streda, 28 január 2015 20:11

Marína

Napísal(a) 
Ohodnotiť túto položku
(2 hlasov)

Niekedy sa pristihnem v chvíli, keď zisťujem, že niečo, čo mi je aspoň na prvý pohľad dôverne známe, mi je v skutočnosti na míle vzdialené. Marína. Povinne sa o nej všetci učíme v školách. Hovoria nám, že je to najkrajšia ľúbostná báseň v slovenskej literatúre. A predsa, myslím si, že ohromná väčšina ľudí ju pozná v súčasnosti, ako sa hovorí, z druhej ruky.

Samozrejme, prečo čítať Marínu, keď jej obsah vieme zo školy, keď nám ju sprotivili zlé známky z písomiek, ktoré sme vďaka nej dostali, prečo ju čítať, keď je to už nie mladá deva, ale takpovediac vykopávka? Ospravedlňujem sa za expresívny výraz, ale verím, že mnohí voči tejto básni prechovávajú práve takéto pocity.

Ja, hoci mám vyštudovaný slovenský jazyk a literatúru, som sa k prečítaniu tejto útlej knižky dostala až teraz, po škole, celkom dobrovoľne, s úctou a vďaka osobným pohnútkam, ktoré priviedli vydanie z roku 1956, teda sto rokov potom, čo bola vydaná prvýkrát, ku mne. K smrti unesená. Tak som sa cítila pri jej čítaní. Zabudla som na všetko, čo som kedy o Maríne počula a čítala. Zabudla som na škaredý portrét Sládkoviča z učebnice literatúry aj na všetkých učiteľov, ktorí mi hovorili, aká je táto báseň významná.

Zabudla som na škaredý portrét Sládkoviča z učebnice literatúry aj na všetkých učiteľov, ktorí mi hovorili, aká je táto báseň významná.

Nechala som sa len prosto unášať slovami a stalo sa to. Marína. V 67. strofe som pocítila, aké to asi muselo byť, zamýšľať sa nad vesmírom cez cit, ktorý je srdcu najdrahší. Veru, nevidela som v Maríne len vlasteneckú báseň, ale báseň svetoobčana, človeka, ktorý je vďaka citu takému hlbokému doma práve na Zemi. Hoci tu, na začiatku skladby, sa snaží Sládkovič dostať na zúbok problémom sveta, táto strofa ma aj tak uchvátila: „//Odpusť, drahá, keď smutné hlasy / vzdychne k tebe priateľ verný: / Na Šťastných hodín divé krásy / tys’ bohatá, on mizerný; / ty v srdca hradbách uzavrená, / milými svojimi otočená, / nebudíš sa z mladistvých snov; / duch sveta jeho tajnou mocou / vedie búrnou žitia nocou / v divé boje ľudských duchov. //“

Uvedomila som si, aký krásny musel byť Sládkovič, keďže už som zabudla na jeho portrét, nebolo to také ťažké. Veď srdce človeka, ktorý dokázal písať o krásach prírody a tie krásy vyrastali s vnadami Maríny, muselo byť vskutku preplnené láskou. No a čo je krajšie ako láska? V strofe č. 98: „// V blízkosti tvojej, moja Marína, / sto citov z duše mi kypí, / k tebe sa život celý pohýna / jak roj včiel k sladkostiam lipy: / Ústa mi primrú k rubínom tvojim, / myslím si večne, že nerozdvojím / prah duše od duše prahu; / srdce mi do brán pŕs tvojich bije, lebo tam ono ľútosťou žije, / tam hľadá otčinu drahú. //“ Myslím, že je to stále aktuálne, človek nehľadá domov v kamenných múroch, ale v srdci milovaného človeka.

Myslím, že je to stále aktuálne, človek nehľadá domov v kamenných múroch, ale v srdci milovaného človeka.

Mnoho v tejto knižôčke sa dá vztiahnuť na dnešného človeka i na človeka zajtrajška, na Slováka, Slovenku i svetáčku a svetáka.

Táto knižka je od jedného človeka z jednej krajiny, pre každého človeka z každej krajiny. Hovorí o láske, i smrti, o nebi i Bohu, o krajine nášho srdca i srdci našej krajiny. Nielen zemepisne, ale duševne. Naozaj čítať v pokoji Marínu je ako piť z čírej studničky na jar, keď belasé nebo zakrývajú iba jabloňové kvety. Marína rozpráva však nielen o láske, ale aj o smrti. V 115. strofe obrazom ružičiek ukazuje, čo je to zomrieť. „// Tam si do tône lipy sadneme / na lono bujnej trávičky, / objímať jedna druhú budeme / vo vencoch lásky, ružičky! / Vernosť si večnú sľúbite sväte, / vernosť do smrti si zachováte, / zradkyňa ktorá odpadne! / Ten smutne zhynie kto sa rozlúči: / šťastný kto v sladkom lásky náručí, / jak vy, milené, uvädne! // “

Lyrická Marína sa stáva žriedlom fantázie, preto ukazuje nielen to, čo je viditeľné očiam. Zážitok z tejto knižky sa nedá preniesť, rovnako ako sa nedá úplne preniesť hocijaký iný zážitok. Môžeme sa pokúšať rozumom pochopiť, ale bude to márne, lebo treba chápať citom. Potom aj Marína nie je len kapitola v učebnici alebo jeden bod v pláne vyučovania. Marína je farebná a šťavnatá.

Marína je farebná a šťavnatá.

Samotné farby v nej púšťajú šťavu. Strofa 264: „// Družka! tu ľúbosť svieti nevinná, / tu je nádeja zelená, / svetlá sa nebom jasnosť pohýna, tu láska vládne červená, / tu zlatý oheň v obetiach horí, / tu i fialka kvitne pokory, / i ruža citu útleho: / ale noci tu nemáš hrobovej, / tu duše driemu v tôni ružovej, / v speve vetríka šumného. –//“

Sládkovičova Marína nikde nemusela začať a nikde skončiť, je nekonečná ako ľudská duša. Lebo práve tá je v nej naplno obsiahnutá. Prežila niekoľko režimov, prežíva v tichu aj ten súčasný a čaká na svoju chvíľu, ktorá je posvätná.

Prežila niekoľko režimov, prežíva v tichu aj ten súčasný a čaká na svoju chvíľu, ktorá je posvätná.

Na chvíľu svojho objavenia. A tá chvíľa sa môže naplniť kedykoľvek, keď niekto zoberie túto knižku do rúk a začne čítať, lebo ako je v nej napísané: „/ láska smrť žitím zabije!–/“

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Andrej Sládkovič
  • Národnosť: slovenská
  • Knihu vydalo: IKAR
  • Počet strán: 154
  • Dátum vydania: sobota, 01 január 2000
  • Žáner: klasika
  • Poznámka: Marína je považovaná za najkrajšiu báseň o láske v slovenskej literatúre.
Čítané 1863 krát

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.