blog citaj.to - pre všetkých knihomolov

Adrien Day

Monika Zavadinková

Niekedy sa pristihnem v chvíli, keď zisťujem, že niečo, čo mi je aspoň na prvý pohľad dôverne známe, mi je v skutočnosti na míle vzdialené. Marína. Povinne sa o nej všetci učíme v školách. Hovoria nám, že je to najkrajšia ľúbostná báseň v slovenskej literatúre. A predsa, myslím si, že ohromná väčšina ľudí ju pozná v súčasnosti, ako sa hovorí, z druhej ruky.

A čo by na to povedal ten mdlý hlások vo vás? Pýtate sa na čo? Na všetko. Na nenávisť, na lásku, na hlúposť i jasnozrivosť. Čo by na to povedal ten diablik, ktorý nechce byť vypočutý? Možno by na to povedal toľko, ako textové ilustrácie Milana Lasicu k obrazovým dokumentom univerzálneho princípu bytia Mareka Ormandíka. Humor i smútok, ktoré patria k sebe. Lebo bez smútku by sme si smiech nevedeli vážiť.

Kniha ako živý kvet rozprestrie svoje slová medzi riadky a ukáže čitateľovi zrkadlo. Píšťalkár Erika Jakuba Grocha je presne takéto dielo. Ukazuje brázdy textu, ktoré sú brázdami nášho života. Dva príbehy z tejto knihy sú už dávno v našich srdciach. Stačí ich len znova nájsť.

Predstavte si pocit, keď chytíte do rúk cukrovú vatu. Táto vata sa vám lepí na prsty, ale skôr ako ju začnete neznášať, premení sa na malý obláčik, ktorý vás zahalí do saténu svojho tela. Úplne ako z rozprávky. Obláčik sa premení na penu, ktorá zmýva každý zlý úmysel a z toho, čo bežný človek nazve hriechom, spraví sviatok. Tak to je Pena dní.

Prdiprášok doktora Proktora, hoci to môže byť pre mnohých fatálny (ak už nie fekálny) názov, môže čitateľa prinajmenšom zaujať. Potmehúdsky úsmev je jedným z prvých znakov toho, že Jo Nesbø sa mení na autora detských kníh s veľkou výpovednou hodnotou, situačným humorom a skutočne zaujímavou zápletkou.

Zaregistruj a píš