Knižné novinky vydavateľstiev

štvrtok, 05 november 2015 09:58

Triler o krvavej dobe Slovenska

Napísal(a) 
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Krátko po Nežnej revolúcii zavládlo ponuré obdobie – smrť nikdy nebola ďaleko a darilo sa všetkým druhom svinstva.

V tejto atmosfére a nových podmienkach sa z obyčajných ľudí snažiacich sa vyšvihnúť stávajú výpalníci, drogoví díleri, priekupníci so zbraňami, zločinci v bielych golieroch či prví mafiánski bossovia. Do temnej špirály chtiac-nechtiac vťahujú aj svojich najbližších, manželky i deti. Zatiaľ čo niektorí prenikajú k čoraz väčšej moci, iní kráčajú k predčasnému koncu.

Čierna hra je román o násilnej epoche a ľuďoch, ktorých táto pohnutá doba zhltla. Drsný triler z krvavých deväťdesiatych rokov zachytávajúci dramatické osudy členov skupiny podsvetia. V napínavom príbehu plnom zvratov i dojímavých momentov stretnete aj obľúbené postavy z Karikových bestsellerov V tieni mafie a V tieni mafie II: Čas dravcov.

Stretávame postavy a postavičky, ktoré žijú svoje životy, a často nepriamo ovplyvňujú svoje okolie.
Starý eštebák prežívajúci rozpad režimu, ktorému po celý život slúžil a doslova mu predal dušu. 
Disident, ktorý sa v nových podmienkach mení na kriminálnika a jedného z prvých mafiánskych bossov. 
Úradníček a udavač, ktorého porevolučné politické prúdy vynesú až do vysokej mocenskej pozície. 
Druhotriedny vekslák meniaci sa na veľkopodnikateľa, starnúca zlatokopka, hrubokrkí mafiánski pešiaci či Róm, ktorý kvôli neplodnosti nemôže mať deti... 
Dravá a krutá doba ich všetkých brutálne zmení. „Verím, že aj moji čitatelia si pri tomto príbehu prídu na svoje – zažijú napätie, hnev, zhrozenie, prekvapenie, smiech a možno aj štipku dojatia,“ tvrdí Jozef Karika, autor viacerých bestsellerov. „Na mňa príbeh pôsobil veľmi silno, lebo zachytáva drsné osudy množstva zaujímavých postáv.“

„Nakoniec ťa vždy dostane niečo iné než to, čoho si sa najviac obával.“ 
Chuck Palahniuk

Začítajte sa do novinky Čierna hra: Vláda mafie od Jozefa Kariku:

PRVÁ ČASŤ

RUŽOMBEROK
JÚL 1987
FORMULÁR

***

Referent sa zatackal a spadol na betónový podklad, stavbári sa rozrehotali. Kontrola zo stavebného úradu ich zakaždým pobavila. Načo sem posielajú tohto cucáka, ktorého má stavbyvedúci aj tak na háku? Mladý je šťúply, nešikovný, ani teraz si nevšimol kotúč s drôtom, zakopol oň a zadunel na betóne – určite sa poriadne doudieral. Ledva sa pozviechal, trel si narazené koleno a oprašoval si zafúľaný modrý plášť. Takýto trtko im má hľadieť na prsty, vykonávať úradný stavebný dozor? To určite!

Stavbári stíchli, s úškľabkami pozorovali referenta, čakali ďalšiu zábavu. Nadnes však stačilo – sopliak sa už stavbyvedúceho nič nevypytoval, očervenel v tvári, čosi zasyčal, otočil sa a namrzene odchádzal; nedôstojne sa šmatlal, držal si udreté koleno.

„Ber to športovo, buď chlap!“ pokrikovali za ním.

„Buď chlap!“ doliehalo k nemu, až kým neodkrivkal zo staveniska.

***

I

Starček trasľavo vystúpil po schodíkoch autobusu MHD, nenáhlivo sa otočil a pomohol nastúpiť vnučke. Šesťročné dievča naňho pozrelo so zmesou strachu a obavy. Nepotrebovalo žiadnu pomoc, tri schodíky by hravo zdolalo aj na jednej nohe. Zato starý otec dychčal, letné horúčavy mu nerobili dobre. Plešatú hlavu mal pokropenú kvapkami potu, smiešne veľké okuliare s hrubými rámami, pre ktoré si ho vždy doberala, sa mu kĺzali po nose.

Chytila ponúkanú ruku. Rada sa jej dotýkala – zatiaľ čo jej malé rúčky boli teplé a mäkké, pokožka dedkových dlaní pôsobila drapľavo, vysušene a tvrdo. Prešli do zadnej časti vozidla, no nikde nenašli voľné miesto. Autobus sa pohol, starec stratil rovnováhu, zvrátil sa dozadu, splašene zamával rukami. Vnučka zjojkla, na okamih sa zdalo, že dedko spadne. Našťastie mu priskočil na pomoc jeden z vojakov sediacich pri dverách. Mladík ho podoprel a veselo žmurkol na vystrašené dievča.

