nedeľa, 04 február 2018 14:30

Konvália

Napísal(a) 
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Mám rada súťaž Anasoft litera. A mám rada slovenskú literatúru. Preto ak niekedy neviem, čo dobré si od našinca prečítať, zoznam desiatich najlepších kníh v rámci tejto literárnej súťaže je občas mojím inšpiračným zdrojom.

Do finálovej desiatky za rok 2016 sa okrem iných dostala aj kniha Denisy Fulmekovej Konvália. Fulmekovú ako autorku poznám. Čítala som od nej dve knihy: Poslednú polnoc v Pivonke aj Štrikovaných frajerov. Obe boli realistickými príbehmi, ktoré sa pokojne mohli stať a s najväčšou pravdepodobnosťou sa aj stali. Fulmeková zachytáva život v jeho pravej podobe, s jej hrdinkami sa čitateľky dokážu bez problémov stotožniť. Píše o vzťahoch a práve vzťah je dominantný aj v diele Konvália.

Fulmeková zachytáva život v jeho pravej podobe.


Babka a dedko. Alebo babka a druhý dedko. A malá vnučka, ktorá nechápe, o čom sa tí dospelí rozprávajú, keď sa občas tvária strašne tajomne. Dedkom je však ten, kto ľúbi a vychováva, nie ten, kto sa kedysi podieľal na nevyhnutnom splodení...

„Všetci sme ponorení do svojich životov. Svojich smútkov, svojich túžob, svojich márností.“

Muž a žena. Láska, vzťah, dieťa. Do toho však ale aj vojna, fašizmus, smrteľné nepriateľstvo. Doslova smrteľné. Lebo byť Židom v štyridsiatych rokoch dvadsiateho storočia bolo ako mať podpísaný rozsudok smrti bez dátumu popravy. Aj v takej situácii je však človek schopný milovať. Ako Rudolf a Valéria.

Rudolf Dilong bol slovenský básnik katolíckej moderny, člen františkánskeho rádu. A Valéria Reiszová bola obyčajným dievčaťom s láskou k poézii, ktoré však pochádzalo zo židovskej rodiny. Náhoda chcela, aby sa dvaja mladí ľudia stretli a aby ich vzájomné priateľstvo prerástlo v niečo viac. Denisa Fulmeková vie, o čom píše, pretože píše o svojej starej mame a o svojom biologickom starom otcovi.

Trochu spomína, trochu sníva, trochu uvažuje.


„Píše sa rok 1942 a Vali Reiszovej rastie brucho. Klebetnice sa poštuchávajú. Židovka čaká dieťa s tým františkánom! Malacky žijú svojím malomestským škandálom, no Valéria sa na dieťa teší. Ibaže od tehotenskej idyly je jej život na míle ďaleko.“

Jej písanie je vlastne rozprávaním. Mala som silný pocit, že sedím pri nej na gauči, v rukách máme šálky čaju a ona mi rozpráva. Trochu spomína, trochu sníva, trochu uvažuje. Kladie si otázky a hľadá na ne odpovede. Práve jej osobná citová zaujatosť príbehom, ktorú priznáva od začiatku, bola pre mňa ako čitateľku pozitívnou stránkou rozprávania. Predovšetkým o starej mame Vali písala s nesmiernou láskou.

Najabsurdnejšie na celom ich vzťahu bolo to, že sa rozvíjal v klérofašistickom slovenskom štáte. On, zástupca kléru, kňaz, ktorý dokonca vydal básnickú zbierku s názvom Gardisti, na stráž!, miloval židovské dievča. A mal s ňou dieťa. V čase, keď Židov deportovali a všetci vieme, čo sa s nimi dialo ďalej, ťahal Dilong za tie najvyššie vedúce politické nitky, aby svoju malú rodinu ochránil. Aby Vali a ich spoločné dieťa (Dášku, budúcu mamu Denisy) neodstránili, nezabili, nespopolnili. Aj napriek nesmiernej snahe o ich záchranu, ktorá sa podarila, inak by sme tento príbeh nečítali, sa na nich napokon vykašľal. Emigroval.

Valéria nebola len milenkou a matkou, bola aj poetkou.

„,Myslela som, že to neprežijem. Veľmi ťažko som ochorela, nervového pôvodu to bolo,´ povedala Valéria ako stará žena v rozhlasovej relácii. Možno nie nervového ale psychického, odhadujem. Minimálne depresia, ak nie niečo horšie, hoci aj tá postačí, aby sa človek utápal v bezodnom zúfalstve. Ale utrpenie malo teraz inú podobu. Zrada najbližšieho človeka. Odišiel, opustil ju, zdrhol.“

Valéria však nebola „len“ kohosi láskou, milenkou a matkou. Ona sama mala literárne ambície a pod pseudonymom jej dokonca vyšla aj básnická zbierka. Aj to bolo riziko, Židom predsa nesmelo byť nič vydávané. Rudolf Dilong, ktorého so zbierkou spájali, aj v tomto kroku nesmierne riskoval. Miloval Valériu, ešte viac však miloval sám seba a svoju slobodu.

Konvália je prierezom života jednej ženy, ktorý ale poznačili dvaja muži. Len ten prvý však zásadným spôsobom. Preto mi toho druhého bolo občas ľúto. Bol tam a zároveň akoby ani nebol. Hoci iba jemu patrí láskyplné oslovenie „dedko“.

Knižka nie je veľká rozsahom a časť z nej je tvorená obrazovým materiálom, ktorý dokresľuje situáciu a má historickú hodnotu, ale je to silná kniha. Príbeh dvoch ľudí a jeho vyústenie je príbehom aj našich dejín, poučným a smutným. Rozhodne je to z tých diel autorky, ktoré som čítala, najsilnejším dielom. Do desiatky najlepších kníh za rok 2016 určite patrí. Prečítajte si ju.

Ďaľšie informácie

  • Meno autora: Denisa Fulmeková
  • Národnosť: slovenská
  • Knihu vydalo: Slovart
  • Počet strán: 192+32
  • Dátum vydania: piatok, 01 január 2016
  • Žáner: biografie
  • ISBN: 9788055624846
Čítané 500 krát
Viac z tejto kategórie: « Môj boj 2 Zahoď starosti »

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.