banner top eknihy.guru

Knižné novinky vydavateľstiev

Vražda s pridanou hodnotou

Napísal(a) 
Ohodnotiť túto položku
(2 hlasov)

A ak máte radi krimi zo slovenského prostredia založené na skutočných prípadoch, prídete si na svoje. Vražda s pridanou hodnotou je napísaná skúseným perom, má skvelý štýl a množstvo dialógov z nej robia naozaj perfektné čítanie.

Má preveriť podozrenie z vraždy, ktoré priniesol kolega z ekonomickej kriminálky. K tomu ho prenasledujú zlé sny a neusporiadaný súkromný život...
Peter Ledecký z oddelenia vrážd bratislavského riaditeľstva Policajného zboru pozná identitu možnej obete, ale nemá mŕtvolu. Navyše, ide vôbec o vraždu? Nejde len o preventívne zmiznutie príležitostného autičkára?

Takmer súbežne s prvým prípadom kdesi vybuchne terénne auto. Vo vraku nájdu hasiči telo, ktorého identitu policajti nepoznajú...

Rozbieha sa pátranie s cieľom priradiť meno k telu obete alebo nájsť telo k známemu menu. Ledecký so svojím tímom posilneným o mladého Jakuba Koreisa idú v práci až na hranu. Musia nasadiť policajného agenta do takého nepriateľského prostredia, akým je ústav na výkon väzby. Podarí sa im zistiť, či sú skutky prepojené?

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Daniel Fischer:

 

Vražda s pridanou hodnotou je kriminálny príbeh zo súčasnosti a voľne nadväzuje na autorovu prvotinu Krkavčí súd.
Václav Neuer aj v tejto knihe zúročuje svoje skúsenosti z každodennej práce policajtov pri objasňovaní najzávažnejších zločinov a z fungovania podsvetia. „Praktiky zločineckých skupín zachádzali pred rokmi často až do zvrátených krutostí a úchylných, miestami sexuálnych deviácií,“ tvrdí skúsený vyšetrovateľ a nová hviezda na slovenskom detektívnom nebi.

Václav Neuer pracoval v rokoch 1993 – 2011 na kriminálnej polícii v Bratislave. Zaoberal sa predovšetkým závažnou násilnou trestnou činnosťou na úseku vrážd na Krajskom riaditeľstve Bratislava, neskôr závažnou organizovanou trestnou činnosťou na Prezídiu Policajného zboru. Búrlivé 90. roky prežil na oddelení vrážd a podieľal sa na dokumentovaní a objasnení desiatok skutkov.

Detektívom chcel byť Václav Neuer odmalička a práci venoval všetko úsilie aj voľný čas, neraz aj na úkor súkromného života. Za svoju činnosť bol viackrát disciplinárne odmenený a raz ministrom mimoriadne povýšený.

Prečítajte si úryvok z detektívky Vražda s pridanou hodnotou:

Strach. Nikdy v živote nemal taký veľký strach ako teraz. Celkom ho ochromil. Kľačal s rukami spútanými za chrbtom. Hlavu mal poslušne sklonenú. Prikázali mu to, a on tak urobil. Odvtedy, čo sa sem dal vlákať a čo na svojom zátylku zacítil studenú hlaveň pištole, ich poslúchal na slovo.
Po tom, ako za sebou zasunuli plechové vráta, sa všetko okolo neho utopilo v šere. Kľačal v strede starej garáže, priamo nad nepoužívanou montážnou jamou. Drevené dosky, ktoré ju prekrývali, ho bolestivo tlačili do kolien. Z nejakého dôvodu nechceli, aby sa im pozeral do tváre. Zdalo sa mu to hlúpe, lebo ich obidvoch dobre poznal. Jediné, čo ako-tak videl, boli ich nohy.
Keď nemohol pozerať, snažil sa aspoň počúvať. Niečo si medzi sebou šepkali. Plakal. Slzy sa miešali s krvou, ktorá mu tiekla z roztrhnutého obočia. K tomu krvácal aj z rozbitých úst. Tmavý fľak na jeho nohaviciach prezrádzal, že sa pomočil. Stalo sa mu to hneď, ako ho prinútili, aby si kľakol. Ešte stále cítil teplo, ktoré ho pritom zalialo od pása nadol.
„Prečo?“ skôr zavyl ako zareval. V zúfalstve mu preskakoval hlas a pod nosom mu naskočila bublina.
Nedostal odpoveď. To bolo najhoršie. Tí dvaja sa nechceli rozprávať. Nechceli počuť žiadne vysvetlenie ani nové sľuby. Nikdy v živote nemal taký strach ako teraz. Uvedomil si, že ak sa v nasledujúcej minúte niečo mimoriadne nestane, zomrie. „Tak prečo?“ skúsil ešte raz. Doslova skuvíňal. Jeho hlas sa odrážal od plechových stien prázdnej garáže. „Doboha, chalani, prečo?“
„Drž hubu, ty hajzel!“
Poslúchol. V skutočnosti nepotreboval odpoveď, poznal ju, no až tu, v tejto mizernej hrdzavej búde mu došlo, že tých dvoch hrubo podcenil. Doboha! Ako mohol byť len taký hlúpy a vliezť im rovno sem? Priamo do ich všivavého gágora?
Prvýkrát o tejto bohom zabudnutej diere počul len včera, keď spolu volali. Potônske Lúky. Nič, len niekoľko polorozpadnutých domov nalepených na pravom brehu Malého Dunaja, hlboko dole na južnej zemi. Bez navigácie by sem v živote netrafil. Teraz je tu, kľačí pred nimi a prosí o život.
Triasol sa od zimy. Bol začiatok marca a on mal na sebe len tričko s krátkymi rukávmi, tak ako vybehol z auta. Mokré nohavice ho začínali nepríjemne chladiť a kolená, ktoré niesli celú váhu jeho tela, už od bolesti necítil. Aj ruky, omotané za chrbtom akýmsi drôtom, mu celkom zmeraveli. Prehĺtal krvavé sliny a pokúšal sa hlavu pootočiť tak, aby zachytil aspoň niečo z toho, o čom sa medzi sebou rozprávajú, no aj keď sa snažil zo všetkých síl, nerozumel jedinému slovu.
Nemajú na to gule, v duchu si nahováral. Zrazu v ňom vzbĺkla iskierka nádeje. Pozná ich. Veď nakoniec sú to obaja iba zbabelí sráči. Prehnali to a teraz sa dohadujú, ako z toho celého von. Preto nechcú, aby ich počul. Vycítil svoju poslednú šancu. Teraz bojoval o čas.
„Možno som spravil chybu, ale môžem dať všetko rýchlo do poriadku,“ skúsil poťahujúc sopeľ.
„Tomu hovoríš chyba?“ pristúpil k nemu jeden z nich a zahnal sa. Bol to tvrdý úder. Cítil, ako mu zapraskali nosné kôstky. V okamihu ho zalial ďalší prúd krvi, tentoraz však oveľa silnejší. „Nehovoril som ti, aby si zavrel hubu?“
„Prosím, chalani, prosím, nechajte ma,“ plakal, triasol sa strachom a zúfalo prosil o život. Ešte stále odmietal uveriť tomu, čo malo prísť v nasledujúcich okamihoch.
„Neprestaneš, ty sviňa?“ zakričal, keď dopadli ďalšie údery.
Po jednom z nich mu zaľahlo v uchu. Zvalil sa na dlážku. Doráňanou tvárou dopadol na tvrdé, nahrubo opracované dosky nasiaknuté motorovým olejom. Odmalička sa motal medzi autami a rýpal sa v motoroch. Vône oleja a benzínu mal rád. Už dávno si však od nich odvykol. Na chvíľočku si predstavil, aké by bolo žiť ako obyčajný automechanik, za ktorého sa pred rokmi vyučil.
Keď otvoril oči, videl, že k nemu pristúpil ten druhý. Pokúsil sa nadvihnúť hlavu, ale surovo mu na ňu stúpil a pritlačil mu ju k doskám. „Nie, preboha, prosím, nie,“ reval. Pochopil, o čom pred chvíľou debatovali.
Toto je naozaj definitívny koniec, uvedomil si a z posledných síl sa vzchopil. Drôty, ktorými mal zviazané ruky, sa mu zaryli hlboko do zápästí. Jeho výkrik bol zmesou strachu, zúfalstva, beznádeje, ale aj bezmocného hnevu. Skôr vytušil ako videl, že ruka so zbraňou namierila na jeho nakrátko vystrihaný zátylok. Zostávali mu posledné zlomky sekúnd.
A potom, akoby sa zrazu so všetkým zmieril, svaly v napätom tele sa mu uvoľnili a za okamih mu kdesi vnútri v hlave preblesklo ostré, prenikavo jasné svetlo.
Bol mŕtvy skôr, než by mohol započuť zvuk výstrelu.

Čítané 679 krát

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.