„Ďakujem,“ zachrčal dôchodca.

„To nič, ujo,“ mávol vojak rukou. „Poďte, posaďte sa,“ postrčil ho k svojmu sedadlu.

Starec vďačne prikývol, zošuchol sa do kresla, vnučku si vysadil na kostnaté kolená.

Autobus vytočil zákrutu na Hruboňovej ulici a popri múzeu vyrazil do kopca. Vojak postával v uličke medzi sedadlami a debatoval s ďalšími dvoma kolegami sediacimi obďaleč.

„Poznáte ten vtip?“ rozliehali sa od nich útržky rozhovoru. „Rodinka stojí na hraniciach. Ocko, kto je za tými drôtmi? My, synček!“

Trojica sa rozosmiala, vzápätí zaznelo zopár nadávok na socialistické zriadenie.

Dievčatko ich nepočúvalo, zaujala ho jazda a vrčanie vydratého motora. V drobných dlaniach zvieralo starostlivo zalepenú obálku, ktorú jej zveril dedko. Zato starec naklonil hlavu, tvár mal bezvýraznú, z času na čas prikývol, akoby ho rozhorčenie mladíkov tešilo a súhlasil s ním.

Autobus sa s námahou vyšplhal na Rínok, prešiel okolo parku, blížil sa k námestiu.

„Už sa to našťastie končí, boľševik má na mále, dochádza mu dych!“ rozohnil sa vojak. Práve sa nadychoval, aby spustil ďalšiu tirádu, keď ho ktosi potľapkal po pleci. Otočil sa, uvidel usmievajúceho sa starca.

„Toto si vytratil, súdruh,“ povedal dôchodca a čosi mu podával.

„Ďakujem,“ pokýval hlavou mladík a vzal si podávaný predmet. „Vojenská knižka, asi mi vypadla, keď som vstával. Nemal by som ju nosiť v zadnom vrecku.“

Starec nič nepovedal, chytil vnučku za ruku a pobral sa na odchod.

Keď vystúpili a autobus sa znova rozbehol, dievčatko vojakovi zakývalo obálkou. Usmial sa, odkýval jej.

„To bol dobrý ujo, však?“

„Áno, dobrý ujo,“ prikývol starý otec. Do pamäti si starostlivo vypálil jeho meno – Stanislav Dinický – a evidenčné číslo vojenskej knižky.

Už sa to našťastie končí, boľševik má na mále, dochádza mu dych!

Uvedie to v najbližšom hlásení. Priateľov z vojenskej kontrarozviedky to bude zaujímať. Jasné porušenie paragrafov deväťdesiatosem a sto – podvracanie republiky a poburovanie podľa Trestného zákona z roku 1961. Keďže ide o vojaka, budú okolnosti aj dôsledky v súlade s paragrafom sto, odsek tretí, bod b) posúdené prísnejšie, čo znamená odňatie slobody v hornej sadzbe päť rokov. Ešte nedávno by to tak nepochybne bolo, ibaže dnes je všetko nebezpečne mäkké a uvoľnené. No i tak mu poriadne zavarí, možno nie päť rokov, ale rôčik-dva si mladý za tie sprosté reči posedí.

Šesťdesiatsedemročný Félix Zaberský bol stále v aktívnej službe Štátnej bezpečnosti. Neslúžil už síce ako vysoký operačný dôstojník tak ako posledných štyridsať rokov, ale úlohy aktívneho agenta vykonával spoľahlivo a efektívne. Obálka, ktorú nieslo dievčatko a ktorú neskôr odovzdajú v podateľni Verejnej bezpečnosti, obsahovala dobrú dvadsiatku úlovkov. Žiadne bezobsažné udania založené na povedačkách, nič také, všetko kvalitná spravodajská práca. Práve zapálenosť a obetavosť dnes režim potrebuje. Situácia nie je dobrá, reakčné sily sa činia ako nikdy predtým, svet sa pomaly zosýpa a... Starec odohnal dotieravé myšlienky. Keby sa im poddal, prepadla by ho úzkosť. Otvoril masívnu bránu na budove mestského národného výboru a pustil vnučku do chodby vykladanej mramorom.

„Práci česť, súdruh Zaberský!“ vedúci stavebného úradu úslužne rozhodil rukami. „Idete po to povolenie? Nech sa páči, posaďte sa.“

„Nemám veľa času, súdruh Drniak,“ starec ukázal na chodbu. „Čaká ma vnučka. Ale páči sa jej tu – samé obrazy, sochy...“

Vedúci zachytil drobnú výčitku, vedel, že Zaberský by bol najradšej, keby mesto riadili z drevenej búdy, zo strohých kancelárií s nábytkom pozbíjaným z dosiek. Ani koruna zo štátneho nazmar, to bolo starcovo heslo. Napokon, jeho fanatickému napĺňaniu zasvätil väčšinu života. Veď aj on, Drniak, sa s ním spoznal cez prácu. Syn mu spôsobil opletačky, veľké opletačky, no starý pán ho zo všetkého vysekal. Samozrejme, za podpis a trvalú spoluprácu. Keby vedúci nevedel, že Félix je presvedčený ateista, za jeho ďalšie heslo by tipoval: Každá získaná duša na akomkoľvek úrade má cenu zlata. Ktovie, koľkých tu má podchytených, preto treba opatrne, úctivo.

