utorok, 21 október 2014 13:40

Pražský cintorín

Napísal(a) 
Ohodnotiť túto položku
(1 Hlasovať)

Keď v júli 1925 vychádza Hitlerova mrazivá autobiografia Mein Kampf, obviňuje v nej Židov zo sprisahania, ktorým bránia rozvoju nadradených rás. A ako dôkaz mu slúžia konšpiračné dokumenty s pôvodom v 19. storočí. Kniha Umberta Eca Pražský cintorín pojednáva práve o záležitostiach, ktoré sa mali stať prekurzorom tragédií 20. storočia.

Umberto Eco si vo svojom najnovšom románe stanovil ambiciózny cieľ napísať almanach konšpiračných teórií, dezinformácií a významných dejinných udalostí, ovplyvnených činnosťou tajných služieb v 19. storočí. A verte mi, náročnosť formy románu je priamo úmerná zložitosti jeho obsahu. Dej sa odohráva v denníkových zápiskoch kapitána Simona Simoniniho, ktorý je jedinou vymyslenou postavou knihy (denník si písal na radu istého Froїda, ktorého mal možnosť stretnúť v Paríži). Simonini plní funkciu hlavnej (zápornej) postavy, dokonalého antihrdinu, o ktorom jeho tvorca vyhlásil, že sa ho snažil „vytvoriť ako najcynickejšiu, najnepríjemnejšiu postavu v celej histórii literatúry“.[1]Pomerne úspešne, žiada sa dodať.

Simonini je mizantrop, šovinista a rasista par excellence. Nenávidí ženy, nenávidí Židov, Francúzov, Rusov, Levantíncov (po našom Sýrčanov), Angličanov, Nemcov aj svojich vlastných Talianov (vlastne Piemonťanov, lebo Taliansko v tom období ešte len malo byť). Jeho schopnosť nenávidieť dosahuje úroveň umenia:

Nemec v priemere vyprodukuje dva razy toľko výkalov ako Francúz. Táto hypervysoká funkčnosť zažívacieho ústrojenstva na úkor mozgovej činnosti v plnom rozsahu dokazuje ich fyziologickú menejcennosť."

Nenávidí však demokraticky a rovnostársky, každému dá dávku opovrhnutia, ktorá mu patrí. Okrem Simoniniho do denníkových zápiskov zasahuje aj akýsi abbé Dalla Piccola a tajomný Rozprávač, ktorého úlohou je vypĺňať a spájať rozličné časti deji.

Simonini plní funkciu hlavnej (zápornej) postavy, dokonalého antihrdinu, o ktorom jeho tvorca vyhlásil, že sa ho snažil „vytvoriť ako najcynickejšiu, najnepríjemnejšiu postavu v celej histórii literatúry“.

Simonini je (aké príznačné!) vyštudovaný právnik, svojmu remeslu sa vyučil u notára, ktorého špecializáciou bolo vyrábať – nechajme ho to povedať vlastnými slovami – „nové kópie autentického dokumentu, ktorý sa stratil alebo ho pre nejakú banálnu prekážku nikdy nespísali, pričom ho spísať mali a mohli.“ Zjednodušene by sme mohli povedať, že si zarábal výrobou falzifikátov (hoci on sám by s tým, samozrejme, nesúhlasil).

Zjednodušene by sme mohli povedať, že si zarábal výrobou falzifikátov (hoci on sám by s tým, samozrejme, nesúhlasil).

Možnosť prístupu k dokumentom, ktoré sa „nikdy nespísali, pričom sa spísať mohli a mali“ sa veľmi hodí, pokiaľ máte klientov, ktorí v rámci svojich úradných povinností občas potrebujú, aby sa takýto dokument objavil. A kapitán Simonini týchto klientov priam priťahoval. Predstaviteľmi piemontskej vlády začínajúc Jezuitami a slobodomurármi, tajnými službami Francúzskej republiky, Pruska či Ruska pokračujúc a podobne bez konca kraja. Jeho nenávisť voči nim nie je žiadnou prekážkou biznisu, práve naopak.

Zápletku, samozrejme, potenciálnemu čitateľovi neprezradíme, rovnako ako totožnosť abbého Dalla Piccolu, ťažkosti, ktoré kapitána Simoninoho v románe postretnú, ani prečo román dostal názov Pražský cintorín, keď sa odohráva výhradne v Taliansku a vo Francúzsku.

Napriek tomu, že román považujem za fascinujúci ako v ambicióznej téme, tak aj v prevedení, možného čitateľa musím varovať, aby nečakal záležitosť na jeden (dlhší) zimný večer. Dielo obsahuje množstvo odbočiek, Umberto Eco sa vyžíva v drobných faktoch 19. storočia, jeho mohutná myseľ ohromuje čitateľa encyklopedickou znalosťou detailov a atmosféry zákulisnej politiky, ba neraz sa čitateľa pokúša nadchnúť pre recepty(!) talianskej a francúzskej kuchyne (nás, čo radi varíme, úspešne). Dá sa v ňom veľmi rýchlo stratiť, čo je krásnym, sofistikovaným spôsobom reflexia matérie románu. Skrátka, vo všetkých ohľadoch je poznať, že Pražský cintorín vytvoril univerzitný profesor, ktorý písanie poňal ako klasický historický výskum, akurát že túto monografiu konšpirácií napísal ako román vo forme denníkových zápiskov. Prečo? Lebo keď má človek 78 rokov (ako mal v čase vydania románu) a za sebou také úspešné romány ako Meno ruže alebo Foucaultovo kyvadlo, môže si to dovoliť. A tiež preto, že jednoducho napísané romány mu proste nepredávajú.

Skrátka, vo všetkých ohľadoch je poznať, že Pražský cintorín napísal univerzitný profesor, ktorý jeho písanie poňal ako klasický historický výskum.

Dielo odporúčam fanúšikom konšpiračných teórií (ako liečbu šokom), záujemcom o 19. storočie, priaznivcom literatúry, ktorá sa vzpiera chápaniu, kuchynským intelektuálom a tým, ktorí si chcú proste prečítať niečo, čo o dvesto rokov bude školskou klasikou, ešte kým je to bestseller. Ja si knihu odkladám do pomyselnej poličky „prečítané, odložené na ďalšie čítanie“.Jewish Graveyard Prague

Velikoe v malom


[1] Interview s Paulom Holdengräberom, New York Public Library, 8. novembra 2011

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Umberto Eco
  • Národnosť: Talianska
  • Knihu vydalo: Slovart
  • Počet strán: 496
  • Dátum vydania: nedeľa, 01 január 2012
  • Žáner: historická dráma
Čítané 1589 krát

Najnovšie od Martin Szabo

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.