nedeľa, 23 júl 2017 17:47

Tuskulské rozhovory

Napísal(a) 
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Marcus Tullius Cicero. Autor, ktorého diela potešia každého čitateľa so záľubou v rozmýšľaní o živote, smrti a o ľudskej duši. Múdry muž, filozof, rečník a politik so cťou, ktorého meno azda pozná veľa ľudí, no správne skloňovať ho vie len málokto. 

O Ciceronovi, najvzdelanejšom Rimanovi svojej doby, by sa toho dalo písať neúrekom. Jeho reči, rétorické spisy, filozofické spisy a listy ovplyvňovali ľudskú spoločnosť a myslenie v ranokresťanskom období, v stredoveku, v období humanizmu a renesancie ako aj v 17. – 18. storočí, keď sa jeho úvahami inšpirovala skupina mysliteľov a vedcov, ktorých nazývame osvietencami.

Cicero mal možnosť porovnávať najrôznejšie filozofické smery a školy, z ktorých si vyberal „to najlepšie“.

Tento skvelý muž však mal svoje rezervy, pre ktoré sa mu nedarilo vo vedúcich politických funkciách. Niektorí mu vyčítali stratu zmyslu pre realitu, čo sa filozofom občas stáva. Takisto nedôveroval schopnostiam ľudí vo svojom okolí, podceňoval ich. To sa zase stáva ľuďom, ktorí sú si vedomí svojho vzdelania a múdrosti. Cicero sa vzdelával od útleho veku, precestoval rôzne kúty ríše a mal možnosť porovnávať najrôznejšie filozofické smery a školy, z ktorých si vyberal „to najlepšie“.

Vo svojej tuskulskej vile v kruhu mladých priateľov dychtivých po poznaní strávil päť dní rozpravami na päť tém, ktoré neskôr prepísal do piatich kníh. So závermi prvej knihy O pohŕdaní smrťou som súhlasila takmer bez výhrad. Stručne, ale jasne v nej zhrnul názory, poznatky a učenia viacerých filozofov a filozofických smerov. Opieral sa najmä o Sokrata a Platóna. Sám podával svoj výklad tzv. „sokratovským spôsobom“, ktorý má za úlohu v poslucháčovi (čitateľovi) rozvinúť kritické myslenie. Rozoberal názory stoikov, peripatetikov, predstaviteľov kyrénskej školy atď., pričom najväčšmi polemizoval (a miestami aj pohŕdal) epikurejcami. Väčšinu priestoru všetkých kníh zaberá zhrnutie učení vymenovaných smerov, ich rozbor, kritika a následné logické zosumarizovanie faktov.

Vo svojom filozofickom diele sa približoval tajom ľudskej duše.

„Platí tu totiž zákon prírody: Ako začiatok všetkého pre nás znamená narodenie, tak smrť zasa koniec. Ako sa nás nič netýkalo pred narodením, tak sa nás nebude týkať ani po smrti. O aké zlo tu teda vlastne ide, keď sa smrť netýka ani živých ani mŕtvych? Jedni už nejestvujú vôbec, druhých sa týkať nemôže.“

V druhej knihe O znášaní bolesti som mala miestami pocit, že veľmi horlivo filozofoval o niečom, čo sám nezažil. Nakoľko bol preslávený ako čestný a zásadový človek, som si istá, že keby sa dostal na mučidlá, urobil by všetko preto, aby bolesť znášal statočne, ako napr. spartskí chlapci, ktorých dával za vzor. Nakoľko však nemal ich bolestivý tréning, myslím si, že v duchu by niektoré svoje smelé tvrdenia poopravil.

Vo svojom filozofickom diele sa približoval tajom ľudskej duše. Sám však tvrdil, že predmetom jeho záujmu je len duša múdreho a vzdelaného muža. O duše iných ľudí nemal záujem a to je fakt, ktorý sa ťažko vyvracia. V knihách O zmierňovaní zármutkuO ostatných duševných vzruchoch, ktoré spolu do značnej miery súvisia, som sa dozvedela, že aj keby som bola muž, Cicero by ma s najväčšou pravdepodobnosťou označil za hlupáka, ktorý sa nechá unášať emóciami. Údajne ten, kto má tendenciu súcitiť s nešťastím iného, tiež zvykne závidieť a človek, ktorý príliš zúfa, je rovnako nehodný ako človek, ktorý sa raduje príliš. Jednoducho povedané, človek, ktorý nie je neustále pokojný a nechá vonkajšie faktory, aby ho čo len na chvíľu zbavili rozvahy, nie je skutočne múdry. Útechou nám môže byť jeho priznanie o tom, že v čase, keď spísal dielo Útecha, sám „nebol múdry“. Hoci mi niektoré závery tohto veľkého filozofa boli vyslovene protivné, s mnohými do istej miery súhlasím, aj keď sa nedajú zovšeobecniť.  

„Ako prirodzene túžime po dobre, tak prirodzene sa odvraciame od zla. Ak sa odchýlenie od zla deje v súlade s rozumom, nazývajme to ostražitosť. Je samozrejmé, že ostražitosť môže byť vlastnosťou len človeka múdreho. Ak však jestvuje bez rozumu a je sprevádzaná pokornou úzkosťou a skleslosťou, nazývajme ju strach. Strach je teda bezrozumová ostražitosť.“

V knihe Cnosť sama stačí k blaženému životu odkryl malý kúsok zo seba, ktorý vo mne vyvolal veľké pohnutie.

V piatej knihe ma prešlo znechutenie z Ciceronových vlastností, ktoré mi trošku pripomenuli dôvody, pre ktoré bol vyhnaný posledný rímsky kráľ Tarquinius Superbus. V knihe Cnosť sama stačí k blaženému životu odkryl malý kúsok zo seba, ktorý vo mne vyvolal veľké pohnutie. Popísal v nej pôvod a začiatky filozofie. Spomenul Pytagora, ktorý sa stal „priateľom múdrosti“ aj Sokrata, ktorý ľudskú dušu povýšil na hodnú hlbokého skúmania. Z jeho postrehov ľahko možno uhádnuť, ako sa stala filozofia „kráľovnou vied“. Úlohou priateľov či milovníkov múdrosti je odhaliť všetky aspekty žitia. Takisto sa mi podarilo zachytiť, aká bola pre neho filozofia dôležitá. Vďaka nej je nesmrteľný, vďaka nej je osožný a vďaka nej sa dokázal vyrovnať so svojím životným údelom a ranami, ktoré znášal ako mudrc, no predsa len ich zrejme cítil ako človek z mäsa a kostí.

„A aj týchto ďalších päť kníh pošlem svojmu milému Brutovi, ktorý ma nielen povzbudil k písaniu filozofických diel, ale dokonca vyprovokoval. Ťažko povedať, či alebo do akej miery tým prospejem iným. Ale v preťažkých bolestných chvíľach a v rozličných ťažkostiach, ktoré na mňa doliehali zo všetkých strán, nemohol som v ničom inom nájsť úľavu.“

Ďaľšie informácie

Čítané 640 krát

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.