„Už volám referenta, bude to minútka,“ povedal hosťovi. Zdvihol slúchadlo, čosi doň zavrčal a rázne položil.

O chvíľu vošiel do kancelárie mladý referent v modrom plášti. Zaberský nadvihol obočie. Prišiel za vedúcim, tak prečo sa mu bude venovať ledva tridsaťročné ucho? Navyše v zafúľanom plášti, referentík sa iste vrátil z akejsi prehliadky v teréne, kam ho vyslali ako poskoka.

„Bude to minútka,“ zopakoval Drniak. „Nech sa páči, prejdite vedľa. Mladý všetko vypíše, pripraví, ja podpíšem, opečiatkujem a je to. Veď ide o formalitku.“

Prešli do susednej kancelárie, kde z ošumelého rádia optimisticky vyspevoval Peter Nagy. Starec si referenta znova premeral. Pri chôdzi kríval, akoby mal čosi s kolenom, ale to nebolo také dôležité. Zdal sa mu nervózny: prešľapoval z nohy na nohu, behal pohľadom hore-dole.

„Ako sa voláš?“ opýtal sa v duchu socialistického tykania. „Ešte som ťa tu nevidel.“ Takú vetu nevyslovoval často, nemal rád neznáme prvky vo svojom kráľovstve.

„Štarch.“ Mladík mu zdráhavo podal ruku. „Peter Štarch.“

Krátko si potriasli pravice. Referent mal vlhkú dlaň, akoby sa od nervozity potil. Starec zachytil v jeho hlase potláčanú zlosť. Netušil, z čoho vyplýva, no tipoval, že vedúci Drniak mu túto úlohu vnútil a zrejme aj naznačil, pre koho ju robia. Veľa ľudí nemalo príslušníkov ŠtB rado, aj keď si nedovolili dať to najavo. Zaberský bol zvyknutý, dávno sa nad také drobnosti povzniesol.

„Takže stavebné povolenie?“ opýtal sa Štarch.

„Dcéra prestavuje byt. Súdruh Drniak povedal, že je to len formalitka.“

Isteže, formalitka, pomyslel si Peter. Bežným postupom a pracovným tempom by trvala dva mesiace, za urýchlenie bolo treba vedúcemu prihodiť do vrecka. Nič však nepovedal, iba prikývol – tak to robili všetci –, vytiahol formulár a pustil sa do vypisovania.

Rýchlo vyplňoval kolónky, ešte aj toto musel urobiť on. Nebyť toho, že Drniak ho drží v kliešťach a že od neho bude čoskoro potrebovať podpis na vlastné stavebné povolenie, hodil by ten papier zasranému eštebákovi do ksichtu. Namiesto vzbury poslušne vyplnil všetky náležitosti. Nevšimol si, že starec si ho po celý čas pozorne prehliada.

„Najmladší na oddelení sa veľa nabehajú, však?“ nadhodil Félix s úškrnom. Hľadel pri tom na Štarchov zašpinený plášť.

„Prehliadka stavby,“ odvrkol Peter sklonený nad formulárom. Starec mal pravdu, Drniak je neschopný, preto mu nakladá na plecia a popritom ho preháňa po terénnych obhliadkach a kontrolách.

„Nikdy nebuď jediné fungujúce koliesko v nefunkčnom súkolesí,“ povedal Félix.

Štarch zdvihol hlavu, čosi v Zaberského hlase ho zaujalo. Starec sa už neuškŕňal, tváril sa sústredene, akoby mu dával dobrú radu.

Prikývol, voľačo na tom bolo, aj keď to povedala plešatá eštebácka sviňa so smiešnymi okuliarmi. Podal mu papiere: „Súdruh vedúci vám to podpíše a opečiatkuje.“

Starec vstal, prižmúril oči, dobre si mladíka zapamätal. Čosi na jeho skrývanom hneve sa mu nepozdávalo – bolo to hlbšie než bežná nevraživosť, oveľa hlbšie. Práve takéto náznaky nemožno podceniť, najmä pri úradníkovi v dôležitom odbore ako stavebníctvo.

„Ďakujem,“ povedal a pobral sa naspäť za Drniakom.

Čítané 368 krát

Napíšte komentár


A teraz musíme zistiť, či nie ste robot, spam, scam atď. Na pokračovanie doplňte puzzle. Váš citaj.to team.