pracovni.

„Otvor dvere!“

„Vypadniii!!!“
„Otvor dvere, lebo ich vypáčim!“
„Rozbijem ju! Rozbijem tvoju Lily!!! Čo spravíš potom? Ha? Kúpiš mi novú porcelánovú bábiku?“
„Odstúp odo dverí,“
„Ja ju rozbijem! Potom budeš šťastný?“

Stratil trpezlivosť. S brutálnou silou divého zvieraťa sa oprel o kovové páčidlo a s vytrvalosťou trhal masívne väzenie, do ktorého sa jeho žena utiahla. Triesky mu lietali okolo tváre a manželkin krik dosiahol intenzitu krutého blesku. Spoza dverí sa ozýval vytrvalý detský plač.

Vpadol dnu a vlastná váha ho pritlačila na kolená. Páčidlo výstražne zarinčalo. Papiere dovtedy úhľadne poukladané na stole, rozfúkal mrazivý vzduch, neúprosný prievan, ktorý zaodel miestnosť do ľadového kabátca a pomaly sa ďalej zakrádal z otvorených balkónových dverí. V tme sa trblietali hviezdy, svietili rovnako ako ženine oči, keď sa dívala na detskú tvár zvraštenú bolestivou grimasou. V momente sa pozviechal a krvácajúce dlane v obrannom geste vytrčil pred seba.

„Daj mi Lily...“
„Nechce prestať plakať. Tá bábika nechce prestať plakať. Je pokazená!“
„Prosím, podaj mi ju...“
„Načo ti je? Kúpiš predsa novú ako vždy...“
„DAJ MI JU!“
„Nevrieskaj!“ zašepkala a v očiach sa jej blysla prázdnota.
„Všetky svoje bábiky máš zamknuté v izbe. Poď, dáme tam aj túto... prosím.“ Opatrne zmenil tón hlasu a pomaly sa približoval k svojej manželke. Jej tenká nočná košeľa sa vzdúvala v nočnom vánku a vytvárala okolo nej oblak šialenej nevinnosti.

„Nechce prestať plakať. Nedokážem nájsť otvor na baterky. Neviem ju vypnúť.“

„Podaj mi ju, ja sa pozriem.“

„NIE! Nepribližuj sa ku mne.“

„Upokoj sa... prosím... môžeme sa o ňu postarať spolu. Utíšime ju. Vypneme ju.“

„NIE!“

„Prosím! Daj mi ju. Odložím ju a kúpim novú... dostaneš novú bábiku, ktorá neplače.“

„To by sa ti páčilo, však? Už celé mesiace sa mi snažíš debilnými bábikami nahradiť našu dcéru. Našu dcéru nemôžeš nahradiť! Je mŕtva! Ona je mŕtva a ty mi namiesto nej nosíš domov tieto haraburdy!“ Zatriasla malou rúčkou a zúrila na otvorené drobné ústočká, z ktorých vychádzal neľudský rev. „Ako ťa mám dočerta vypnúť? Ako ťa mám vypnúť?“

Obracala dieťa a v rýchlosti mu vyzliekala ružové nariasené šatočky – hľadala baterky. Po tisíci raz hľadala tie poondiate baterky.

„Nesnažím sa nahradiť našu dcéru, musíš mi veriť... Daj mi Lily, nechceš predsa rozbiť ďalšiu bábiku. Túto nie, preboha ťa prosím, túto nie.“

Musel hrať s ňou. Musel vyliezť za divadelnú oponu a pokloniť sa jej súkromnému obecenstvu. Nevzala si lieky. Všetky ich spláchla, rovnako ako spláchla ich minulý život, ktorý v bolestivých ozvenách stratil v sterilnej pôrodnici.

„Nikdy nekúpiš takú bábiku, ktorá by bola ako naša dcéra. Nikdy! Nie sú živé, vidíš?“ zatriasla drobným telíčkom, „aj keď má zlaté vlásky, modré klipkajúce očká, ružové líca,“ hlas sa jej zlomil, „nie je to ona, NIE JE!“

Strach sa zakrádal po pracovni, keď žena s dieťaťom postupovala k otvorenému francúzskemu oknu. Muž sa neodvážil priblížiť. Mala ako rukojemníka jeho jediný poklad. Dokonalé stvorenie, živé a krehké. Nevyrovnalo sa žiadnej bábike, ktorú jej doteraz kúpil.

„Prosím, nerob to...“
„Len chcem, aby bolo ticho! Konečne ticho!“
„Tak mi ju daj. Ja ju vypnem. Vypnem ju.“ Jeho hlas plne ovládli vzlyky.
„Nedotkneš sa jej... nebudeš ju vláčiť na rukách a dávať jej menom našej dcéry! Dopekla s tebou. Lily bola jediná. Jediná, ktorú mi vzali. Vyrvali mi ju z rúk a ako náhradu mi do náruče pcháš tieto umelé figuríny, ktoré sa ani nedajú vypnúť. Ja chcem späť Lily... moju Lily...“ Krik sa menil do zúfalého chripotu. Ústa mala vlhké od slín, no v pohľade jej horeli ohne a prázdnota. Nebezpečne sa priblížila k vejúcim záclonám. Stačilo, aby natiahla ruku a bol by koniec.
„Toto je Lily! Preboha, už to pochop! NIE JE to bábika! Nie je ako ostatné!“

„Si klamár! Lily je mŕtva! Zobrali mi ju! Zobrali ju preč a už sa nevráti... bola studená a mŕtva. Bola celkom potichu. Je preč.“

„Naša Lily ťa drží za ruku. Pozri ako naťahuje pršteky, pozri ako plače... je skutočná, vrátili nám ju. Nepamätáš sa? Prosím, pozri na ňu.“ Nohy mu primrzli k podlahe, celý stuhol a sekundy sa v jeho hlave menili na nekonečné hodiny strachu.

„Je to náhrada, iba BÁBIKA! Iba bábika a ja ju neviem vypnúť.“ Opäť šmátrala po nahom telíčku, po hebkej pokožke, hľadala uzáver, vypínač, čokoľvek.

„Prosím, vráť ju k nám. Pozri na ňu. Na našu malú Lily.“

„Je mi to ľúto,“ ticho vzlykla a spravila krok dozadu... „už viac neznesiem to klamstvo... neznesiem ten mechanický plač.“ Natiahla ruku. V tom odvekom momente jediného pohybu sa zhmotnila hrôza. Hebké ženské ruky doružova vydrhnuté. Uvoľnila dlaň a roztvorila prsty. Dotyk sa stratil, jemne sa zošuchol ako jesenný list. Pustila bábiku do tmy. Zhodila ju do hĺbky.

Nastalo ticho. Temné ticho, požierajúce posledné záchvevy zdravého rozumu. Ticho. Ničivá mĺkvota, nemé oči, kamenné vlhké studne. Dievčatko naposledy zaklipkalo očkami. V tmavej pracovni osameli dve bezprizorné tváre. Olúpený otec a stratená matka. „Dcérka...“ vzlykol muž a žiaľ mu vyryl do srdca nehojacu sa ranu. Zahmlene pozrel na svoju manželku a silnejšie zovrel kovové páčidlo.

Čítané 1813 krát Naposledy zmenené piatok, 17 máj 2013 05:34

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.

Zaregistruj a píš