piatok, 04 august 2017 07:03

Piata loď

Napísal(a) 
Ohodnotiť túto položku
(2 hlasov)

Žblnk, žblnk. Plavím sa morom. Unáša ma lodička, taká celkom malá, bielo-modrá. Je tichúčko, všade je pokoj a ja viem, že je to len sen. Je však taký pekný, až dúfam, že sa nikdy neskončí.

Knižka Moniky Kompaníkovej Piata loď vyšla prvýkrát v roku 2011. Dnes okupuje pulty kníhkupectiev v druhom vydaní (2017), ako reakcia na úspešný film s rovnomenným názvom. Piata loď bola nominovaná na literárnu cenu Anasoft litera, ktorú v roku 2011 aj vyhrala a hoci v priebehu súťaže mnoho titulov vzbudilo všakovaké diskusie, táto kniha do výberu toho naj, čo na Slovensku vzniklo, rozhodne patrí.

Dcéra, mama, babka – rodina bez lásky.

Jarka, Lucia, Irena. Tri postavy, no milostný trojuholník to rozhodne nie je. Ani kamarátsky. Dcéra, mama, babka. Rodina. Láska však nie je tým, čo tri ženy rôzneho veku, ale jednej krvi, spája. Obe dospelé ženy chcú žiť svoj vlastný život, navzájom si prekážajú, no potrebujú sa. Dievča má smolu, narodilo sa do rodiny, kde sa láska nevyskytuje.

„Každý Luciin pohľad som si odpracovala. Makala som, mydlila, aby Lucia nemala zámienku odmietať ma, nič iné som skoro celé detstvo nerobila, len som sa snažila, aby všetko fungovalo podľa Luciiných predstáv, odčítala som jej z pier želania, aby som bola schopná splniť ich skôr, ako ich vysloví.

Ženy sú voči sebe navzájom neuveriteľne kruté.

Už po niekoľkých stranách sa u čitateľa objaví veľmi silný pocit – ľútosť. Je vám ľúto dievčaťa, ktoré je neskutočne osamelé. Jej mama by si za ľahostajnosť voči dcére zaslúžila prefackať, babka detto. Za nevšímavosť, necitlivosť voči dieťaťu, ktoré bytostne potrebuje vrúcnosť, oporu, pravidlá, systém fungovania, morálne vzory. Nič z toho nedostáva. Ženy sú voči sebe navzájom neuveriteľne kruté, ale človek tak trochu chápe Luciu, že nedokáže dať vlastnému dieťaťu to, čo ona sama od svojej mamy nikdy nedostala...

Keď babka Irena zomrela, zvyšnej dvojici začal iný život. No, dvojici... Lucia môže žiť tak, ako len ona sama chce. Slobodne, nikým nebrzdená, nezávislá, užívajúca si všetko, čo jej život ponúkne. A že má niekde nejaké decko? No čo, však Jarka sa o seba už nejako postará. Po babke ostala okrem bytu aj záhrada, o ktorú Lucia nemá záujem, pre Jarku sa však stane útočiskom. Spolu so záhradnou chatkou, farebne pripomínajúcou parníček.

Raz sa na železničnej stanici Jarka ponúkne žene so spiacimi dvojčatami v kočíku, že jej ich postráži, aby si ona mohla odbehnúť. Čas sa míňa a žena sa nevracia. Jarka získa pocit, že deti sú tým pádom vlastne tak akosi jej a že práve ona sa o ne musí postarať. Musí a chce. Dievčatko, ku ktorému sa nepriznáva ani vlastná matka, sa zmení na mamičku. Tým niekoľkomesačným drobcom chce dať všetku lásku a starostlivosť, ktoré v sebe má. I keď ich ona sama nedostáva...

„Nevedela som, že batoľatá sú vo vnútri také krehké. Ako strojčeky náramkových hodiniek, ktorých ozubené kolieska do seba presne zapadajú a jeden vylomený zúbok, jedno hrdzavé koliesko vyradí z činnosti celý mechanizmus. Detičky sú jemné nedokončené strojčeky, ich rovnováhu naruší jediný arašidový oriešok alebo hlt kravského mlieka. Kto by to bol povedal.“

Jarka sa rozhodne postarať o dve batoľatá, ktoré si osvojí“.

Jarka s dobrým úmyslom vezme deti do svojho kráľovstva záhradnej chatky, kde je rozhodnutá starať sa o ne. Neuvažuje nad následkami, nerozmýšľa nad tým, čo bude zajtra, čo o týždeň. Že možno budú deti komusi chýbať, nie ako ona. Žije pre daný moment a prežíva ho naplno. Možno je dokonca prvýkrát v živote šťastná. Prežíva čosi, čo dovtedy nepoznala, jej život má zrazu zmysel. Na starostlivosť o deti nie je celkom sama, pomáha jej kamarát Kristián, ibaže on sám je ešte dieťa, a tak sa napokon Jarka stará nie o deti dve, ale tri.

Kniha je plná samých smutných nešťastných detí túžiacich po normálnych rodičoch, po úplne obyčajných veciach typu vypraté tričká, desiata zabalená do školy, triezva mama a otec. Človek cíti pri čítaní túžbu všetkých ich ochrániť, dať im krajšie detstvo. Alebo aspoň – detstvo. A Jarku si rovno vziať domov, ľúbiť ju, nahradiť jej všetko, čo jej dovtedy chýbalo.

Monika Kompaníková dokázala pri čítaní vzbudiť silné emócie. Jej Piata loď je krásna, citová a nesmierne hlboká kniha. Poriadne prežitá pri písaní, poriadne prežitá pri čítaní. Nádhera. Asi vždy pri nej budem mať slzy v očiach.

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Monika Kompaníková
  • Národnosť: slovenská
  • Knihu vydalo: Artforum
  • Počet strán: 196
  • Dátum vydania: piatok, 17 február 2017
  • Žáner: dráma
  • ISBN: 978-80-8150-172-2
Čítané 263 krát
Viac z tejto kategórie: « Menivé oko Hniezdo »

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.