nedeľa, 03 august 2014 21:49

Portnoy's Complaint

Napísal(a) 
Ohodnotiť túto položku
(3 hlasov)

Niektoré knihy jednoducho nesmiete porovnávať s ničím, čo ste zatiaľ čítali. Od niektorých kníh nemôžete očakávať nič, čo ste očakávali doteraz. Sú to však spravidla tieto knihy, ktoré nakoniec zmenia váš pohľad na literatúru. Portnoy’s Complaint je jednou z nich.

K tejto čosi vyše 270-stranovej knižke Philipa Rotha som sa dostal viac než prekvapivo cez reading list ku štátnici z americkej literatúry. V USA je to veľmi známa vec, ktorá Philipa Rotha v roku jej vydania (1969) preslávila nielen svojou kontroverznosťou. Literárny trh rozbúrila ako jeden zo skorších postmoderných textov ako svojou otvorenosťou, až hrubosťou v opisoch, tak témami, ktorým sa venuje.

Myslím, že nemôžem napísať nič výstižnejšie ako wikipédia, ktorej opis tejto knihy ma pôvodne presvedčil, aby som ho začal čítať. Píše sa tu, že „román rozpráva humorný monológ nadržaného a na matke závislého mladého židovského starého mládenca, ktorý sa svojmu psychiatrovi spovedá o intímnych, potupných detailoch drsným a urážlivým jazykom.“

Hneď na začiatok treba povedať, že ak nie ste v postmoderne doma, budete asi šokovaní priamym a drsným obsahom aj jazykom tohto textu. V niektorých kapitolách sa slová ako cunt opakujú snáď na každom riadku, dočítate sa o dôkladných detailoch jeho masturbačných pokusov s kusom pečienky a o divokých sexuálnych eskapádach s rôznymi partnerkami. Pozorný čitateľ však veľmi rýchlo zistí, že kniha nie je len o tom. Ak sa nenecháte odradiť, čaká vás veľmi zaujímavý text.

„Oh, Freud, ja by som vedel rozprávať! Táto má krásnu riť, ale príliš veľa rozpráva. Na druhej strane táto nerozpráva vôbec, alebo aspoň nie tak, aby to dávalo zmysel – ale človeče, ako tá fajčí! Aké údové know-how!“

Celý román je skutočne jedným dlhým monológom u psychiatra. Práve táto situácia umožnila autorovi rozpitvať naozaj každé zákutie Portnoyovej zvrátenej duše. Pod touto zvrátenosťou sa však skrýva oveľa viac, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Faktom zostáva, že na tento text treba byť pripravený. Nemôžete od neho očakávať tradičné rozprávanie príbehu s hlavou a pätou alebo vyhýbanie sa nechutnostiam a tabu. Ide o prúd vedomia (veľmi podobný Hellerovmu Niečo sa stalo), v ktorom sa dozviete o všetkom, čo sa Portnoyovi premieta hlavou, o jeho prístupe k životu, k ženám a sexu, k matke, ku goyom (teda nežidom – a hlavne nežidovkám) a k sebe samému.

„Najprv ju vylíže a potom, hneď potom začne rozprávať a vysvetľovať, vynášať jeden súd za druhým a odporúčať ktoré knihy by mala čítať, koho by mala voliť a ako by mala a nemala žiť svoj život.“

Samotný názov vystupuje už v úvode knihy ako diagnóza Portnoyovho psychiatra, doktora Spielvogla (ktorého meno napovedá o knihe viac, než sa zdá), ktorá ju definuje takto: „Porucha, pri ktorej v človeku neprestajne bojujú silné etické a altruistické impulzy s extrémnymi sexuálnymi túžbami, často perverznej povahy.“

„Ako dlho budem ešte strkať túto vec do dier, ktoré sa jej ponúknu – najprv do tejto diery, potom keď ma táto omrzí, tak do tamtej diery... a tak ďalej. Kedy to skončí? A prečo by malo?!“

To, že kniha spracúva práve takéto témy práve týmto spôsobom, nie je náhoda. Treba si uvedomiť, že vyšla koncom šesťdesiatych rokov, teda počas takzvanej sexuálnej revolúcie. Otvorená diskusia o sexualite nebola v týchto rokoch v literatúre až taká vzácna, no Roth ju dokázal dotiahnuť do absolútnej, totálnej úprimnosti a obaliť ju vtipným, ironickým humorom.

Alexander Portnoy, rozprávač a hlavná postava zároveň, odkrýva svoju osobnosť naozaj zblízka a všetky detaily do seba dokonalo zapadajú. Pred Rothom treba zložiť klobúk práve pokiaľ ide o vierohodnú, ale zároveň prekvapivú výstavbu Portnoyovho charakteru.

