nedeľa, 28 január 2018 17:37

Spoveď stroskotanca

Napísal(a) 
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Bol to obyčajný dvadsaťročný kolumbijský námorník. Nemal výnimočné ambície, chcel len žiť v mieri a v pokoji. Stal sa hrdinom, pretože sa nevzdal smrti. Siahol na dno ľudských síl, aby sa dožil zajtrajška.

Dielo Spoveď stroskotanca vyšlo v slovenskom preklade prvýkrát pomerne nedávno. Ide o jednu z prvých žurnalistických publikácií Gabriela Garcíu Márqueza, autora magického realizmu. Musím sa priznať, že je to prvá kniha, ktorú som od neho čítala. Zdá sa však, že som si vybrala dobre, nakoľko som sa dozvedela, že typický hispánsky čitateľ sa s dielom tohto velikána zoznamuje práve prostredníctvom príbehu Luisa Alejandra Velasca, jedného z ôsmich členov posádky torpédoborca Caldas, ktorú zmietlo počas búrky v Karibskom mori dňa dvadsiateho ôsmeho februára 1955. Velasco z nich prežil ako jediný. Desať dní žil v záchrannom člne bez potravín, bez pitnej vody a v tropickej páľave. Medzičasom zaňho dali slúžiť zádušnú omšu a vyhlásili ho za mŕtveho. Samotnému príbehu predchádza úvod, v ktorom Márquez čitateľa oboznamuje s pozadím, ktoré sa skrývalo za Spoveďou stroskotanca.

Desať dní žil v záchrannom člne bez potravín, pitnej vody a v tropickej páľave.

„Hneď na začiatku ma prekvapilo, aký má ten mladý dvadsaťročný mohutný muž, zovňajškom pripomínajúci skôr trubkára než národného hrdinu, výnimočný rozprávačský talent, obdivuhodnú schopnosť syntézy, skvelú pamäť a dostatok prirodzenej dôstojnosti, aby sa vedel s úsmevom povzniesť nad vlastné hrdinstvo. Dvadsať dní sme deň čo deň absolvovali šesťhodinové sedenia, počas ktorých som si robil poznámky a bombardoval ho prefíkanými otázkami, aby som odhalil protirečivé údaje, kým sa nám podarilo dať dokopy ucelené a hodnoverné rozprávanie o jeho desiatich dňoch na mori.“

V dobe, keď sa Velasca ujal Márquez, bol príbeh mladého námorníka-stroskotanca už dávno obohraná platňa. Kolumbijčanov bombardoval z reklám, novín, televízie aj rozhlasu. Bol tak posplietaný, komplikovaný a nejasný, že keď Velasco prišiel do redakcie El Espectadore, v prvom momente ho poslali preč. Nakoniec ho však pridelili nádejnému novinárovi Márquezovi, ktorý sníval o tom, že raz sa z neho stane slávny spisovateľ. Velascov príbeh podal inak ako ostatní. Pokúšal sa zachytiť pravdu a podarilo sa mu to tak, že zdvojnásobil náklad novín, v ktorých vychádzala Spoveď stroskotanca na pokračovanie.

príbeh mladého námorníka-stroskotanca bol už dávno obohraná platňa 

„Keby som sa vtedy musel rozhodnúť, nevedel by som, od ktorého začať. Keď som však zbadal Ramóna Herreru, toho bitkára z Mobile, veselého chalana z Arjony, ktorý ešte pred niekoľkými minútami ležal vedľa mňa na zadnej palube, začal som veslovať ako blázon. Ale záchranný čln bol dlhý asi dva metre. Na vzdúvajúcom mori sa mi s ním ťažko manévrovalo a okrem toho som musel veslovať proti vetru. Myslím, že sa mi nepodarilo dostať z miesta ani o meter. Keď som sa celý zúfalý poobzeral druhý raz okolo seba, Ramóna Herreru som už nevidel.“

Nejde o obyčajné rozprávanie príbehu. Svojím nevtieravým spôsobom, jemnosťou a ľudskosťou sa čitateľovi každý Velascov dojem, zážitok, pocit, akcia, či dokonca halucinácia vryje hlboko pod kožu tak, akoby ho sám prežíval. Už od začiatku je jasné, že stroskotanec prežil. Ale keď sa okolo neho každý večer o piatej zhromažďujú žraloky, keď sa pokúša získať aspoň kúsok potravy, keď ho zabolí rana na kolene a pribúdajú mu popáleniny od slnka, a keď si spomína na svojich známych a najbližších, Velascovo prežitie nemožno vnímať ako samozrejmosť. Nič nemožno vnímať ako samozrejmosť. Sám Luis Alejandro Velasco síce nevidel rozdiel medzi Luisom pred stroskotaní a po stroskotaní (ktorého prežitie z neho malo podľa verejnosti urobiť hrdinu), no myslím si, že po svojich zážitkoch a po čase, ktorý strávil sám so sebou, bol nútený vytvárať si svoju životnú filozofiu odznova.

„Prvé, čo človek vníma na pevnej zemi, je ticho. Skôr, než si stihne niečo uvedomiť, pohltí ho hlboká tíš. Po chvíli k nemu doľahne vzdialený smutný hukot vĺn narážajúcich na pobrežie. A potom vám mrmlot brízy medzi kokosovými palmami dodá pocit, že ste na pevnine. A pocit, že ste zachránený, hoci nemáte potuchy, v ktorom kúte sveta sa nachádzate.“

Najväčším dobrodružstvom, z akého sa môžeme tešiť, je samotné prežitie.

Táto kniha je tenká, ale pre čitateľa, a v prvom rade pre človeka, má obrovskú cenu. Opisuje skutočný príbeh skutočných ľudí. Márquez je svetoznámy spisovateľ, ktorého diela čítajú bohatí aj chudobní ľudia z celého sveta, takmer všetkých vekových kategórií. Týmto spôsobom každému čitateľovi z tohto obrovského spektra sprostredkováva život mladého chudobného Hispánca. Nie každý človek je za normálnych okolností ochotný stotožniť sa s niekým z tejto „sorty“. Velascov príbeh však poskytuje jedno veľké ponaučenie pre všetkých. Najväčším dobrodružstvom, z akého sa môžeme tešiť, je samotné prežitie.

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Gabriel García Márquez
  • Národnosť: kolumbijská
  • Knihu vydalo: Odeon
  • Počet strán: 127
  • Dátum vydania: utorok, 01 január 2008
  • Žáner: dobrodružné
  • ISBN: 978-80-551-1651-8
Čítané 122 krát

Súvisiace položky (podľa značky)

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.