nedeľa, 31 máj 2015 19:52

Strach

Napísal(a) 
Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)

Každý sa niečoho občas bojí. Je to prirodzená súčasť nášho bytia. Čo ale, ak pomenovanie strachu slovom „detstvo“ nie je dostatočné? Čo je To, čo nedá už takmer tri desaťročia spávať Jožovi a jeho kamarátom z partie? Čo sa stalo Alici a ďalším deťom? Naberte odvahu bojovať so strachom a postavte sa mu zoči-voči, už nech je to čokoľvek...

So strachom sa snaží vyrovnať aj Jožo Karský, ktorý pred detstvom podvedome uteká už 27 rokov. Viac ako so strachom bojuje so spomienkami, ktoré sa mu po návrate do rodného Ružomberka vracajú. Ocitá sa sám v rodičovskom byte. Na mieste, z ktorého pred toľkými rokmi utiekol mysliac si, že všetko bude v poriadku. Osud to však zariadil inak. Sám v prázdnom byte, v treskúcej zime za oknom, je prenasledovaný spomienkami na udalosti, ktoré sa tu v detstve udiali. Nestačí, že hrôzostrašné spomienky opäť ožijú, udalosti zmiznutých detí sa opakujú, teraz však s jedným rozdielom – už To nechce iba deti, chce to Joža a jeho priateľov.

„Z hory sa vyvalil kovový zápach, len čo som ho zacítil, vedel som, že sem nepatrí. Akoby medzi stromami ktosi roztavil cín, veľa cínu. Aj ostatní ho zaňuchali, nepoznali nič podobné. Po zmrznutom snehu k nám doľahlo detské pospevovanie. Len krátky útržok tenkého hláska. Popevok zaznel a utopil sa v mrazivom lesnom tichu.“

To, čo tam uvidia, ich však prenasleduje po zvyšok života.

Stane sa to znova

Z čoho ale majú taký strach? Z nepríjemného zápachu, neznesiteľného piskotu až kdesi v lebke, hukotu kovových valcov, detského spevu, stôp detských nožičiek v snehu alebo malých detských postáv s čiernymi dierami namiesto očí? Presne pred 27 rokmi sa to stalo Alici, Jožovej staršej sestre. Jedného dňa sa stratila v lese nad sídliskom. V lese, ktorý všetky deti poznali – vedeli o každom strome, lúke, skale – aspoň si to mysleli. Jožo s partiou idú do lesa, aby Alicu našli. To, čo tam uvidia, ich však prenasleduje po zvyšok života – najprv v spomienkach, teraz si to pre nich prišlo po vlastných...

Čo sa deje v lese za ružomberským sídliskom, a prečo miznú deti v lese v zelenej hmle?

„Za holými kríkmi stála drobná detská postava. Namiesto očí mala dve čierny diery. Papierové deti, napadlo mi absurdné slovné spojenie. Celé roky som si naň nespomenul. Čosi ich unáša a mení na... Na čo vlastne? Na prízraky – ohyzdných lovcov poľujúcich na ďalšie deti? Ľadová planina, hukot kovových valcov... Desiatky drobných postáv v zelenej hmle. Každej čosi chýbalo – oči, nos, pery alebo uši...“

Papierové deti

Jožo sa od svojho staručkého a chorého otca dozvedá, že deti v lese za týchto okolností zmizli aj v rokoch 1963, 1985 a 2012. Prvýkrát sa jeho otcovi podarilo pred Tým ujsť, ako však sám povedal: „Zapamätalo si ma to, preto si prišlo pre vás, zobralo si to len Alicu. Ty si utiekol, ale aj teba si To zapamätalo.“ Čo sa deje v lese za ružomberským sídliskom, a prečo miznú deti v lese v zelenej hmle a čo sa s nimi potom stane? Trúfne si To aj na Joža, ktorý Tomu pred niekoľkými rokmi utiekol? Prišlo si to pre neho, zosilnelo to natoľko, že si trúfne aj na dospelého človeka? Môže to byť iba zvláštna zhoda udalostí alebo zlý sen. Prečo ho potom prežívajú všetci z partie, ktorí spolu v osudný deň Alicu hľadali?

Bojíte sa?

Ja áno. Môj strach sa však v závere knihy premenil na trochu roztržité pocity. Chvíľu mi trvalo, kým som strávila posledné slová príbehu. Kým som pochopila, čo sa vlastne stalo. Záver knihy ma prekvapil, neviem však povedať, či v dobrom alebo inak.

Autor rozvinul tému strachu do naozaj hrôzostrašných rozmerov. Pohráva sa s pocitom strachu, ktorý prežíva občas každý. Strach je ľudskou vlastnosťou. Je to o podrobnom opise tmy, ktorej sme sa ako deti báli, o pivniciach, kde na nás číhali hrôzostrašné tiene odložených a nepotrebných vecí. V podstate píše o strachu z detstva, ktorý sme si zažili. Samú ma prekvapilo, ako jednoducho môže u mňa autor vyvolať tento pocit. Napätie, zrýchlený dych, nevnímanie reality a podchvíľou pozeranie si cez rameno, či za mnou niekto nestojí.

Sila knihy spočíva v tom, že čerpá z vášho strachu.

Sila knihy spočíva v tom, že cez pocit napätia, ktorý autor v príbehu vytvoril, čerpá z vášho strachu. Je to práve váš strach, ktorý kŕmi neznámu príšeru v príbehu. Pretože ste ako Jožo, už nechcete utekať pred spomienkami a strachom, chcete zistiť, čo to je. Aj vás prikuje strach k stoličke a knihu nebudete vedieť pustiť – ale pozor!!! – neodporúčam čítať, ak ste sami doma, nieto ešte po tme! Ja som knihu čítala iba pri dennom svetle v čase, keď bol doma ešte niekto okrem mňa. Aj tak to nie vždy fungovalo. Mali ste ma vidieť, keď som chcela ísť večer do kúpeľne. Ešte väčším problémom sa však ukázal byť tmavý šatník...

Strach je paradoxne to, čo nás vedie vpred a núti sa mu postaviť tvárou v tvár. Možno je príbeh vymyslený a možno je iba podobný tomu, ktorý niekde v Bohom zabudnutej dedinke v horách koluje ako legenda. Ja sa ale priznám, že na spomínanom ružomberskom sídlisku by som teraz bývať nechcela.

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Jozef Karika
  • Národnosť: slovenská
  • Knihu vydalo: Ikar
  • Počet strán: 328
  • Dátum vydania: streda, 01 január 2014
  • Žáner: strašidelné
Čítané 944 krát

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.