„Áno, hanba, hanba Alexovi P., jedinému absolventovi, ktorý ešte nespravil mamku s tatkom starými rodičmi. Zatiaľ čo všetci ostatní sa ženili za pekné židovské dievčatá a robili deti a kupovali domy a (ako hovorí môj otec) zapúšťali korene, zatiaľ čo všetci ostatní synovia ctili meno rodiny, on robil len jediné – naháňal kundy. A k tomu ešte shikse kundy!“

Čitateľ sa dozvedá ako o jeho názoroch na svet tak o jeho zážitkoch z detstva i dospelosti akosi cyklicky (ako sa na prúd vedomia patrí), jeho monológ prechádza od jednej témy k druhej, ale vždy sa v istom bode vráti späť a osvetlí nám viac z toho, čo už vieme.

Takto sa nám napríklad skladá mozaika o jeho názoroch na rozdiel medzi goymi a židmi, o jeho nadradenosti, ktorá mu bola od detstva vštepovaná a ktorá sa prejavuje okrem jedla napríklad v žalúziách, ale zároveň o obdive pre shikse, pre nežidovky a jeho zážitky z orálneho sexu s nimi.

Okrem sexu a masturbácie a perverzných predstavách (a praxi) osamote aj v skupinách s rôznymi partnerkami (ale hlavne ženou ktorú volá Opica pre jednu príhodu s banánom) Portnoy hovorí aj o svojich názoroch na manželstvo, ktoré, aj keby sme si to najradšej nepriznali, sú niekedy až príliš pálčivo logické.

„Prosím, neojebávajme sa navzájom o „láske“ a jej trvaní. Preto sa pýtam: ako si môžem vziať niekoho koho „milujem“, keď veľmi dobre viem, že za päť, šesť, sedem rokov budem na ulici poľovať na nové, čerstvé kundičky – zatiaľ čo moja odovzdaná žena, ktorá pre mňa vytvorila takú úžasnú domácnosť a tak ďalej doma odvážne trpí svoju samotu a odmietnutie?“

Takisto sa celou knihou nesie motív jeho problematického vzťahu k matke, k rodičom a k výchove, ktorá sa mu dostala vôbec. Jeho židovské korene sa jednoducho nezaprú a práve tam vzniká väčšina konfliktov v Portnoyovom vedomí.

To, čo zo začiatku vyzerá ako nevinné a často veľmi vtipné rozprávanie o detstve, rodine a ženách v Portnoyovom živote však naberie v priebehu jeho monológu oveľa vážnejší tón. Zaujímavé je, že tento sa neskrýva v texte, ale v hlave čitateľa. Portnoy rozprával stále rovnako, ale v jednom bode som si uvedomil, že už sa na Alexovi nesmejem.

„Alexander Portnoy, za poníženie ľudskosti Mary Jane Reed dve noci po sebe v Ríme a za ďalšie zločiny príliš početné na vymenovanie a zahŕňajúce zneužitie jej kundy, vás odsudzujem na otrasný prípad impotencie. Užite si to.“

Totiž keď prejdete zhruba polovicou knihy, pomaly začnete zisťovať, že Portnoy nie je taký spokojný kurevník, ako by sa mohlo zdať. Konflikt medzi jeho večnou nadržanosťou a zároveň želaním žiť pokojný rodinný život sa neustále vyostruje (mimo iné do nepochopiteľného strachu z trestu impotenciou). Je to práve povinnosť založiť si rodinu, z ktorej sa snažil Alex pod kritikou svojich rodičov vymaniť, ktorá sa nakoniec stáva úprimným želaním.

Portnoyova frustrácia vyúsťuje až do jeho cesty do Izraela, kde sa ukáže, ako to s ním vlastne je. A posledná kapitola s názvom Punch Line a dĺžkou práve jeden riadok čitateľa schladí už definitívne.

Povedal som to raz a poviem to znovu: Portnoy’s Complaint nie je pre každého. Mnohých urazí, pohorší alebo ich nebude baviť. Pre ostatných je to perla. Skúste ju. Nie je to jednoduché, ale ak ste odhodlaný čitateľ a podarí sa vám preniknúť pod povrch textu, čaká vás ohromná jazda.

To, čo na prvý pohľad vyzerá ako postmodernistický experiment je totiž výpoveďou o nás všetkých.

„Možno som bol len sám sebou. Možno je to všetko, čím v skutočnosti som, oblizovač kúnd, otrocké ústa pre dieru niektorej ženy. Líž! A nech je tak! Možno je pre mňa najmúdrejším rozhodnutím žiť na všetkých štyroch. Loziť životom hodujúc na kundách a prenechať naprávanie bezprávia a rodičovstvo vzpriameným tvorom!“

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Philip Roth
  • Národnosť: americká
  • Knihu vydalo: Random House, Inc.
  • Počet strán: 274
  • Dátum vydania: streda, 01 január 1969
  • Žáner: klasika
  • Poznámka: Pre anglicky zdatných odporúčam čítať v origináli. Neviem, či existuje slovenská verzia, no prekladom by určite stratila množstvo šarmu.
Čítané 1678 krát

Najnovšie od Oliver Meres

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.